Spoznala nás, potešila sa, porozprávali sme sa. Nedalo sa nevšimnúť to trasenie rúk. Premkol ma smútok. Takto dopadneme na staré kolená aj my, čo sme teraz mladí? V nejakom penzióne, odkázaní na milosť či nemilosť personálu? Bolo mi smutno na duši.
Blíži sa čas, kedy sa podávajú lieky, Sestrička ich donesie v miske, teta ich chce vziať do úst, no nedá sa. Ruky sa trasú, lieky padajú na dlážku. Dvíham ich, oplachujem pod vodou a podávam milovanej tete do úst. O čosi neskôr sa podáva večera. Zas tá sestrička, miska s polievkou a druhým jedlom. Teta sa chce najesť, ale nedá sa, ruky sa trasú, polievka je všade, len nie na lyžičke a putuje všade, len nie do úst a do žalúdka. Takto to pokračuje aj s druhým jedlom. Nechceme tetušku kŕmiť, lebo babka vraví, že ju zahanbíme, dáme jej najavo, že je nemohúca, že sa už ani najesť sama nevie. Prichádza sestrička.
-Tetuška, tak čo ste to nezjedli? Nechutí vám?
Teta len pokrúti hlavou. Sestrička jedlo odnáša. Nedá mi to. Neposlúchnem babku, aby som to nechala tak a idem za sestričkou. Vysvetlím jej, že tetuške veľmi chutí, ale ruky sa jej tak trasú, že si nevie trafiť do úst. A že teraz je hladná. Pýtam slušne druhú porciu jedla. Čudne pozrie, ale dá mi ju. Tetušku nakŕmim a mám lepší pocit. Lenže potom s babkou odchádzame a mne je ťažko na duši. Zajtra ráno opäť musí teta užiť lieky, mala by sa aj naraňajkovať. Zas všetko skončí na dlážke. Stará pani bude bez liekov a zrejme bude aj o hlade. Je mi ťažko na srdci aj na duši. A veľmi to bolí, keď sa o pár týždňov dozvedám, že milovaná tetuška už nie je medzi nami. Zdravotný stav sa jej zhoršil a ona odišla. Je mi smutno. Rozmýšľam, čo všetko musia znášať starí a chorí ľudia. Aj vtedy, keď sú v drahom penzióne s 24 hodinovou starostlivosťou.
