"Stal som sa teda beduínom.. Išiel som peši a na nosidlá na pleciach otrokov som mohol iba spomínať. Sandále z hrubej kože ma omínali, šat z hrubého ľanového plátna mi odieral plecia, na hlave ma tlačila nezvyčajne ťažká a hrubá prikrývka. Jedol som jačmenné osúchy, upečené večer a na druhý deň už tvrdé, k nim prinajlepšom kúštik cibule. Pil som vlažnú vodu a ináč mlieko od kráv, dakedy aj od kôz alebo od oslíc. Bolo to jednotvárne ako vyprahnutá step, po ktorej sme putovali... So záujmom som pozoroval život mojich nových spoločníkov. Zdatní chlapi šli vpredu, ostatní po stranách stáda. Občas daktorí odchádzali, aby ulovili zajaca alebo vtáka: ich luky a šípy neboli však zväčša úspešné. Zato vedeli šikovne používať kamene s ostrou hranou, ktorými odrezávali z oviec vlnu alebo im podrezávali krk. Ženy vedeli stiahnuť kožu zo zabitých zvierat bez toho, aby ju poškodili, takže mohla slúžiť ako mech na vodu. Usilovná a vytrvalá bola aj mládež, ktorá trením dreva o drevo zažíhala oheň, čo bola dlhá a namáhavá práca. Mladší sa správali úctivo k starším a všetci rozprávali málo.
Nikto z tých ľudí netúžil vlastniť kamenný dom, ani záhradu s tônistými stromami a voňavými kvetmi, s jazierkom uprostred. Nikto z nich sa nestaral o to, aby si včas postavil hrobku. Nemali posvätné zvieratá, ani nestavali chrámy. Klaňali sa len osamelým balvanom a slnku.
Najväčšmi ma však udivovalo, že netúžili žiť pod blahodarným žezlom egyptského kráľa. Radšej sa potulovali so svojou biedou po stepi."
Malý kúsok z kapitoly, o ktorom sme sa rozprávali aspoň dva dni. O beduínoch, kto sú, čo sú, o ľudských hodnotách, ktoré pretrvávajú tisícročia, o tom, že šťastie nie je niečo vlastniť, ale niečo dávať... Spájať príbeh s našimi skúsenosťami a hodnotami, ktoré odovzdávame ďalej...
Je zaujímavé, ako si malá dušička skladá informácie, ktoré dostáva, ako ich sama spája s tým, čo zažíva každý deň. Ako potom prehodnocuje svoje správanie sa, svoj prístup k životu. A stačí len slovkom pripomenúť dej.
Keď som sa ďalší deň pred pokračovaním napínavého čítania o putovaní Egypťana pýtala, čo si zapamätala o beduínoch, boli to stany, v ktorých žili, putovanie a boli skromní... Tam som si otvorila cestičku na rozprávanie o inom putujúcom národe a ešte ďalšom... pri ďalších knihách... I o tom, čo je pre nás domov, čo je v živote pre nás tak dôležité, že to nechceme a neopustíme. O tom, čo by sme si brali z domu, keby sme museli utekať... Čo by si zobrala moja dcéra, čo možno synovia, čo ja...
Či by sa nám ťažko odchádzalo...
Tak sme sa s ňou a Sinuhetom odpojili od jednej skupiny, pridali k druhej, spoznávali oázu a životodarnú vodu, jej kolobeh v prírode a fungovanie oázy, i to, aká je dôležitá pre kmene, ktoré v nej prečkávajú obdobie zimy...
Sinuhet nás dokonca nasmeroval k tomu, aby sme sa jeden večer rozprávali len o boji - pravidlách boja, úlohe veliteľa, o víťazstve a prehrách v živote.
"Nechcem stáť nečinne, keď zúri boj!" odsekol náčelník. "Nie je dôstojné, aby muž, čo velí vojsku, sám nešiel príkladom v udatnosti! Nie je to dobrá rada. Povedz mi inú!" "Neradím, aby si stál nečinne! Kormidelník riadi loď ozadu: neopiera sa do hnacích vesiel, ani nenapína plachtu. Veliteľ riadi boj, bez jeho správnych rozkazov je udatnosť vojakov márna!"...
Keď náčelník boj vyhral, Sinuhet sa pridal ku karaváne porazeného náčelníka, ktorý: "Nezazeral na mňa ako na strojcu svojej porážky, ale s pohľadom do budúcna vytušil, že mu môžem byť takisto užitočný..."
A to nehovorím o desiatkach ďalších otázok, ktoré sa prelínali dejom - od toho, ako vyzerali, čo nosili oblečené, čo jedli... (dokonca, keď som počas návratu domov poznamenala, že som zabudla kúpiť zápalky, bez mihnutia oka poznamenala: "Veď máme špajchle a urobíme, ako beduíni...").
Sinuhet Vojtecha Zamarovského (linka na knihu je v rámci mojej "hrebendárčiny") je pre nás knihou týchto dní. Jeho dej v útlej knižôčke sa nám otvára pred očami pomaly a pokojne, akoby sme boli s ním v stane, kde nám rozpráva, čo všetko prežil. Mne otvára porovnania a súvislosti, ktoré som ako školáčka nepoznala, mojim dcéram otvára svet minulosti a sebaprojekcie ich prvých životných skúseností. Ktovie, ako ho budú čítať, keď sa raz tak, ako ja, ku knihe vrátia, ako dospeláčky...
Poznámka na okraj:
V. Zamarovský v úvode: "Treba však povedať, že Waltariho Sinuhet má len máločo spoločné so Sinuhetom z egyptských prameňov, o ktorom bude tuná reč... Pôvodný Sinuhet bol podľa tohto spisu kráľovský hodnostár, ktorý po pokuse sprisahancov o palácový prevrat ušie do cudziny, kde sa časom vypracoval na vplyvného muža..."
O knihe SINUHET z dielne martinus.sk:"
".Znie to takmer neuveriteľne, ale najstaršie autobiografické dielo v dejinách Sinuhetovo rozprávanie sa zachovalo úplné z čias svojho vzniku, t.j. z konca 20. storočia pred n.l. Patrí medzi najkrajšie a najstaršie literárne pamiatky starovekého Egypta. Sinuhetov príbeh sa pokladá spravidla za vyrozprávanie viac menej skutočných dobrodružstiev egyptského dvorana, odpísaných z nápisu v jeho hrobke.
Súčasnému čitateľovi tento "prvý dobrodružný román" prerozprával Vojtech Zamarovský v ucelenej podobe - s priblížením egyptských historických a geografických reálií, s vysvetlením historického pozadia a predstavením egyptských bohov a mýtov."
