Denisa má, žiaľbohu pravdu. Cesta je príšerná. Hoci ideme niekoľko desiatok kilometrov po krajšej ceste ako sú naše diaľnice, po čase sa každá krása končí. Prechádzame serpentínami po otrasnej úzkej ceste. Keď ide oproti autobus, Denisa musí zájsť s autom na kraj. Pod nami sa rozprestiera roklina. Otrasná, veľká, katastrofálne strmá a hlboká. Aj napriek strachu, ktorý ma zviera ako železná ruka musím uznať, že krajina je tu fakt fascinujúca. Míňame krásne domčeky. Skoro na každom sú solárne sklá. Všade sú kvety, kvitnú citronovníky. Proste romantika ako má byť.
„Tam na tých stromoch rastnú olivy," ukazuje Denisa. „Z olív sa tu vyrábajú oleje a kadečo iné. Olivy sa pridávajú do mnohých vecí. Nájdete ich v mydle aj v opaľovacom mlieku." Ty kokso, aká múdra. Čo nám chce robiť celú cestu prednášku? Od zédeešky predsa viem, na čo je olivovník. No, ale dobre, presne toto potrebujem počúvať, aspoň nemyslím na to, že sa mi z tej hnusnej cesty chce vracať.
„Zastaneme tu pri babičke, ktorá predáva domáci med," oznamuje nám a o chvíľu už brzdí pred malým domčekom, pred ktorým na lavičke pri stole sedí staršia žena a jeden muž. Zrejme manžel. Dosť starý a dosť ohnutý. Ochutnávame to ich sladidlo od včiel. Musím uznať, je naozaj vynikajúce. Sarah a aj ja si kupujeme čistý med, teda taký ničím ochutený. Viktória berie pre Igora akúsi vraj super pálenku. Je chutná, lebo ju ako správna gurmánka na dovolenke ochutnávam. Potrebujem alkohol, normálne ľutujem, že som si nevzala tľapku. Pri takej debilnej ceste by som si zaslúžila. Aspoň dve deci, ak nie celý polliter. Po chvíli sa opäť sa vyberáme na cestu. Vchádzame do tunela. Najskôr však musíme počkať, kým oproti prejde autobus s turistami. Tunel je neuveriteľne úzky. Pozorovať manévrovanie šoféra je príšerné. Musí byť šikovný, aby sa do úzkeho priestoru vopchal bez toho, aby poškodil autobus. Ďakujem Bohu, že v ňom nesedím. „Naozaj to vyzerá nebezpečne, ale nie je to tak," ukľudňuje nás Denisa, keď ju zasypeme otázkami, či je takéto prechádzanie normálne. Prikývne a mňa oblieva pot. Zas ľutujem, že som si pred cestou niečo riadne nehrkla. Znášala by som to lepšie. Tá ochutnávka u sladkej babičky s medom bola pre mňa málo. Teraz mi je všelijako len nie dobre. Samozrejme, slušáčky, Sarah a Vikina to znášajú dobre. Ony alkohol nepotrebujú vôbec. Keby sme všetci boli takí ako ony, výrobcovia alkoholu by na Slovensku skrachovali. A to nechcem. Potrebujeme predsa podporovať výrobu slovenských výrobkov, no nie? A alkohol nevynímajúc.
„To sa vôbec nebojíte, že sa zrútime do tých priepastí?- pýtam sa s nervami.
„Prečo by sme na to mali myslieť? Ukľudni sa a cestuj s úsmevom," povie Vikina a nadchýňa sa nad priepasťou. Ona fakt nie je normálna. Bože, keby sa radšej nadchýňala nad peknými Grékmi. Ale nie, ona radšej ostáva verná tomu svojmu ženáčovi. Žiarlivcovi a idiotovi v jednom.„Pozri na tú hĺbku, to je nádhera, fascinujúce," vykrikuje v čase, keď mne je už takmer na omdletie.
„Ty nie si úplne normálna! V jednom kuse musíme stáť na krajnici a púšťať protiidúce autá. Čo je na tomto preboha, fascinujúce?" rozčuľujem sa a ľutujem, že som sa na toto dala nahovoriť. Moje milované lehátko pred hotelovým bazénom, kde si?
Situáciu sa snažím ako - tak zvládať, ale keď mám pocit, že autobus sa nám obtiera o karosériu, začínam sa modliť. Najskôr v duchu a a potom už aj nahlas. „Ó, aká pobožná," rehoce sa Sarah „Len ju nechaj, o chvíľu sa bude modliť v kostole," povedala Denisa a skutočne o niekoľko minút sme už vchádzali do akéhosi chrámu. Ja tieto pamiatky veľmi nemusím, skôr som sledovala more po ľavej strane, ale dobre, uznávam, aj kostol či čo to bolo, bol úchvatný. Aj sprievodca, ale len dovtedy, kým som nezačala fotiť. Však na dovolenke sa fotí, no nie? Dačo hovoril po grécky, ale keďže som mu nerozumela a „delegátka" Denisa bola kdesi vzadu, len som sa prihlúplo usmievala a ďalej cvakala spúšťou. Sprievodca začal potom hroziť prstom, čo z duše neznášam. „Tu nemôžeš fotiť," vysvetlila mi Denisa, ktorá sa zrazu zjavila predo mnou.
„Hej, a preč? Veď som dala skoro desať eur vstupné."
„To je síce pravda, ale aj tak nemôžeš," povedala a keďže ma už ako - tak pozná, pre istotu mi radšej hneď aj zhabala foťák. Super kamoška. Normálne si ju pridám na facebooku za priateľku. Ešte že som k tomu foteniu ako bonus nedostala nejakú pokutu, lebo by ma porazilo.
Z chrámu je na spomínanú pláž len pár metrov. To, čo zrazu vidíme nám vyráža dych. Čistá, nedotknutá príroda a jemný žlto - ružový piesok nás fascinuje. Prechádzame vodou, ktorá nám siaha len po kolená. Baby - tie moje sú pomalé, my s Denisou sme sa do plaviek obliekli už doma a teraz sme zo seba len zhodili šaty a poďho do vody. Kým sa Viki a Sarah prezlečú, som vo vode ponorená dobrých pätnásť minút. Neskôr zabehneme do stánku po nejaké jedlo a pitie, ale inak sme stále vo vode. Cvakáme foťákmi ako o dušu, smejeme sa ako šialené. Fakt je tu všetko tak úchvatné, že som naozaj presvedčená, že by som tu dokázala žiť.
Jedine, čo nám, alebo konkrétne iba mne trochu kazí radosť, je pomyslenie, že o dva dni tu už nebudeme. „Neprídeme tu nikdy," skonštatujem smutne.
„Možno pôjdeme niekde inde," povie Viktória.
Silne o tom pochybujem. Kúpila som si byt, a to dosť drahý. Práve ho rekonštruujem a do toho ešte táto dovolenka. Ani s Vikinou to nevyzerá najlepšie. Igor jej podľa mňa, hneď ako začnú spolu bývať urobí dieťa. Aj napriek tomu, že je otrasný žiarlivec, Vika sa ho ale aj napriek tomu nechce vzdať. Takto si ju poistí a bude ju mať doma. Takže dovolenka je v nedohľadne, ale nenechám si kaziť krásnu náladu myšlienkami na to, čo nás čaká po návrate doma. Bohviečo to nebude, to viem iste.
A ani so Sarah so dobre nevyzerá. Chce si v Španielsku, kde býva otvoriť ďalší krajčírsky salón a zamestnať niekoľko žien. Na pláži ostávame takmer do večera. Potom sa znova najeme v bufete( nejem nejako veľa?) a ideme naspäť. Denisa nám ukazuje, čo všetko vidíme, robíme si prestávky na fotenie. Do hotela prichádzame o deviatej. Zničené. Gréci sa tvária mimoriadne pohostinne, lebo aj napriek pokročilej hodine na nás čaká riadne veľká večera.
Dojeme a ja prehováram baby, aby sme si šli ešte pofotiť večerné more. Už sa riadne zotmelo, ale aj tak.
„Ide sa do baru, tak ako včera," - zavelila som a vybrala jeden z preplnených barov.
„Je tu veľa ľudí",- frfle Viki.
-No a čo? Mám to tu dať vyprázdniť? Nevymýšľaj a sadaj."
Prichádza čašník a keď zistí, že sme Slovensky, pijeme grátis. No teda, byť slovenskou ženou v Grécku je asi celkom výhodné. Dávam si pivo a baby to hnusné pelendrekové ouzo. Potom otočíme ešte dve kolá a ja sa začínam dôslednejšie obhliadať po okolí. Teda po chlapoch, čo sedia pri stoloch. Ženy sa snažím prehliadať.
„Pozri sa na toho pri stole,"- ukazujem na celkom zaujímavý kúsok pri vedľajšom stole.
-Máš doma frajera moja, nezabúdaj."
-No a čo? Je ženatý a tento je naozaj chutnučký.
„Možno je tiež ženatý a k tomu mu na mozog a aj niekde inde pôsobia horúce slnečné lúče,"- uzemňuje moje chuťky po dobrodružstve Sarah.
"-Ale baby, neštvite ma, to si tu neužijeme ani trochu zábavy?"- pýtam sa vysielam ku môjmu fešákovi žiarový úsmev. Asi aj celkom zvodný, lebo nám posiela po drinku. Ale tým to končí. Postaví sa odchádza.
„No vidíš, nejak ti to nevyšlo, ale nebuď smutná, možno niekoho zbalíš zajtra v lietadle". Ja tu Sarah zabijem.
Idem na vécko a keď prídem, mám pocit, že som v krúžku esemeskujúcich. Baby, presne ako aj všetky dni a večery predtým, aj teraz vypisujú esemesky. Musia tým svojim podávať hlásenia. Mňa by asi porazilo. Môjmu som napísala pár správ, že je pekne a teplo a to je všetko. Ale baby píšu takmer v kuse. Vikina, keď drahému neodpíše do desať minút, hneď je urazený a vypisuje jej také správy, že vzápätí hádže mobil do piesku. Nuž, čaká ju krásne spolužitie. Môj nie je žiarlivý, ale možno preto, lebo ma tak nemiluje. Alebo áno? Neviem. Možno by som niekedy radšej chcela byť sama. Najviac ma štve, že vlastne sama neviem, čo chcem.
Pokračovanie čoskoro
