Ad Revidendum 2015

Stredná škola. Prvé skutočné lásky, prvé náznaky našej dospelosti a voľnosti, prvé neskoré príchody domov, prvé zážitky z večierkov, ktoré si dovolím prirovnať k večierkom v Beverly Hills. 
Troška povrchné, nemyslíte? Skutočne len týchto zopár vecí vám prebehne po rozume pri spomienke na roky strávené na strednej škole ? 

Spomínam si na svôj prvý deň. Neistota. Zvedavosť. Nové tváre a oči, ktoré sa mi prihovárali pohľadom a boli rovnako vydesené ako tie moje. Krôčik za krôčikom schádzam dolu po schodoch. Nevedno kam vedú. Cítila som sa trošku stratená, trošku nesvoja. Teraz s odstupom času spomínam na to s úsmevom na perách. Možno preto, že som dospela a možno preto, že som zistila, že som sa nemala čoho obávať. Veď ľudia tam nehryzú a poniektorí sú tam dokonca aj milí. :) 

Často mi ľudia hovoria, že roky, ktoré prežijeme na strednej sa už nikdy nevrátia, a že je to jedno z najlepších období, ktoré máme možnosť zažiť za pomerne krátky život. Rozhodne súhlasím. Ako ste na tom vy ? Čo sa vám ako prvé vynorí pri tejto spomienke ? Priateľstvá, ktoré ste stihli za tú dobu vybudovať? Pondelkové rána, kedy bolo potrebné znova a znova vstávať do školy ? Učenie na test do neskorých hodín, ktorý na vás čakal nasledujúci deň ? Školské výlety, či cesta autobusom na koncoročný výlet? Prestávky strávené na chodbách s kamarátmi alebo čakanie v dlhočíznom rade pri bufete? Nezhody s profesormi a opätovné ospravedlňovania? Áno, aj toto sme všetci prežili a prežívame. Je to taký náš malý svet vo veľkom svete. Miesto, kde si samy určujeme pravidlá a nečíha žiadne nebezpečenstvo (teda aspoň tak by to malo byť ). :)

Akokoľvek som sa tešila, že prichádza koniec a nakuknem do sveta, ktorý tam čaká na nás vonku za bránami školy. Prišiel deň, kedy som si povedala:"Skutočne to chcem?"

Chcela by som spraviť niečo, aby na mňa škola nezabudla. Nemyslím ľudí. Myslím budovu, ktorú som navštevovala štyri roky. A je jedno z akého dôvodu. :) 

Vyryť naše mená na lavicu alebo na stenu na toaletách? Ukryť truhličku s našimi túžbami a prosbami a schovať na tajné miesto, o ktorom budeme vedieť len my a škola? 

Ubehlo to rýchlo. Zatiaľ mám čerstvé spomienky, ale čo bude za takých desať rokov? Prídu už iba útržky? Vynechané spomienky, vynechané roky. 
Najviac, čo si želám, aby si každý pri spomienke na strednú školu spomenul na ľudí, ktorým sme venovali kus svôjho života a niektorým i kus nášho srdca.

* Prosím, potom nás nevyzraďte. Chceme sa rozlúčiť. Nejak tak po svojom. Veď Vy viete, na koho myslím. Ďakujem. :)