Všetko sa začalo fajn. Teda náš výlet sa začal fajn. Zastavili
sme sa na Dechtároch, v motoreste. Neraňajkovali sme, tak
som navrhla kávu a guľáš. Na raňajky čudná kombinácia,
ale prečo nie niečo iné ako sme zvyknutí? Jem, čo chcem a nie
čo mi diktuje nejaký protokol. Veď my nie sme poslanci
platení z daní našich poplatníkov. Guľáš chutil fantasticky.
Obsluha bola katastrofálna. Zaspatý čašník, ledva nás obslúžil.
Bolo vidno, že tá robota nebaví. Nasral ma, kto sa ma kukať
na ten jeho kyslý ksicht? Marko mal tiež nervy.
-Nedám mu ani halier tringelt - zastrájal sa, keď mu na stôl položil s buchotom kávu.
-To si píš, že mu nedáš ani halier, lebo haliere nie sú, iba centy.
-Ježiš, ty si aká múdra! Len sa nerob - povedal. Zlá nálada ho neopúšťala. Prešla ho až vtedy, keď ochutnal prvú lyžicu gulášu. Fakt bol úžasný.
-Má jedno šťastie, že má vedľa v kuchyni dobrého kuchára- povedal a zahryzol sa do chleba. Aj ten bol úžasný, čerstvo upečený. Alebo zohriaty v mikrovlne, to bolo jedno, ale chutil božsky.
Potom sme vyrazili. Keď sme prišli do mesta, zamierili sme rovno na miestne kúpalisko. Videla som už všeličo, ale toto mi doslova vyrazilo dych. Ešte sme len vošli ku bráne, že zaplatíme vstupné a z každého kúta dýchal socializmus. Fakt, už z vonka bol areál zastaraný, nič moderné sme nenašli.
-Si si istá, že tu chceš ísť kúpať- pýtal sa ma Marko, keďže dobre vedel, ako si potrpím na kvalitu služieb.
-No, ja neviem - krútila som. Čo ja viem? Tebe sa tu páči?
-Nie, ale snáď to vo vnútri bude lepšie- snažil sa o optimistický pohľad.
-No veď, asi to bude lepšie, keď vlezme dnu, kašli na to, kúp lístky a ideme- rozhodla som.
Pred nami bolo v hale pred kasou veľa ľudí, ale napodiv to šľapalo rýchlo.
-Chcete aj skrinky? - pýtala sa mladá pokladníčka, zrejme brigádnička.
-Aké skrinky - pýtam sa.
-No, také malé na odloženie vecí.
Marko prikývol, pochopila som, ber, uvidíme raritu, bude sranda.
-Tak dobre, beriem dve.
-Tak 6 eur, to je záloha, potom vám ju na konci vrátim.
Vzali sme vstupenky, kľúčiky a hľadali tu svoju skrinku.
-Nejako divne tu páchne- vravím a snažím sa veľmi nedýchať.
-Chlór drahá, to je chlór, nepamätáš sa na tú vôňu z plaveckého výcviku na základnej? Veď takto presne smrdelo na miestnej plavárni, len sa rozpamätaj- nabádal ma.
Ani veľmi nemusel. Dobre si ja pamätám na tie hnusné dva dni v týždni, keď sme mali a museli povinne za komáčov absolvovať plavecký výcvik. Nenávidela som tie dni, lebo voda smrdela chlórom, plavčík bol neurotik, ktorý ma nútil plávať bez plávacej dosky. Pamätám si, že celé dve hodiny som vo vode len prechodila po bazéne po vlastných - plávať ma totiž ten pako nenaučil a stále som si utierala oči a tvár. Inštruktor- vtedy sa to volalo, že plavčík sa smial, že čo sa toľko umývam a že sa mám konečne venovať plávaniu a umývať tvár si mám doma. Potom sa zľutoval a dal mi dosku na plávanie, tak som sa trochu „povozila" a tešila sa, kedy vypadnem domov. Z plávania mi dal na konci roka štvorku, čo môj otec - športovec nevedel preddýchať niekoľko rokov a nechápal, ako je možné, že za niekoľko týždňov nás nenaučili plávať. Z tej štvorky som si nič nerobila, lebo aj tak výsledná z telesnej mi vyšla lepšia - dvojka. Ale sestra na tom bola oveľa horšie, ju plavčíčka skoro utopila. Proste zastávala názor, že keď ju hodí do dvojmetrovej vody, naučí sa plávať. Lenže sestra sa začala topiť a potom ju zachraňovali asi traja ľudia, dvaja spolužiaci a tá plavčíčka. Sestra potom vracala dva dni. To už našich naštvalo a mama šla do školy. Vynadala učiteľke telesnej a odvtedy sestra na plavecký nechodila. Mala tiež štvorku a mala aj pokoj. No, aj takéto veci sa diali za totality.
Pri skrinkách sme sa s Markom oddelili. Boli to tie komunistické, plechové. Vopchala som kľúčik do skrinky s číslom, ktoré mi patrilo. Alebo nepatrilo, lebo ja som sa proste nemohla trafiť do tej kladky.
-Marko, mne to nejde otvoriť.
-Ježiši, to sa pri tebe ani prezliecť v kľude nemôžem- frflal, ale došiel a pchal tam ten kľúčik. A pchal. A tiež nič.
-Nejde to.
-To vidím.
-A čo ja som Coprfield, že ti to otvorím zrakom? Choď tej mladej povedať, nech ti dá iný, alebo daj veci ku mne.
Tak som zašla ku pokladni, vrátila kľúč a veci dala ku Markovi.
Keď som sa konečne prezliekla a uložila veci, namierili sme si to k bazénom. Teda k jednému, lebo iný tam ani nebol, ak nerátam ten malý, kde sa pľačkali deti a pár dospelých, ktorí sa asi tiež tak nejako cítili. To kúpalisko bolo strašné. Trochu gýču, ale z každého kúta dýchal socializmus. V celom areáli jediný bufet a pred ním ako bonus kilometrový rad.
-Dal by som si nealko pivo a dačo zjedol. Ideme? - spýtal sa Marko a ukázal hlavou na rad.
-Kriste, mňa tu porazí, to fakt je tu jediný bufet- zírala som. To sa mi snáď len sníva.
-No, jediné, že si tu dačo my otvoríme.
Bolo to nanič, ale smäd sa hlásil aj u mňa, tak sme sa postavili do toho radu. Marko fajčil, klepal popol rovno na zem. Popolníky tam neboli. Kecali sme. Od miestnych sme sa dozvedeli, že niektoré dni vzadu parkuje aj karaván a predáva langoše a pivo, ale samozrejme, dnes, keď je tridsaťtri stupňov tu nie je. Ďalej sme sa dozvedeli aj to, že máme pravdu, keď sa nám tu nepáči, lebo tu sa nepáči skoro nikomu a že mesto sa nevie dohodnúť s podnikateľmi na modernizácii, preto to tak vyzerá. A že je to hanba mesta, kúpeľného, a že to všetci vedia.
Na rad sme prišli o 50 minút. Stopla som si to, lebo niečo také už asi nezažijem. Za pultom stáli štyria brigádnici a obsluhovali veľmi pomaly. Vzala som si rovno dve pivá, lebo predstava, že o hodinu mám zas vystáť takýto šór, ma privádzala do šialenstva. Dali sme si aj párky. Kým nás tie deti obslúžili, párky boli studené, pivo teplé, ja nasratá a Marko vyrehotaný.
-Ako môže mesto niečo také dovoliť- jeden bufet pre toľko ľudí?
-Vidíš, niekde socializmus funguje aj dvadsať rokov po revolúcii.
Ľudia okolo nás nadávali, ale boli aj takí, ktorým to už bolo jedno, zrejme si zvykli, inú možnosť vypadnúť k vode nemali, tak čo. Povedala som si, že tu už v živote neprídem. Ľahli sme na betón (lehátok bolo samozrejme žalostne málo) a pila pivo. A so smútkom spomínala na prekrásne Grécko. Občas sme si s Markom zaplávali- teda ak sa v preplnenom bazéne, kde je hlava na hlave to zamávanie rukami dá nazvať plávaním, ale väčšinu času sme strávili na deke opaľovaním. Marko si aj zdriemol, mne to nervy nedovolili. Okolo piatej sme šli preč. Ľudí bolo stále veľa, rad pri bufete mal stále niekoľko desiatok metrov... Proste celé to nemalo zmysel.
Dohodli sme sa, že sa pôjdeme niekde najesť. Zašli sme do mesta, niekde na pešiu zónu.
Terasa bola fajn, dali sme si niečo napitie a ja som chcela guľáš.
-Zas? Veď si mala na raňajky- smial sa Marko.
-No a? Veď už je večer, dnes mám proste guľášový deň. Marko si dal niečo s knedľou, tuším plnenú papriku. Obsluhovala nás taká mladá babenka, milá, ale ten guľáš aj tie knedle doniesol nejaký jej kolega.
-Ale ja som si nedala guľáš s knedľou, ale kotlíkový guľáš a bez pečiva- povedala som mu.
-Och, prepáčte, samozrejme, vymením vám to- povedal a odpochodoval do kuchyne.
-Sa stav so mnou o sto ečka, že ti donesie to isté, ale v miske a bez tých knedlí.
A aj tak bolo. Ten guľáš vyzeral presne tak ako ten pred chvíľou, len bol v kotlíku na trojnožke. Pod kotlíkom horela sviečka. Bolo to pekné. A aj chutné, ako som zistila. Lenže potom sa stalo to, že celý ten kotlík aj s tým ohníkom aj so sviečkou z ničoho nič vyvrátil zrazu zo stola a vykydol sa na zem. Marko najskôr pozeral, ako padá a potom sa začal smiať ako blázon. Rehotal sa a utieral si zaslzené oči. Ja - už dobre nasratá z kupka, dobre hladná som sa nesmiala.
-No, tak toto ja nezaplatím. On to položil na kraj stola, na úplný kraj stola, všimol si si?
Marko sa ešte chvíľu smial, ale prikývol.
-Hej, bol na kraji stola, aj som ti chcel povedať, že daj si to ďalej, ale akosi som nestihol- rehotal sa ďalej.
- Ale možno niečo v tom kotlíku ostalo, skús sa pozrieť.
Keď prišla tá mladá čašníčka, čo najjemnejšie som jej vysvetlila situáciu a objednala som si šalát, zeleninový s nejakým syrom. Bola som hladná, tak som sa tešila. Slečna povedala, že okej, a šla po ten šalát. Bol dobrý, chutil mi. Ale len dovtedy, kým som v ňom nenašla vlas. Taký hnedý, trochu stočený. Marko sa zas smial, asi sa tešil na debatu, ktorej teraz bude svedkom, ale ja som už mala všetkého v tomto hnusnom meste dosť. Zas prišla čašníčka. Zasa som vysvetľovala.
-Slečna, ja viem, že vyzerám ako krava, ale a v tom šaláte je vlas. Tu, vidíte ho?
-Áno, vidím, tak ja vám to vymením.
-Nie, netreba, ja nechcem nič, ale platiť tiež nebudem. Nič. Dobre?
-Dobre- povedala a odišla. Pozbierala som si veci zo stola, Marko vyberal peňaženku, že svoje zaplatí. Vtom ako fúria z kuchyne vybehla kuchárka.
-To či si myslíte, že čo? To si zaplatíte, ste vykydla guľáš schválne.
-Prosím? Prečo by som to robila? Váš kolega ho dal na samý kraj a kým som stihla nabrať, spadol zo stola. To je moje chyba?
-A ten šalát? To nebol vlas, to bol chlp z papriky. Počujete? Chlp.
-Počujem dobre, takže nekričte. A prečo tam bol ten chlp? Prečo ste ho nedali preč? A ako rozoznáte chlp z papriky od vlasu?
Bola ticho. Ale len chvíľu. Potom zrejme nabrala druhý dych, lebo spustila:
-Takže pani, zaplatíte to, jasné?
-Nie, nezaplatím.
-Nie?
-Nie. A čo urobíte? Zavoláte na mňa políciu? Tak nech sa páči- povedala som a zvrtla som sa na opätku.
Marko tam ešte ostal, zaplatil- modlila som sa, aby nie moje, lebo ho zabijem!
-Slečna, slečna - počula som zraz za sebou.
-Zabudli ste si na stole mobil - povedala tá mladá čašníčka a podala mi telefón. Poďakovala som jej, pekné od nej, jej kolegyňa by mi ho určite nevrátila, kým by som jej nezaplatila tie dve jedlá. Mladá kočka zrejme ešte nie je úplne zdehonestovaná životom, aký sa teraz vedie a preto mi ho vrátila. Marko len krútil hlavou.
-Teda, narobíš cirkus a keď zdrháš bez platenia, ešte si aj mobil zabudneš. Teda, toto sa môže stať len tebe. Ale bavil som sa perfektne, fakt. Máš to u mňa- smial sa.
Zazrela som naňho.
-Teším sa, že si sa dobre pobavil a pevne verím, že si to nezaplatil.
-Nie, povedal som im, že ideme na Blavu, tak ťa môžu niekde počkať.
-Veľmi vtipné.
-Nie, sory, ale mala si pravdu, fakt tam bol vlas. A ak to nebol vlas, ale chlp, tak aj tak tam v tom tvojom tanieri nemal čo robiť- žmurkol na mňa.
-Ide sa domov a nikde sa nič neje, jasné?
-Šibe ti? Veď ty si jedol, ale ja som hladná! Mne dnes nie je súdené jesť?
-No dobre, kúpim ti na pumpe bagetu- zľutoval sa nado mnou.
-Marko, veď dobre vieš, že tri roky nejem bagety. Je mi z nich zle.
-Vieš čo? Ak ťa nezabijem, kým prídeme k najbližšiemu motorestu, môžeš si dať guľáš! Tresla som ho po ramene a vyštartovali k autu.
Cesta domov ubehla v pohode. Lenže na druhý deň som musela už ísť do práce. A tam to už tak v pohode nebolo. Do roboty za mnou totiž prišla Michalova žena. A nasratá ako fúria. A to bol ešte len začiatok.
Pokračovanie čoskoro
