-Ale ja som vám dala dvadsať eur,- upozornila ju kamarátka.
Pani pri pokladni (nie, nebojte sa, táto nesmrdela) sa zháčila, odula pery, ale zvyšných desať eur jej dala. Priateľka odišla domov a na celý incident zabudla. Ale pani pokladníčka nie. Večer jej zaklopala na dvere bytu. Ak tipujete, že si prišla pýtať tých 10 eur, tak tipujete správne. Kamarátka tú ženu nepozná, nevie jej meno, vie len to, že predáva u nich v obchode. Aj to vie len preto, lebo ju práve dnes obsluhovala pri pokladni. Pokladníčka tiež kamarátku nepozná, alebo aj pozná, keď vie, kde býva a dovalila sa na večernú návštevu. A bez bonboniéry, vína a podobných vecí, ktoré sa na návštevu zvyčajne nosia.
Keď ju kamarátka zbadala pred dverami, bola poriadne prekvapená. Kým stihla otvoriť ústa, žena z obchodu ju predbehla.
-Aby ste vedeli, mne tých desať eur chýba. Teraz večer som počítala tržbu, takže to viem- spustila.
-A čo teraz odo mňa chcete?
-Akože čo? Chcem, aby ste mi ich vrátili, to chcem.
-Toto iste nemyslíte vážne - spýtala sa kamarátka.
-Samozrejme, že to myslím vážne! - nedala sa teta z obchodu.
-A ako viete, že vám chýbajú práve moje peniaze- nedala sa ani kamarátka.
-Lebo viem a hotovo.
-Aha. A čo keď vám peniaze chýbali ešte predtým, ako som ja prišla platiť? Napadlo vám to?
-A to som akože mala zatvoriť pokladňu a spočítať si tržbu, aby som v tej chvíli zistila, či je to tak?- spýtala sa pokladníčka.
-Áno, presne tak ste to mali urobiť.
Ak sa pýtate, či jej kamarátka tých desať dala, tak nedala. Ani ja by som nedala, a ani vy by ste nedali. A keby sa to stalo mne, povedala by som dotyčnej pokladníčke ešte pár viet o večerných návštevách, na ktoré ju nikto nepozval.
Na záver už len jedno - v obchodoch je oznam - „za rozdiely zistené
mimo pokladne neručíme." Pýtam sa, či to platí len pre zákazníkov, teda pre tých, ktorí do tých obchodov nosia peniaze. A že či by to nemalo by to platiť aj inak, teda aj pre pokladníčky. Aby potom nelozili večer po bytoch a nepýtali peniaze, ktoré im chýbajú vlastnou chybou.
