Ale keď idme domov a jeden ma auto a pre štyroch a sme štyria a on sa nemá k tomu, aby nás odviezol, je mi nanič. Pre info - ide o chalanov cca vo veku 25 rokov.
Iný príklad. Kamošin syn má 21. Ideme posedieť. Moja kamarátka - jeho mama si dá kávu, ja nejaký koláč a kávu. Idem platiť. Ona - nie syn to zaplatí. A fakt, jej syn, s ktorým som sa videla cca 3x v živote to zaplatí. Sám a dobrovoľne. Lebo chce. Lebo je tak vyvhovaný. Som v nemom úžase. Chcem mať takého dobrého syna, ktorý mne aj mame potom vezme tašky a ešte je aj úctivý. Do očí sa mi tlači slzy. Viem, že toto tak skoro nezažijem.
Ďalší prípad. Kamarát, má auto, a ešte nikdy sa mi nestalo, že by ma po spoločnej akci nechal ísť peši, alebo samu. Vždy ma odviezol, na benzín nepýtal. A tak sa ja dnes pýtam- som ja tá, čo veľa chce, keď podľa mňa by sa chalan mal aspoň opýtať, či nepotrebujeme zviesť? To dnes dnešní chalani nepozvú ani na kávu, ani na pivo, teda na nič? Džentlmen -to už dnes neexistuje? Keď sa na to pýtam kamošky, ktorej kamoši to boli, je odo mňa o cca 10 rokov mladšia, dá mi pocítiť, že som akože šibnutá, lebo čo akože chcem? Ja neviem, ale asi som čudná, keď chcem základnú slušnosť. Alebo som bola inak vychovaná a môj otec a aj moji kamoši si vážili ženu. Zaujímavé, asi aj jej brat je potom šibnutý, keď po nás „chuderky" prišiel a odviezol nás domov... jej kamoši šli na tom svojom autičku sami...
