„Som Laura Lernerová. Ako vám môžem pomôcť?" usmejem sa a je mi na odpadnutie. Ruku jej nepodám. A vlastne, ani nemám čas.
„Prestaňte sa stretávať s mojim manželom. Som Andrea Michalská," povie a jej hlas reže ako britva. A je to. A samozrejme, ako inak, počuli to všetci. Celý kolektív v mojej robote. Doriti. A zrazu tu stojí tá, o ktorej som zatiaľ len počúvala a tajne ju chcela spoznať. Vedieť, aká je. Ako vyzerá. A teraz stojí ani nie meter odo mňa. A je rozhodnutá bojovať o muža, ktorého ja milujem. A asi aj ona. Ježiši. Je to ako výjav zo zlého filmu. Kolegyne už zavetrili senzáciu, zvedavo k nám obracajú hlavy. Doriti. Doriti.
„Poďte, porozprávame sa na chodbe," snažím sa bleskovo zachrániť už aj tak trápnu situáciu.
„Nie, budeme sa rozprávať tu."
„Nie, ak nepôjdete von, nebudeme sa rozprávať vôbec," poviem dôrazne. Som rozhodnutá neustúpiť za žiadnych okolností a vychádzam na chodbu. Nechcem škandál rovno šéfovi pod nosom. A niečo mi ešte našepkáva, že ide do tuhého a problémom sa určite nevyhnem.
„Okamžite sa prestaňte stretávať s mojim manželom. Rozumiete?"
„Pani Michalská, váš manžel mi len dal do prenájmu byt. To je jediný dôvod, pre ktorý sa občas stretneme."
„Počúvaj ty sopľaňa, prestaň mi drzo klamať do očí!" Rozumieš, čo ti vravím?"
Z očí jej sršia blesky. No páni, zdá sa, že jej prekáža moja mladosť, keď tá sopľaňa. No, to nie je zlé. Dobre, že som si dala ten pekný rúž a navoňavkovala sa. Pomaly získavam stratenú rovnováhu. Dokonca sa mi podarí aj usmiať sa. Nech ju porazí! Obzerám si ju. Nie je štíhla, skôr pri sebe, pomerne vysoká, jej vlasy by potrebovali oživiť farbu. Aj kostým má nemoderný. Zvláštne, že tak málo o seba dbá, keď Stano má dosť peňazí. No aj tak na ňu nemôžem povedať, že by bola škaredá.
„Stretávaš sa s ním už niekoľko mesiacov," fľochne mi do tváre. No, má prehľad, to sa musí nechať.
„Buďte taká láskavá a prestaňte mi tykať."
„Ty fľandra, ak mu nedáš pokoj, prisahám, že si v tomto meste viac neškrtneš!"
„Čo si to dovoľujete? Akým právom sa mi vyhrážate?"
„Takým, akým ty spávaš s mojim mužom."
„Opakujem, že mi len prenajal byt a ja mu za to riadne platím," skríknem. Môj pokoj je preč. Je to pravda, že Stanovi platím a dokonca aj v naturáliách. Úžasné. Ja vlastne platím za jednu vec dvakrát. Absurdnosť tejto úvahy ma rozosmieva. Radšej sa však ovládnem, nechcem ju ešte viac naštvať. A okrem toho, začínam byť unavená. Mám jej dosť.
„Kvôli tomu s ním ešte nemusíš spávať," zvrieskne. „Máme dve deti."
„Viem, koľko máte deti a pravdu povediac, nezaujíma ma to. Ak máte nejaký problém, riešte si ho," odvrknem drzo a chcem odísť. Ale nestíham. Je rýchlejšia, zrazu zbadám, ako dvíha ruku, niečo hlucho tľapne a ja cítim štipľavú bolesť na ľavom líci.
„Tie problémy práve riešim. A nabudúce to nebude len facka, počuješ ty suka?" zvrieskne a odchádza.
Roztrasená vchádzam do svojej kancelárie. Baby na mňa hľadia. Zvedavo, je mi jasné, že počuli. Všetko.
Rýchlo utekám do kúpeľne. Je mi nanič. Viktória pochopí a letí za mnou. Šéf už nie je v robote, o chvíľu je aj tak koniec pracovnej doby a tak otváram chladničku a hľadám nejaký alkohol. Bodlo by mi niečo ostré. Nič tam však nie je a tak vyberiem víno a logám ho rovno z fľaše.
„Ona ťa udrela," v očiach kamarátky vidím zdesenie.
„Hej a fajne to štípe," poviem a znovu odpijem z fľaše. Líce ma páli, beriem uterák, dávam pod studenú vodu a chladím si rozpálenú tvár. Začínam cítiť zlosť. Poriadnu.
„Zavolám Stanovi," poviem zrazu, ale znie mi to sprosto. A čo urobí? Zavolá jej? Vynadá jej? Mňa poľutuje alebo večer príde a vynahradí mi to v posteli? Nie, mám všetko dosť. Som rozhodnutá. Už dlhšie som to cítila viem, že teraz je ten správny čas. Chcem sa s ním rozísť. V poslednej dobe sme sa aj tak stretávali málo. Moja práca, jeho práca. Moje starosti, jeho problémy s dcérami. Ja stále len na poslednom mieste. Smutný údel hlúpych žien, ktoré chcú ženatých. Tak mi treba. Ale je koniec. Rozídem sa s ním. A už aj viem, ako to urobím.
