Ubytujeme sa a vyrážame sondovať, čo je nové v Tatrách. Dosť tu je počuť ruský jazyk, tak aspoň si oprášim aj tak už slabé znalosti tejto reči. Sestra nemusí, ju to už na základke minulo.
Prechádzame sa po uličkách, vbehneme do obchodu. Nakúpime si jedlo, lebo sa nám akosi nechce večerať v reštike. Obchod je dobre zásobený, ani ľudí v ňom nie je veľa. Obzeráme veci v obchodoch s oblečením, ceny sú také, že priemerne zarábajúci Slovák sa musí cítiť ako chudák. Svetre z dovozu aj za dvesto eur, aj za viac.... No, ale predavačka nás presviedča, že hrejú a sú fajn.... Že na ne nemáme ju zas my presviedčať nebudeme....
V penzióne je k dispozícii komplet zariadená kuchynka, takže pri večeri sa cítim ako doma u mamy. Všetko je okej dovtedy, kým nie je večer a kým nechceme pozerať telku. Nejde ani jeden program. Ani verejnoprávna, ktorá síce ide, ale poriadne zrní. Nechce sa mi zisťovať, čo je vo veci, radšej ideme pozerať večernú krásu tatranských štítov z balkóna. Je niečo krátko po desiatej. Kecáme so sestrou, robíme plán na ďalší deň. Na balkón prichádza fajčiť sused - Čech. Slovo dá slovo a zisťujeme, že on ma asi sto programov v telke a je ochotný nám prísť náš prijímač aj nastaviť. Potichu debatujeme, netvrdím, že šepkáme, ale hluční určite nie sme. Kým sa začneme tešiť, že nám telka pôjde, pod nami sa rozletia dvere a vybehne z nich majiteľka penziónu. Jej krik sa ozýva po celej ulici.
-No ale mládež, to čo má byť? To ako sa správate? Je skoro pol jedenástej, je nočný kľud. Takže už žiadne debaty, je vám to jasné?
Chvíľu mi trvá, kým pochopím, že tou mládežou myslí nás, keďže sused, ten ochotný Čech by mohol byť mojim otcom.
Spamätávam sa zo šoku - „tak toto je možné naozaj len na Slovensku" a snažím sa dotyčnej dáme vysvetliť, že už dávno nemám desať rokov, a že tu nie som v škole v prírode za čias socializmu. Ale pani je vychovaná socializmom a zrejme má pocit, že je vedúca v pionierskom tábore. Ďalej jej so sestrou slušne povieme, že nech na nás nevrieska a že sa to dá povedať aj iným spôsobom. Sused Čech vyzerá byť preľaknutý. Toto určite nečakal. Kým „šéfka" vrieska, on už iba šepká. Majiteľka potom trepne dverami a sused nám prichádza nastaviť ten televízor. Nemám náladu, ktorá sa mi ešte zhorší, keď sa mu to opraviť a naladiť nepodarí. Nakoniec zisťujeme, že nám chýba nejaký kábel. Mám sto chutí ísť za majiteľkou a „jej štýlom" jej povedať, že káblovka je v cene pobytu. Som rozhodnutá, že ráno odchádzam a ďalšiu noc spíme inde. Ale sestra je pokojný človek a sťahovať sa jej nechce. Nechcem sa hádať, riešiť a vysvetľovať majiteľke, že takto sa ku klientom nepráva a tak sa snažím na celú vec sa zabudnúť výletom na Skalnaté Pleso.
Pred kabínkovou lanovkou je riadna „šóra." Lyžiari, rodiny s deťmi. A zas Rusi, je ich tu dosť, čo teší hotelierov aj všetkých, ktorí majú z ich návštevy profit. Nečudo, veď aj vďaka nim sa Tatry prebúdzajú a všetkým zainteresovaným konečne dochádza, že žiť zo zašlej slávy sa nedá... Snažia sa hotelieri aj prevádzkovatelia bufetov. Najväčší problém je samozrejme s parkovaním, miest na parkovanie je stále málo. Na druhej strane je však potrebné dodať, že v Tatrách premáva skibus, ktorý zadarmo zavezie nielen lyžiarov takmer na kopec. Lenže, na druhej strane, väčšina ľudí príde vlastným autom a keď musia parkovať, platiť a ešte nemajú ani kde, na nálade im to nepridá. Problém je v tom, že bezplatné parkoviská sú iba pri vlekoch. Ľudia sa hnevajú, že keď sa bezplatné parkoviská zaplnia, sú nútení „cvakať" a dosť veľa. No, opäť platí, kto prvý príde, ten prvý melie....
Ale späť na Skalnaté. Všade kopec snehu, reštika je plná, lístky na Lomničák sú vypredané, takže nemáme šancu ísť hore. Čo už, utešujeme sa aspoň tým, že Tatry sa znova stávajú lákadlom pre domácich aj zahraničných turistov a že tu znova prekvitá cestovný ruch.
Keď prídeme späť do Lomnice, ešte navštívim kamaráta, ktorý predáva lístky na novú šesťsedačku a vbehneme na toaletu neďaleko infocentra. Trochu som prekvapená, keď mi z klimatizácie nad hlavou tečie voda rovno na hlavu. Cítim, že z tohto bude problém a nemýlim sa. Keď vyjdem zo záchoda, voda zhora sa doslova leje. Zhrození návštevníci toaliet len zírajú a nikto nechce ísť von. Ja idem, voda je tmavá, tečie prúdom, ale nechce sa mi čakať, či a kedy prestane. Keďže mrzne, za pár sekúnd mám na mokrých aj trochu špinavých vlasoch cencúle. Neriešim, musím pomáhať asi 6 - ročnému chlapčekovi, ktorý vyletí z toalety a šmýka sa mu na dlážke. Našťastie, dnes mám náhodou celkom dobre reflexy, lebo ho stihnem zachytiť, aby hlavou nevletel rovno do zábradlia. Keď chcem ísť nahlásiť poruchu do infocentra, ale mladé kočky, ktoré vybehli z vécka predo mnou ma informujú, že tak už urobili. Potom vybehne z toaliet aj moja sestra, je takmer suchá, klimatizácia sa už umúdrila. Keď príde opravár, čo je naozaj rekordne rýchlo, voda netečie vôbec a my všetci vyzeráme ako blázni, ktorí mali práve halucinácie. Len voda na zemi je dôkazom toho, že sme si to nevymysleli. Údržbár sa zasmeje, púšťa sa do roboty a nám ostatným sa tiež ústa rozťahujú v širokých úsmevoch...
Na záver mierime do reštiky v nemenovanom penzióne - ku kamarátke. Dávame si údené koleno, je vynikajúce, atmosféru spríjemňujú ruské hity, ktoré neprekážajú Slovákom ani Poliakom vysedávajúcim pri obľúbených jedlách a alkohole.
Neskôr prichádzajú snáď aj lyžovaním unavení Rusi, kamarátka - čašníčka nalieva decové vodky, prináša ryby a nám je jasné, že sezóna sa v Tatrách práve úspešne rozbehla.....
