Úvod:
Chvíľu som civel do monitora a snažil sa nájsť v tom nejaký zmysel. Potom ma začala prenasledovať myšlienka, že nemá zmysel hľadať vo všetkom zmysel. Tak som prestal len tak civieť a spustil som komerčne najúspešnejší textový editor. (Tento editor je najpoužívanejší a najkritizovanejší prevažne ľuďmi čo ho používajú.) Udieranie do klávesnice mi pripadalo ako konečne voľačo zmysluplné lebo zjavne voľačo vznikalo. Bol to tento text:
Jadro:
V jednom mojom začatom literárnom útvare opisujem ako sa istý človek bojí zaspávať. Ten človek sa bojí zaspávať preto, lebo keď sa prebúdza, nikdy si nie je istý či je to reálne prebúdzanie, alebo sa mu len sníva že sa prebúdza.
Literárny útvar mal byť novela alebo dokonca román. Názov to malo: Ostrov mŕtvych detí. Myslím si že sa mi názov celkom vydaril. Ľudí priťahujú morbídne názvy. Alebo sú aj takí, ktorých odpudzujú. Ale keďže sú natoľko inteligentní, že nevidia nič úchvatné na morbídnosti, v snahe podať poctivú kritiku na brak s takýmto názvom, siahnu po diele a prečítajú si ho. Potom napíšu kritiku o dekadentnej zvrhlosti, napísanej ťažkopádnym, dávno neaktuálnym štýlom.
Takže raz som začal písať novelu alebo dokonca román, ktorý mal byť dekadentný a napísaný dávno neaktuálnym štýlom. Hlavný hrdina sa plavil na malej plachetnici a hneď v úvode sa vyznával z toho, že má strach zaspávať. Na plachetnici s ním bolo dievča, ktorej vek sa dal ťažko odhadnúť. Mohla to byť zrelá žena, ktorá vyzerala ako mladá teenagerka alebo teenagerka, ktorá vyzerala ako zrelá žena. Pre jej naivnú povahu sa prikláňam k teenagerke. Aj keď poznám veľa naivných žien v zrelom veku...
Nechcem podrobne popisovať dej ale v podstate sa na plachetnicu dostala náhodou. V jednom prístave. Skoro ako stopárka. Ale bez určitého cieľa. Hlavný hrdina má vnútorný boj. Potláča svoj sexuálny apetít. Cíti sa byť pre svoje myšlienky strašne nemorálny. Dievča je naopak veľmi uvoľnené, priam harcovné. Myslím že sa mi celkom podarilo naznačiť jemne iskriacu erotiku medzi dvoma postavami. Väčšinu ľudí priťahuje erotika. Čitateľ číta a pri náznakoch erotiky očakáva viac a viac. Potom keď to prekročí určitú hranicu, napíše kritiku na literárny útvar a útvar označí ako porno. Zopár krát sa ešte k dielu vráti aby sa uistil o správnosti svojho tvrdenia.
Dve postavy a šíre more. Keď tak nad tým premýšľam, v čase keď som to písal to mala byť čistá symbolika, na prvý pohľad zjavná. Asi sa mi to celkom nepodarilo, lebo som zabudol čo to malo vyjadrovať. Niektorý ľudia nachádzajú v zjavných symbolikách celkom konkrétne duchovné odkazy. Každý má svoj odkaz. Každý ho má iný.
Keď už je jasné že ide o vnútorný boj hlavného hrdinu a o jednoduchosť a ľahkosť bytia druhej postavy ako protiklad k zložitému vnútornému boju hlavného hrdinu, tak prichádza k dejovému zvratu. Na obzore sa objavuje ostrov. Siluetu klasického ostrova dopĺňa veľký kríž. Tu je opísaná taká tiesnivá atmosféra že prečo? ako? čo? a tak...
Záver:
Nuž mám veľa takýchto nedokončených literárnych útvarov. Ako tak prezerám tieto staré papiere popísané alebo perom, alebo naklepané na písacom stroji, napadá mi, že by som to mohol prepísať na počítači pomocou najrozšírenejšieho textového editora. Mal by som v počítači text, resp. súbor, v najrozšírenejšom textovom formáte. Text bez konca a bez zmyslu. Alebo by si v tom niekto našiel ten svoj zmysel? Alebo sa niekto zabaví na nezmysle takéhoto textu? Nemáte niekedy pocit že je fajn len tak spustiť textový editor (napr. aj ten najrozšírenejší) a len tak písať, nechať sa viesť intuíciou...
Tento text venujem všetkým dokonalým blogerom ;-)
