„Láska je vždy tými najkrajšími chvíľami odďalovaná katastrofa”

Už ani nerátala, po koľkýkrát sa jej hlavou prehnala myšlienka, ako by skoncovala so svojím životom, ktorý sa mihnutím jedného, zanedbateľne malinkého lístočka, zmenil nepredstaviteľným spôsobom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Keď si predstavila, čo sa stalo z toho večne milého a usmiateho dievčaťa, trhlo s ňou a z jej hnedých očí, ktoré lemovali iba husté čierne mihálnice, vypadli približne dve rovnako veľké slzy, ktoré začali v priebehu sekundy stekať dolu po jej chorobne bielych lícach.
Chcela si ich utrieť, ale príkazy, ktoré vysielala svojej pravej ruke, ako keby náhle zastali v strede cesty k cieľu. Zľakla sa. Spustila sa dole na kolená a oprela svoj boľavý chrbát o chladnú stenu izby sladkomarhuľovej farby. Chrbtom jej prebehli zimomriavky a inštiktívne si preplietla ruky okolo svojich nôh. Bola zničená, vyčerpaná a jej hlava ako by mávnutím prsta, stále klesala nižšie a nižsie. Keď pocítila studené šteklenie na lícach, roztiahla svoje pery, ale neusmievala sa. Pohmkávala si melódiu svojej najmilšej uspávanky. Pri začínaní refrénu pomaly zdvíhala hlavu z kolien, ochabnuté prsty svojich rúk si zaborila do hustogaštanových vlasov a zažmurkala na svoj obraz v zrkadle, ktoré viselo na stene jej izby uz od nepamäti. Spravila na seba grimasu a radšej odvrátila zrak, pretože jej nebolo po chuti sa pozerať na svoje uplakané a červenokrvavé oči. Už dávno z nich vyprchala iskra, ktorá ju posúvala stále ďalej a ďalej, aby sa nepozastavovala a nerozmýšlala nad vecami, ktoré ju dusili a pichali pri srdci.Pocítila, ako sa jej v hrdle spravila akási guča. Chcelo sa jej kričať, ale bola príliž slabá, aby zo seba vydala, čo i len slabučký náznak kriku. Sedela nehybne schúlená do klbka pri zrkadle a premietala si hlavné dôvody, ktoré ju ešte silou mocou držali pri živote.
V prvom rade to boli rodičia. Večne milujúci a oddaní rodičia, ktorí by za ňu položili i život. Jej matka, ktorá bola plná chuti a elánu do života. Jej matka, ktorá bola pre ňu všetkým. Spriaznenou dušou, najlepšou kamarátkou či v tých najhorších chvíľach bútľavou vŕbou. Otec, ktorý každý deň vstával a chodil do práce, aby jej mohol zabezpečiľ tie najlepšie podmienky. Alebo starší brat, pri ktorom mala pocit, že ona je tá, ktorá ho musí ochraňovať. Nešikovne sa usmiala a odhrnula si prameň vlasov z očí. Zavrela oči a vynoril sa jej obraz tlčúceho srdca. Buch buch. Buch buch. Zrazu nastalo ticho. Nič len ticho. Ticho, jediná stopa, že sme existovali. „Nie,to predsa nemožem,“ zrazu zo seba vydala slučkým hlasom. Tak slabo, že skoro sama nepočula ,čo jej pred chvíľkou vybehlo z úst. Až dospela k záveru, že nevyslovila nič.
Vystrela ruky a pomocou nich sa snažila zdvihnúť z dlážky. Jemne so sebou zatackala, ale nakoniec sa jej to podarilo. Pomalým tichučkým krokom prešla k prehrávaču a pustila prvú skladbu. Opatrne zakývala hlavou, ako to robí vždy, keď počuje hrať Iron§Wine. Hlasitosť nastavila na najnižšie možnú. Všetci v dome už spali a nechcela nikoho zobudiť, či skôr nechcela mame vysvetlovať pričinu jej napuchnutých očí. Natiahla pravú ruku a bez jediného pohľadu na stolnú lampičku, zhasla svetlo. “Takto bude lepšie,“ zašepkala si sama pre seba. Šúchala svojimi nohami po chlpatom koberci, ktorý si sama vybrala pred pár rokmi. Prišla k oknu. Zadívala sa do blížiacej sa tmavej noci. Naskytol sa jej prekrásny pohľad, ktorý jej vždy vyrážal dych, ale tentokrát to ňou ani nepohlo. Svoje oči nechala spustené na svojom pyžame, ktoré zľahka odhaľovalo jej štíhle a hladké nohy.
Zacítila vôňu oleja, ktorým sa vždy natierala, keď sa ocitla tvárou tvár, chtiac či nechtiac pred jej bolestne krutými rozhodnutiami. Nikdy nepocítila, že je rozhodnutia, boli spravné. Ale tak to už býva. Často sa sami ženieme do záhuby. Tá pekelne hriešna vôňa, ktorá ju upokojovala, ňou ani len nepohla. Namiesto toho, aby svoje rozrušené telo upokojila, odhalila svojej mysli ,ten jediný dôvod, ktorý ju držal pri živote a nútil každučké ráno otvoriť oči. Už si ani nevedela predstaviť život bez toho pocitu. Pocitu, ktorý pociťovala každučká bunka jej rozochveného tela. Eufória, ktorá ju opantá po naskytnutí priležitosti spozorovať chlapca s tými najkrajšimi havraními vlasmi. Chvíľami jej pripadalo až smiešne, že niekto iný a tak vzdialený ovplyvňuje jej chuť do života. Ale bolo to tak. Tento večer to bolo po prvýkrát, čo sa nepokúšala potlačiť tento fakt. Veď je to jej vykúpením od toho chorého počinu, že by skoncovala so svojím životom.
Pri tejto myšlienke sa jej zakrútila hlava a radšej si sadla na kraj svojej rozostlatej postele. Snažila sa premôcť, ale únava, ktorá na ňu čoraz častejsie dopadala, bola silnejšia. Položila si hlavu na vankúš, nohy zasunula pod teplú prikrývku a prevrátila sa na bok. V mysli jej poletoval obraz toho chlapca. Pokrútila hlavou a zavrela svoje ubolené očí ešte pevnejšie. Vedela, že i táto noc bude plná snov o havranom chlapcovi. Jediná možnosť ako byť s ním. Schúlila sa ešte viac a nechala sa unášať snami, v ktorých bola neopísateľne šťastná.

Stela Berecova

Stela Berecova

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Život nie je o tom, aby sme vždy získali len tie najlepšie veci, či dosiahli pocit víťazstva. Naučiť sa byť šťastný s tým, čo nám život ponúka, i keď toho možno na pohľad nie je veľa, je omnoho ťažšie, ako zapáčiť sa niekomu alebo pridať sa na stranu silnejšieho. :) Zoznam autorových rubrík:  Puzzle môjho životaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
SkryťZatvoriť reklamu