Kedysi dávno, keď som bola ešte sedemnástka, začala ma fascinovať joga, potom východné kultúry a odtiaľ bol už len krôčik ku filozofii. Čítala som, čo mi prišlo pod ruku a jedna myšlienka, na ktorú som na niekoľko rokov zabudla bola: "Ži tak, akoby každá chvíľa mala byť Tvojou poslednou." Až dodnes, kým sa nestalo to, čo som najmenej čakala.
Zomrela som. Našťastie, deti sú zdravé, má sa o ne kto postarať - buď bývalý (mama mu určite pomôže), ak nie, je tu moja sestra a brat. Chalani sú už veľkí a to, čo som ich doteraz nenaučila, už ich nenaučí nikto. Ledaže život sám.
Rodina. Dalo by sa povedať, že s každým mám vyrozprávané, čo som vyrozprávané chcela mať, dokonca nedávno boli Dušičky a ja som viedla pomyselné rozhovory aj so starými rodičmi. Nie je nikto, na koho som zanevrela, neodpustila mu, alebo by som jeho odpustenie potrebovala. Tak je to aj s oboma mužmi môjho života.
S bývaním je to horšie. Z tých najväčších dlhov som síce vyšla, no treba dať do poriadku byt - vymaľovať som sa chystala na jar, dozariaďovať (vlastne Kubovi môže zostať moja posteľ), no v každom prípade treba novú pračku, pretože možno do Vianoc ešte vydrží, dlhšie už nie, a hrozí vytopenie susedov pod nami.
Ešte tu zostáva moje "dedičstvo" - kopec mojich papierov. Tri banánové škatule archívu môjho života a mojich bývalých zamestnaní. Blbosti. Možno ich chalani vyhodia. Nebudú sa v tom hrabať, je im jedno, čo tam je. Akurát sa budú čudovať, že som to neurobila už dávno.
A to je vlastne všetko. Žiadny závet, nič. Jeden prsteň, jedna zlatá retiazka a jedny zlaté náušnice. Ostatné nestojí ani za zmienku, takže ani dedičské rozbroje neočakávam. A pochovať ma snáď bude mať kto, i keď som to nepredpokladala a na pohreb ani nezačala šetriť. Tak to veru je.
Krutá realita. Ale je ešte pár vecí, čo som v živote chcela a už to asi nikdy nedosiahnem. Nebudem vidieť vnúčatá, nikomu nebudem šepkať "Milujem Ťa, drahý", neuvidím svoje deti šťastné... a to by som tak stráááášne rada. A ani som im nestihla porozprávať o tých, čo si ich pamätám už len ja - mojich starých rodičov. Ani súrodenci, ani moje deti o nich zatiaľ veľa nevedia. Ako počas druhej svetovej prišli do Medzihradného Rusi, ako utekali Nemci, ako ma starý otec učil lyžovať..., ako som ušla bratrancovi z lesa a dve hodiny bežala domov bez prestávky, ako mňa a moju sestru v noci hľadali dolnokubínski policajti, ako som nechtiac na svoje štvrté narodeniny takmer podpálila byt starých rodičov v Liptovskom Mikuláši... že aj Vy ste zvedaví?
Teda dobre. Dnes som sa dozvedela o svojej smrti, majetku, zdraví i šťastí. E-mailom: "Tvuj majetek: 26729.00, penize: 21620.00, zdravi: 57.45%, stesti: 57.45%. Bohužel jste již zemřel!!! Systém bude čekat 14 dní od vaší smrti, poté vaše přezdívka definitivně zanikne. Pokud chcete opět oživit přezdívku, stačí vyplnit heslo do formuláře níže a údaj odeslat. Při oživení přijdete o veškerý majetek a začínáte od začátku. Počty přihlášení a čas strávený na Damokles.cz, Zprávy, osobní korespondence, rozhovory, vaše příspěvky v diskusích vám v případě oživení zůstávají zachovány. PRO OŽIVENÍ VYPLŇTE HESLO.
Tak som to urobila: Oživení mrtvého uživatele. Klik! Odpoveď: "Gratulujeme, právě jste se oživil." A sľubujem, dám si na seba väčší pozor! A Vy?
