Skôr, ako som stihla prejsť pohľadom po tovare vo vitrínach, zaujalo moju pozornosť niečo celkom iné. Pri okienku stála mladá rodinka s malým, asi dvojročným dievčatkom. Rodičia ho práve vyberali z kočíka. Pani za okienkom totiž súhlasila, že kočiar, v ktorom malá sedela, môžu založiť.
Mladý otec sa snažil svojej dcérke vysvetliť, prečo ju vyberá z kočíka. Vysvetľoval jej, že teraz nemajú korunky a preto tete na pár dni nechajú kočiarik. Dievčatko chvíľu pozeralo, malými rúčkami sa pevne držalo popruhov a potom sa hlasno rozplakalo. Matka toľko trpezlivosti nemala. Nasilu mu roztvárala rúčky, a keď sa jej to podarilo, schmatla dieťa a postavila ho na dlážku. Predavačke povedala, že už si môže kočík vziať. Dievčatko stále plakalo a tak ho mladý otecko vzal za ruku a ťahal von. Dieťa sa vzpieralo a stále nariekalo. Za nimi som odišla aj ja. S pocitom smútku a akéhosi prázdna.....
