Takže, prvé tieto vysoké čižmiská mi dala kamoška. A po dvoch týždňoch sa rozpadli. Doslova a do písmena. Podrážka sa najprv odlepila a potom takmer celá odpadla. Ostala len platforma, ale čo z nej, keď materiál na nej sa odlepil. No čo, vravím si, zoženiem lepidlo, sekundové a za sekundu mám po probléme. Lenže, moje (ne) smradľavé čižmy sa rozpadli uprostred Viedne a uprostred vianočných viedenských trhov. Na druhý deň som zo slovníka odpísala ako sa po nemecky povie lepidlo. To som potom dosť dlho nemohla nájsť v drogérii, ale nakoniec mi ho rakúska predavačka našla. V záchode v nejakom rýchlom občerstvení som s kamarátkou topánky zalepila. Výsledok? Podrážka držala jeden deň. Potom som šla domov, ledva som došla, ale dobre. Kamarátka nemohla nájsť bloček, takže reklamácia sa skončila v môj neprospech. Baganče putovali do koša. 31. decembra bolo veľa obchodov zatvorených, ale Číňan mal dvere dokorán. A na polici svietili moje spomínané vysoké čižmy. Fakt sa v nich dobre chodilo, neboleli ma v nich nohy a tak som sa rozhodla, že si ich kúpim. Zas tie isté. Poviete si, to je šalená tá baba, ale keď mne sa v nich fakt dobre chodilo...
Dokonca boli o desať eur lacnejšie, namiesto pôvodných 25 chcel šikmooký predavač len 15. Dala som ju ich a hneď v predajni si ich obula. No, prečo sa nepotešiť hneď na mieste, no nie?
Na Silvestra som v nich netancovala (nevládala som), ale do práce som v nich chodila. Podotýkam, pracujem v meste, máme dlaždice a normálne cesty, ale moje čižmy sa presne tak ako aj tie predtým 16. 1. rozpadli. Zas tie podrážky, odlepili sa a bolo po paráde (hej a tiež smrdeli, ale poctivo som ich „impregnovala“ zvnútra). Inak, počítala som s tým, že sa rozpadnú, ale riešenie sa nájde vždy. Takže, poďho zas za šikomookým ujom. Vyložila som čižmy na pult. Vyzerali strašne. Aj som sa kus hanbila.
-Bloček máš? – pýta sa.(celkom milé, ako títo ľudia nám domácim tykajú.)
-Mám – vravím. A teraz čo? pýtam sa.
-Reklamujeme – vraví.
-Daj bloček- povie a berie ho. A potom nič. Stojím a čakám.
-No ale spíšeme reklamáciu, nie?
-Nie, vyber iné- vraví.
Dobre. Idem. A vyberám. Zas tie isté. Majú čierne aj hnedé, ale ja som už tretí krát verná tej istej značke! Aj farbe!
Tentokrát sa v obchode neobúvam.
Poteší ma, že teraz nestoja 15, ale len 13 eur. Dokonca som zarobila!
Pri pokladni je ale matematika iná.
- Dve eurá – vraví šikomooký.
-Akože ja tebe mám dať? Však ty mne máš vydať, veď sú lacnejšie, ako tie, ktoré som mala pred dvomi týždňami- vysvetľujem mu a tykám.
Rozmýšľa, nechápe a posiela ma ku kolegovi. Opakujem sa.
Číňan, či Vietnamec, či čo to je, mi vysvetľuje, že keď reklamujem, mám tú istú cenu, žiadna zľava. Nezdá sa mi to, ale nebudem sa vadiť pre dve eurá. Prikývnem a beriem čižmy. Bloček mi nedá.
-Daj mi bloček- pýtam si to, čo mi právom patrí. Veď ako ich potom o pár dní zas budem reklamovať?
Tento nápad sa mu nepozdáva, ale nakoniec mi doklad o zaplatení dá.
-Napíš mi tu dátum, že si mi dal nové a že som tu reklamovala.
Ale predavač nechce. Márne mu vysvetľujem, že takto sa to na Slovensku robí. Už nemám nervy. A vlastne na čo aj? Veď o dva týždne si prídem po ďalšie a úplne nové topánky.... Možno si vyberiem nejaké jarné... Alebo znova ostanem verná jednej a tej istej značke, farbe a strihu...
