A je to tak. Či chceme, alebo nie. Vianoce Vianoce prichádzajú. A už od polovice októbra. Nedávno som sa prešla po jednom z nákupných centier. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa striedajú pulty plné čečiny, kahancov a sviečok na Dušičky a hneď vedľa túto spomienkovú paletu dopĺňajú stromčeky.
Stromčeky umelé, biele, modré, červené, aké len chcete alebo nechcete. A ešte som zabudla, ešte aj Mikuláš sa do tohto celého pletie. Balíčky a postavičky z čokolády. Aj salónky a kolekcie. Samozrejme, v akciových cenách.
Nemám rada Vianoce pre ten zhon, ktorý ich sprevádza. A ani pre toto. Hlavne preto, že ich musím mať od polovice októbra.
My dospelí to vlastne ako – tak môžeme zatiaľ odignorovať. Povzdychneme si, že zas budeme potrebovať plno korún, lebo Vianoce sú samozrejme riadne drahá záležitosť, veríme, že to nejako uhráme trinástym platom napríklad. Lenže čo také malé dieťa? A jeho nešťastná matka? Zažila som to na vlastné oči. V obchode.
-Mamí, jej, Vianoce, chcem toho zajačika pod stromček. Donesie mi Ježiško už teraz? – pýta sa malá a v očiach má obrovskú radosť. Tú pravú, nefalšovanú, detskú.
-Nie, moja, Vianoce ešte nie sú, ešte sa musíš niekoľkokrát vyspinkať a potom dostaneš zajka.
-A ako je to dlho niekoľkokrát?
Mladá žena vysvetľuje, že dosť veľa a že musí byť dobrá a tak.
-A prečo tu už majú zajačika pod stromčekom a ja musím ešte dlho čakať?
Matka bola zúfala, veď ako mala malej vysvetliť, že ide o reklamný ťah našich predajcov? Že dobrá reklama je základ a že ide v prvom rade o biznis a zisk? Predajcovia na toto zrejme nemyslia, lebo keby áno, tak s Vianocami ešte počkajú. A ako sa to celé skončilo? No samozrejme plačom dievčatka a smutným výrazom na matkinej tvári.
