Malokarpatské cesnakové polia

Už XXIX. Ročník. A skoro na každom môj otec (mimochodom sa volá presne ako ja) bol. Zo začiatku ako spoluorganizátor a teraz ako návšteva z iného sveta ... vlastne len z iného mesta. Odkedy sa odsťahoval zúčastňoval sa trnavských akcií poriedko, až to zredukoval len na túto. Takže otec, ja a môj kamarát sme, po zaregistrovaní na štarte pri Smolenickom kostole, krájali prvé kilometre. Na Molpír nás sprevádzal ďalší trnavský klasik, teraz už dedko. V žiadnom prípade tak nevyzeral ale tak ho volali dve dievčatá čo cupitali popri ňom. Molpír je prastaré sídlo Keltov a fantázia si z torza kamenných valov vytvára drámu spred dvetisíc rokov. Kráčali sme ináč osamotene, lebo sme si zvolili trošku inú trasu ako bola oficiálne vytýčená. Nie kvôli sklonom k anarchii, aj keď mám podozrenie že čiastočne k tomu inklinuje každý z našej výpravy, ale hlavne zato, že sme sa rozhodli zakomponovať do nášho výletu aj miesta na ktorých sme ešte neboli. Môj kamarát, vlečúc dvaapolkilový profesionálny fotoaparát tu ešte ale nebol vôbec. Takže po prejdení kopca Molpír sme sa odpojili od klasika s vnučkami a zašli si prezrieť miestny vodopád. Vodopád iba tak čurkal ale miesto malo aj tak pre mňa svoju čarovnú atmosféru. Možno k tomu dopomohla aj kaplnka panenky Márie vytesaná do skaly. Klasika sme dobehli v Čertovom žľabe. Skalistou dolinou sme sa vydriapali do sedla, kde sme sa opäť s klasikom rozlúčili. Predtým nám však popísal pre nás neznámu cestu, ktorou sme sa uberali. Pod roztiahnutým chrbátom Čela sme na základe týchto informácií hravo objavili poklop, pod ktorým bola v roku 2001 objavená jaskyňa, ktorá je ale prístupná len pre skúseného speleológa. Čelo bolo celé zarastené divokým cesnakom. Slnkom prehriaty vzduch bol prevoňaný jeho charakteristickou vôňou a táto vôňa nás ešte dlho nemala opustiť. Po skalnatom hrebeni Čela sme zvoľna nastúpali na Veterlin. Trnavský turisti tu každoročne organizujú zimný prechod a spomíname si že som ho ako decko absolvoval ... hm. Spomienky sú už matné ale o silnom vetrisku o ktorom otec hovorí nejaký záznam v pamäti mám. Na Čiernu skalu prechádzame takpovediac intuitívne, krížom cez les. Pri zvuku motorových píl a pri stretnutí sa uprostred lesa s autami pilčíkov, ma prestávajú trápiť výčitky poctivého turistu. Hlavne že sme trafili na značku a ďalej sa už uberáme oficiálne vytýčenou trasou. A hromadia sa aj turisti. Výstup na zrúcaninu Ostrého kameňa ma presvedčil, že by mi bolo treba viac chodiť. Nevládzem a vpodstate sa mi ani nechce motať po areáli zrúcaniny, ktorú už poznám veľmi dobre. Asi je to aj v týchto dňoch dosť nebezpečné, lebo sa tu pohybujú skautíci a pília, prekladajú kamene a vraj sa snažia reparovať hrad. Nerozumiem tomu. Asi tej zrúcanine aj robia dobre ale z víšky šmarená haluz mi trochu kazí povesť dobroprajného skauta. O výskaní ani nehovoriac. Ale ako poznamenal jeden s mojich spoločníkov: „Puberta ani skauting neobchádza.“ Dosť bolo zlomyselnosti. Dúfam že budú skauti pre naše kultúrne dedičstvo prínosom. Ďalej ťaháme cez Záruby, najväčší to kopec Malých Karpát k cieľu. Počasie vyšlo, ukázali sa prekrásne výhľady a prekrásne som sa zodral. Musím šliapať častejšie lebo bude veru zle nedobre!