Návod na použitie sebavedomia

Pracovné rokovanie. Nie veľká miestnosť je úplne zaplnená ľuďmi. Oči prítomných sú upreté na projektor. Otázka realizátora investičnej akcie je priama a jasná. Pochybovačné pohľady druhej zmluvnej strany, ktorých sa týka práca spojená s protiplnením. Ten čo je autorom zadania a zároveň najvyšším managerom tu nie je. Miesto neho je tu kolega špecialista a ja technik. Prvé príspevky:
„To sa nedá.“ „Na to treba viac času.“ „Nereálne.“
Vlak udalostí je rozbehnutý a niekde treba začať. Situácia si vyžaduje začať za každú cenu.Momentálne odpovede sú vhodné akurát tak na vykoľajenie vlaku a ukončenie príbehu. Pozriem sa na kolegu. Celý čas vedie jednanie. A má toho už asi dosť. Čaká. Zamyslím sa ako by asi jednal šéf.
„Vážený!“ ozval som sa tónom, ktorý je sebavedomý ale podľa mňa aj podporený určitou skúsenosťou. „Situácia je takáto, bla bla bla bla bla (nemyslím si že to boli bláboly, ale ako povedal istý český komik, „... vodborné lékařské pindy ...“), vyžaduje si riešenie. To riešenie jednoducho musíme nájsť, lebo nehľadať riešenie znamená neexistovať...“
Znovu som prežíval ten nebezpečný pocit. Hovorím tomu plieskanie krídlami o nebo. Všetci počúvali a ja som rozprával. Našťastie mi v hlave zapracovalo poplašné zariadenie a skončil som včas. Čo podľa mňa bolo treba povedať, bolo povedané. Ozvali sa aj dosť agresívne reakcie. Videl som že si niekto pomyslel:
„To sa mu to kecá teoretikovi arogantnému.“ Vcelku ale nastala mierna pauza, pri ktorej každí spracovával čo som povedal. Žiadal som od opýtaných jasnú odpoveď. Podarilo sa aspoň dohodnúť termín, do kedy bude odpoveď dodaná. Ocitol som sa v zápise ako zodpovedný za dodržanie termínu. Viem že som si pripravil na seba dobrú haluz. Krúžkujem si v kalendári termíny a už mi v mysli poletujú určité náznaky riešenia ako dosiahnuť ... no odpoveď. Za ľuďmi od ktorých som zachytil nie veľmi lichotivé reakcie som cez prestávku zašiel a rozprával sa s nimi. Myslím že sme sa dopochopili a dúfam že svoju arogantnosť som zmiernil do podoby použiteľnej pre ďalšiu komunikáciu ...

Uff ... dúfam že ste to prežili až potiaľto. Asi niektorý takéto situácie zažívate. Poviem vám, po takomto dni si doma zvyčajne spytujem svedomie. Neprehnal som to so svojim sebavedomím? Podľa mňa písať blog začne tiež len sebavedomý človek. Kde je tá hranica únosnosti? Kedy sebavedomie ešte neposúva udalosti nezdravím smerom? Vždy ma pri mojich „prejavoch“ napadne jedna osoba. Adolf Hitler. Aj on začínal ako kaprál a zrejme vkĺzol do stavu, keď ho jeho sebavedomie načisto opilo. Začal mať pocit že je schopný vyriešiť všetko a jedine jeho spôsob je správny. Brrr ... otrasná história. Osobne mám od istej doby hrôzu z techník pozitívneho myslenia. Zdá sa mi že vsugerovať si svoju megadôležitosť vedie tiež k podobným otravám sebavedomím. Ale aj z dôvodov, ktoré som opísal už minule , v dnešnej dobe nám nič iné neostáva len sa naučiť byť primerane sebavedomý.

P.S.: Dosť mi spôsobuje problémy, keď ma v práci oslovujú pán inžinier ... sklopím zrak a zamrmlem: ja nie som inžinier. Tiež som si neistý s gramatikou v tomto príspevku :-)))