Sadla som si na svoje miesto, za Žilinou som sa vybrala do jedálenského vozňa po kávu. A poviem vám, cesta cez dva vagóny bola hotová katastrofa. Úzke chodbičky boli preplnené ľuďmi, veľkými batohmi, kuframi. Nechýbal jorkšír v taške na zemi či dedko s babkou a s dvomi paličkami. Cestujúci sa tlačili a stáli doslova všade. Ísť na WC bolo takmer nemožné. V momente som ľutovala, že som vytiahla päty zo svojho miesta, ale túžba po kofeíne bola silnejšia.
Kúpila som si teda kávu a s nápojom v ruke som sa predierala späť. V jednom vagóne jedna staršia pani kričala na druhú, že v ktoromsi kupé má tašku. Nemohla sa k nej predrať, tak prosila nejakú inú pani, aby jej ju podala. V duchu som si blahoželala, že mám miestenku a že na rozdiel od niekoľko desiatok ľudí v každom vagóne aspoň sedím.
Aj napriek tomu sa pýtam – to za svoje peniaze musíme takto cestovať? Hlava na hlave? Natlačení ako sardinky? Nedalo mi to a položila som túto otázku sprievodcovi (tiež sa takto prebíjal ku cestujúcim, aby si mohol splniť svoju povinnosť- skontrolovať im cestovné lístky).
Viem, že to nie je v jeho kompetencii, ale chcela som vedieť, prečo železnice nedajú viacej vagónov, keď je nedeľa a je špička, študenti cestujú na internáty, ľudia sa z návštev vracajú domov, alebo cestujú do roboty.
-A prečo ste šli týmto vlakom, keď je plný? – opýtal sa ma. Priznám sa, dosť ma týmto prekvapil.
-Lebo sa potrebujem dosť domov, preto.
-Presne týmto vlakom?
Teraz som už úplne stratila reč. To akože ja som na vine, že som v preplnenom vlaku????
Potom sú na vine všetci, čo stoja, bojujú o kúsok priestoru, lebo nedostali miestenku? Predsa všetci cestujeme spojmi, ktoré nám vyhovujú a ktoré potrebujeme. Či nie?
-Keď je plný jeden rýchlik, treba ísť iným- poradil mi.
-Tak dobre – vravím mu- minule som šla skorším vlakom a aj ten bol preplnený. Možno to bolo tým, že bola nedeľa a možno by mali kompetentní pouvažovať napríklad nad tým, aby pridali v nedeľu zopár vagónov naviac. A možno by celkom stačili dva alebo tri.
S preplnenými vlakmi sa stretávam už niekoľko rokov a priznám sa, som sklamaná. Z kompetentných, že s tým nič nerobia a aj z cestujúcej verejnosti, že radšej stojí a čuší. A tlačí sa. Niektorí ľudia stáli až po konečnú, čo je takmer štyri hodiny.
Pre tých, ktorí už majú pre mňa už pripravenú kritiku, že sprievodca za nič nemôže, súhlasím. Preto svoj postreh adresujem aj kompetentným. Tým, ktorí mi napíšu odpoveď od stola v kancelárii, do ktorej sa privezú svojim autom, nie vlakom. A sú platení aj z peňazí, ktoré mi platíme za takéto cestovanie. A potom vám napíšem, čo mi odpísali.
