Hovorí sa,že mýliť sa je ľudské.Je to naozaj pekná myšlienka,ale je stále ľudské,keď človek opakovane robí tie isté chyby minimálne desaťkrát za sebou?A vtedy začínam pochybovať.Je to len naša márnivosť,mrhanie časom,či azda si myslíme,že na tie naše chyby bude ešte dosť času na nápravu?
Čím som staršia,tým si každým dňom čoraz viac uvedomujem,že omyly i chyby,ktoré vykonám ma budú istým spôsobom prenasledovať až do hrobu a že ani večnosť mi nepomôže,aby som sa z nich,čo i len troška vyhrabala.Ale nie vždy je omyl ako omyl.Naskytujú sa nám situácie,kedy si myslíme ( i dúfame v to),že rozhodnutia,ktoré v danej chvíli vykonáme,sú najsprávnejšie a až s odstupom času so slzami v očiach zisťujeme,že sme chybili,ale nevedome.To sú omyly,ktoré nás poženú ďalej a možno aj o kúsok správnejším smerom na ceste životom.
Ale na druhej strane existujú ľudia,ktorí sa nikdy nepoučia.Nepoučia sa z cudzích zlyhaní,ale čo je horšie ani zo svojich.Ja takého človeka poznám a stále som neprišla na to,prečo je taký.Nech mi nikto nehovorí,že jednoducho je taký a iný už nebude.Tomu neverím.Či nechcem veriť?
Sklamal,ublížil,ale čo je na tom najhoršie,on si to stále neuvedomil.Je to vo hviezdach,či ten deň príde,ale neprestajne verím.
Týmto sa Ja ospravedlňujem ľudom,ktorým som ublížila...chcem začať žiť odznova,odraziť sa od nového dna a už nikdy nepadnúť späť,ale chcem,aby to bolo s Tebou,pretože aj keď sa hnevám,nič sa nemení na tom,že Ťa mám rada.
A tak tu sedím,píšem a pozerám sa z okna na dážď,čo padá z neba a verím,že slnko znova nakukne spoza oblakov po tej búrke,čo sa prehnala medzi nami.
