Môj dobrý kamarát mi raz rozprával, ako si priniesol na internátnu izbu novú LP platňu. Išlo o štvrtý album Led Zeppelin práve vydaný, takže si viete predstaviť kedy sa to asi odohralo. (Vlastne, vyšlo to v 1971 a to som ešte nebol ani na pláne ... no chvíľu trvalo kým sa k nám cez železnú oponu dostali novinky ... Bóže spomínaný kamarát je na tom fyzičkou lepšie ako ja ale aj tak je trošku starší ... no nič) Skrátka opisoval, ako si platňu obalenú do igelitového ochranného obalu vyložil na policu a týždeň sa na ňu díval a tešil sa na moment, kedy ju prvý krát položí na tanier gramofónu a užije si zbožňovanú muziku. Máme šancu prežiť také voľačo aj dnes? Koľký z nás máme k dispozícii hudbu na akú si len spomenieme. Nie je problém (no dobre, tak trochu nelegálne) zohnať v MP3 celé diskografie akéhokoľvek interpreta. A novinky? Koľký z nás počuli nový albáč priam v deň jeho vydania. Boli to svojim spôsobom poetické časy, keď sa LP doslova vybojovávali. Kotúčové monomagnetofóny nenahradili mäkký zvuk vinilu. (No! Niektorí audiofilovia v mojom okolí tvrdia že to nedokáže ani CD, dokonca ani SA-CD dokonca ani audio-DVD, dokonca ani interpret naživo :-))) Priatelia z Bulharska či Juhoslávie našich muzikychtivcov hojne zásobovali platňami a niekedy ako bonus sa dal zohnať album o ktorého vydaní netušil ani sám interpret. Napríklad Jimmiho Hendrixa som dlho poznal len z otcovej záhadnej platne, o ktorej vydaní som nikdy nikde nenašiel zmienku. (Vlastne dneska na eBay.) ... A ja mám pokazený gramofón. Keď ho raz dám opraviť, skovám všetky CD, skovám aj počítač nájdem v tej kope podedených platní dajakú na ktorú som už zabudol a ... nemôžeš vedieť, možno ten pocit príde ...
