Tak nech žijú komáre!
Sme na dovolenke piaty deň, ale až teraz sa začínam cítiť uvoľnene. Zrazu pociťujem šťastie, radosť z krétskych slnečných lúčov. Teší ma šplechot vody, zvuk ľudí skákajúcich do bazénu. Viem, že by mala ísť radšej k moru, veď preto sme sa sem dovalili, ale mne sa lepšie leňoší pri bazéne. Je tu väčší ruch, hrá tu grécke rádio a môžem sa skryť pred páľavými lúčmi pod slnečník. „Zaistím" si ho vždy po raňajkách - na lehátko pod ním si položím uterák a plážovú šatku. Keby som nešla hneď ráno, neušiel by sa jej slnečník a ani lehátko. Rýchlo som zistila, že nie len ja som takáto vybitá - keď prídem a ukladám si veci na lehátko, na viacerých sú už porozkladané uteráky.
Usmejem sa ohliadnem okolo seba. Zišlo by sa mi ponatierať opaľovacím krémom. Lenže som taká lenivá, že sa mi vôbec nechce. Používam faktor 20 a už mi to ide na nervy. Takto sa nikdy neopálim. - „Nemôžeš sedieť na takom horúcom slnku bez krému. Veď sa spáliš a budeš večer plakať, uvidíš," hučala do mňa včera moja najlepšia kamarátka Viktória. Zástankyňa zdravého opaľovania, uškŕňam sa, ale počúvnem. Nepokazím si predsa dovolenku pre svoj lenivosť. Natieram sa teda „od hlavy až po päty." Kým prídu dievčatá, presedím sama pri bazéne takmer hodinu. Potom ideme do obchodu. Kupujem si svoje 60 centové pivo, ktoré na moje šťastie hneď v prvý deň objavila Vikina sestra Sarah. Vďaka tomu si môžem dopriať svoj zlatistý mok aj trikrát denne aj napriek mastným cenám. Kréta je drahá, ale mne je to srdečne jedno. Po piatich rokoch som na dovolenke a mienim si to užiť. Aj keď v niektorých veciach sa uskromňujem, nie je to také zlé. Baby berú akúsi malinovku a ideme naspäť pred bazén.
„Idem do vody, nejdeš?" pýtam sa Viktórie. Ležíme na slnku pár minút a je nám poriadne horúco. Sarah do bazéna nejde, aj keď mi vôbec nie je jasné prečo. Viktória prikývne. Beriem nafukovačku. Požičala som si ju, kúpiť si svoju som akosi nestihla. Vo vode sa začína zábava. Nielen pre mňa. Všetci naokolo sa totiž pozerajú, ako na ňu neviem ľahnúť. Šmýka sa, márne sa snažím. Jediné, čo sa mi podarí, je vysadnúť na ňu ako na koňa. Celé je to fakt neuveriteľné komické, smejem sa ja a Viktória tiež prská smiechom. „Veď mi ju pridrž," hovorím medzi výbuchmi smiechu. Musí to vyzerať strašne - ja, s nohami naširoko rozčapenými sa snažím silou mocou vyštverhať na nafukovačku, ktorá sa ale stále šmýka a ja z nej padám do vody. Napokon mi ju Viktória pridrží a ja konečne ležím na bruchu a opaľujem sa. Na to, ako z nej zleziem, v tejto chvíli nemyslím. Deň pomaly ubieha, popoludní si ideme posedieť do baru pri bazéne. Minieme nekresťanské peniaze za homáre, ale neľutujeme. Po večeri ideme von do mesta. Je deväť a poriadne rušno. Gréci pomaly vyliezajú zo svojich domov. Na autách a motorkách robia riadny bengál - z áut sa ozýva hlasná hudba, do ktorej sa mieša prenikavý zvuk klaksónov. Je to riadny blázinec, ale nám sa páči. Vyberáme si jeden podnik. Keď čašník zistí, že sme zo Slovenska, nenormálne naširoko sa usmieva a nalieva nám grátis ich pelendrekovú pálenku ouzo. To, že pijeme zadarmo sa mi celkom pozdáva. Pri takých mastných cenách ani niet divu. Mne a Viktórii však ich slávna pálenka nechutí, za to Sarah si na nej pochutnáva. Narobíme ešte plno fotiek a o jednej v noci sa vysmiate a mŕtve hádžeme do postele. Lenže o chviľu je spaniu koniec. Máme otvorené okno, čo využívajú komáre. Počujem ich hnusné tenké bzučanie a nemôžem spať. Tie dve spia ako drevo, ale následky komárieho náletu sú ráno viditeľné najmä na nich dvoch. Obe sú parádne doštípané. Ja nie. Okrem dvoch štípancov na nohe som „čistá." Mne len bzučali svoju otravnú pesničku do uší, ale na „jedenie" si vybrali moje kamošky. Baby sa tvária maximálne otrávene a ja sa musím smiať. Zazerajú na mňa a tak sa nad nimi zľutujem. „Kúpim niečo proti tej hávedi," zahlásim a hrniem sa do obchodu. Chabou nemčinou vysvetľujem predavačke, čo potrebujem.
„Proti komárom máme niečo, čo sa dáva do zásuvky,. Je to naozaj účinne," začujem zrazu po slovensky. „Som z Michaloviec," dodá s úsmevom, keď zbadá nefalšované prekvapenie na mojej tvári.
„Som tu už tri roky, bývam neďaleko. Na východe to bolo o ničom."
„Tak to vám teda závidím. Ja by som tu tiež hneď ostala žiť."
Po krátkej chvíli sa dozvedám, že sa volá Denisa a hoci ma výšku, neprekáža jej, že tu iba predáva. Dozvedám sa, že zarába 800 eur mesačne. Rýchlo v hlave prepočítavam a zisťujem, že ja toľko zarobím tak asi za dva a pol mesiaca. Ticho jej závidím. „A k tomu ešte nejaké tringelty, takže si tu celkom dobre žijem," dodá s milým úsmevom. Ešte niekoľko minút spolu trkotáme, sem - tam Denisa obslúži nejakého zákazníka. Dohodneme sa, že večer si pôjdeme spolu posedieť. Denisa sľúbi, že nás vezme aj niekde na výlet. Predsa len, už to tu pozná. Keď to potom porozprávam babám, tešia sa.
Pokračovanie už čoskoroJ
