Tak, ako po večeroch cestujem autobusom a cez zarosené sklá pozorujem záblesky svetiel...
Vtedy v srdci cítim zvláštnu eufóriu. Na okno si napíšem niečo pozitívne. Naposledy to bolo slovo škorica. Ani sama neviem prečo, iba mi tak prebleslo hlavou. Ale keď sa písmaná začali roztekať, akoby mi niekto ukradol časť môjho vnútra, môjho ja...
Tak, ako sa v noci dívam na hviezdy v snahe zazrieť padajúcu...
Vtedy mám obavy, aby som namiesto kométy nezbadala UFO. A aj keby! Určite by mi nikto neveril a všetci by si mysleli, že to v hlave nemám v poriadku. Radšej zastriem žalúzie a ponáram sa do spánku. Pre istotu sa celá zašijem pod paplón, aby ma v tme nenašlo strašidlo...
Tak, ako keď niekde sedím a snažím sa sústrediť na monotónny hlas...
Vtedy u mňa zvíťazí situácia vonku. Oblaky, ktoré vytvárajú zaujímavé obrazy, stromy ohýbajúce svoje konáre akoby mi chceli niečo naznačiť, alebo keď počítam koľko červených áut prejde po tej ceste oproti. Zrazu sa len strhnem, pretože počujem ako monotónny hlas vysloví moje meno.
Prepáčte, len som sa zadívala...
