Ale aké ďalšie formality nám prechádzajú ústami a ani nevieme o nich?? Koľko krát sa pozdravím niekomu v práci na chodbe, známemu na ulici, susedovi v bloku. Dobrý deň prajem. Naozaj? Prajem mu ten deň? Ako veľmi? Ako často? Ja osobne si na tieto pozdravy potrpím. Slušnosť káže pozdraviť sa. Povinnosť je odzraviť. Toto pravidlo si uvedomujem bez toho, aby som sa zamýšľal nad tým, komu, kde a kedy sa pozdravím. Ak sa dotyčný neodzdraví, pomyslím si o ňom svoje.
Ale koľko slov použijem na konkrétne riešenie situácie? A koľko slov zbytočne vyslovím, keď odbočím od témy? Koľko synoným a prirovnaní použijem, kým vysvetlím niekomu, čo je vlastne podstata môjho prejavu? Toľko z nedávnej prednášky, kde som sa ocitol vďaka jednému super človeku.
A koľko slov „obetujem“ rodine, priateľke, tomu Najvyššiemu, Pánovi?
Koľko plánov? Koľko plánov mám teraz v hlave? Naučiť sa nejaké triky s kartami, byť lepším priateľom, viac sa venovať blízkym, viac sa modliť, viac, viac, viac... Ďalšie plány ako dovolenka, štúdium, práca, ... Koľko ich vlastne mám? A ako sa ich snažím plniť? Odbočka k rebríčku hodnôt. Mám nejaký? Rebríček hodnôt je vraj zoradenie povinností, plánov, túžob a želaní podľa dôležitosti. Kto ho má? Konkrétne vymedzený?? Kto ho dodržiava? Ja určite nie. Veľa ľudí určite nie. Koľko plánov už teraz viem, že nesplním, nedosiahnem, nedokončím? Aký plán má so mnou priateľka, rodičia, súrodenci, známi? Aký plán má so mnou Boh??
A koľko snov? Viem, že o tomto sa rozpisovať nemá ani zmysel, lebo určite by mi nestačili papiere čo mám doma. Ešteže vymysleli kancelársky balík na písanie. Tu je toľko strán, prázdnych, voľných, bielych, ... skoro ako snov...
Tieto otázky mi vŕtajú v hlave veľmi dlho. Na mnohé si už viem dať odpoveď. A čo vy?
