Začali sme sa rozprávať, skákali si do reči, ale debata to bola výborná.
Majky mi povedal, že mal v živote dve vážne choroby. Najskôr mu v hlave praskala cieva- ľudovo povedané dostal porážku. Nasledovala ťažká operácia hlavy, ale žije. Lekári mu zachránili život. Zubatej zosadol z lopaty a žil ďalej. Pre dve deti – krásnych synov a pre priateľku, ktorú má veľmi rád. A potom prišla druhá rana. Zas si zubatá naňho brúsila zuby. Diagnóza –
rakovina. Nebudem písať čoho, to je nakoniec jedno. Hlavné je, že prežil. Nedostával chemoterapiu ani ožarovanie. Bol však 7- krát v narkóze. Keď som sa ho pýtala, ako sa z toho dostal, odpovedal:
-Pomohli mi moji blízki, ale hlavne moje myslenie. Musíte myslieť pozitívne. Ten, kto sa trápi a umára nad čímkoľvek, ochorie a možno aj zomrie. Liečbu máme vo vlastných rukách, ale skôr vo vlastných hlavách. Nikdy sa nesmiete opustiť!
Nikdy som takéto veci nepísala. Ale vždy, keď mi je smutno, ale nadávam, že mi nevyšlo toto alebo ono, tak si spomeniem na Mariána. Ako bojoval. Ako bojoval, aby prežil. A že všetko čo zažívame sú len somariny, lebo život a zdravie máme len jedno. Tak žime tak, akoby to bolo naposledy. Venujeme úsmev ľuďom, ktorí sú smutní. Dajme nejaké to euro žobrákovi či bezdomovcovi. Robme si svet krajším. Každý tak, ako vieme. A ako môžeme. Niekto múdry raz povedal – „žime naplno, veď v živote sme iba na dovolenke.“ Niekto na krátkej, niekto na dlhej. Nevieme, kedy sa skončí, tak si užime tú dovolenku čo najlepšie.
Majky - a tebe chcem napísať, že si úžasný človek. Ďakujem, že som ťa stretla. Že som vtedy stopovala. Ty si dával aj dávaš silu mne, keď mi bolo alebo mi je smutno a pritom si mal oveľa ťažší život ako ja. Viem, že všetci by chceli mať tvoj elán, tvoje pozitívne myslenie, ktoré tak rozdávaš. To Ty svoj život žiješ skutočne a naplno.
