"Dohola!"
Prvý problém. Takmer socialistické kaderníctva a moja takmer absurdná požiadavka "Dohola!" bola vážny problém... To som ešte netušila, že vážnejší bude len potom... Tak som vkročila do pánskeho holičstva (spomínate, vtedy sa to ešte delilo)... a o chvíľu som v jedno letné bratislavské popoludnie vykročila na ulicu - holohlavá. V dave si ma takmer nikto nevšímal a ja som prišla spokojná domov. Zhodnotila som moju krásnu (:-) ) hlávku a spokojná nechala prefukovať vetrík pomedzi milimetrové vlásky. Ten pocit Vám prajem zažiť. Nič príjemnejšie v sparnom lete nepoznám. Droga, na ktorej som sa stala závislá, keď som dohola šla opäť o rok.
"Preboha, vši..."
..bola prvá reakcia mojej sestry, keď sme komplet celá rodina cez prázdniny prišli na Oravu. Tam vtedy stále pretrvával zvyk, keď sú vši, ostrihať úplne, napetrolejovať a vydržať... Kto nás videl spolu, nevysvetlili sme mu...
"Ona je skínka?"
..si "nenápadne nápadne" vraveli nejakí pubertiaci v MHD, pretože mojou obľúbenou v tom čase bola ešte aj stará armádna vesta (pre mňa bola podstatná farba a milión vreciek - jediná na trhu, rybárske a tie, čo nosia fotografi, sa tak jednoducho nedali zohnať. Veď to bolo len pár mesiacov po "nežnej, zamatovej, či akej..."). Tak som sa bavila a skladala "do denníčka" všetky možnosti výkladov mojej už opakovane holej hlavy, pretože som tak nastúpila i do zamestnania...
"Si v poriadku?"
..aj to sa pritrafilo - opatrné otázky smerujúce k môjmu zdraviu a moje zbytočné ubezpečovanie..., potom pár kontrolných telefonátov v priebehu pár týždňov a dodatočné vysvetlenie: "Vieš, bála som sa, že si bola na ožarovaní...". Našťastie nie, no pri jednom rozhovore s kamarátkou, čo tým musela prejsť som jej rozprávala o tom, že byť holohlavou môže brať aj s humorom. Dôležité je len - adekvátne sa obliecť a vhodne (teda v mojom prípade výraznejšie) nalíčiť, vybrať zaujímavé náušnice a dá sa to...
"Dovolíte, smiem sa tak dôverne a súkromne..."
..spýtať - tak toto bola jedna z reakcií, ktorú som čakala najmenej... "Viete..." vysvetľoval mi ten pán, neskôr takmer kamarát, keď som šla k nemu už ako holohlavá novinárka na rozhovor. Chcel vedieť, či som "tak východne" orientovaná, pretože jeho žena bola z Indie, buddhizmus a... veď to poznáte... Musela som ho sklamať, hoci joga a filozofia východných kultúr mi bola vždy blízka... Ale, rozumeli sme si podstatne lepšie...
"Veď, ona je normálna, to je moja kamarátka..."
..toto ma pobavilo najviac, keď ma "môj" minister, predtým poslanec NR SR, s ktorým som pár rokov rozoberala témy životného prostredia, na tlačovej besede nespoznal a zhodou okolností ešte v ten deň ma použil ako príklad mojej priateľke, ktorá bola uňho na rozhovore pred odchodom na post do zahraničia. A ona, ako mi to neskôr vykladala, reagovala slovami: "Veď ona je úplne normálna, veď to je moja kamarátka!". Potom si spomenul a bavil sa i on. Zrejme predtým prepočul moje meno alebo...
"Stellka, môžem?"
..príhoda, ktorá sa mi vybavila až pri kontrole článku a je priamo súvisiaca s vizážou, ktorú mám na fotke pri všiach (Nerobte paniku! Veď sú to iba vši...) (fotka je dokonca z redakcie a v deň, ktorý patril k opisovaným). Bola som nová v redakcii, holohlavá a bolo veselo. Perfektný kolektív, zábava i práca sa prelínali... Tých troch do redakcie, keď som zúrivo ťukala do počítača článok, nenápadne priviedol kolega... Vo dverách najprv oranžová ruka, potom druhá, vraj ma prišli pozrieť moji príbuzní... A najprv údes, potom smiech a do toho tá fotka... Ale o inom som chcela... Mali sme super zástupcu šéfredaktora (Boris, srdečne pozdravujem), ktorý najprv raz a potom takmer pravidelne, keď nás ráno prišiel pozdraviť, spýtal sa: "Stellka, smiem?" a pohladil ma po hlave (to už som mala taký minikanadský trávniček), aby sa mu v ten deň dobre vodilo. A tak som sa stala aj maskotom redakcie - pomohlo i nie. Boli sme dobrí a lepší a lepší, lenže do mesiaca zaúradovali mocnejší a redakcia bola pričlenená... no to je už o inom...
P.S.
A pritom mi šlo len o jedno. Aby som opäť mala moje krásne dlhé a husté vlasy a nedeprimovala sa chumáčmi padajúcich na zem...
Neoponujte, že nemám pravdu, že budú rýchlejšie rásť - minulý týždeň som to videla na vlastné oči, vďaka Kike, mojej zlatej kaderníčke, ktorá mi pri fúkaní vlasov medzi mojimi dlhými ukázala tie krátke (viac ako o polovicu kratšie a bolo ich dosť) - dorastajúce...
Keby som šla dohola, rástli by všetky rovnomerne a bolo by to skôr vidieť. Pol roka nedojčím, viac spím, kŕmim sa vitamínmi, stres hádžem do výťahovej šachty a vlasy rastú... Možno opäť budem mať takéto, čo poviete? (...nabudúce môžeme o mojich modrých i zelených vlasoch :-) )
