Včera podvečer mi volala sestra - prišla do Bratislavy a musímesa stretnúť. Určite! Už do mobilu dôležito oznamovala, že mi nesie nejakýodkaz. Na preloženom kúsku papiera, písaný rukou, ktorý sa ocitol môjmu otcovi v schránke. Ségrato horko-ťažko prelúskala, nevedela som sa dočkať, kým ho neuvidím...
Pokiaľ si dobre pamätám, otecje jediný v Dolnom Kubíne, ktorý má naše priezvisko (ja ho už viac ako20 rokov nepoužívam). V starom byte býva sestra a má už iné priezvisko.Otec býva úplne inde - hoci len o cca dva domy ďalej.
Odkaz mám konečne vruke - na oboch vonkajších stranách preloženého papiera moje meno. Vnútri: Dobrý den, prosím o předání kontaktuna mne Stelle, emailový kontakt nalezne na adrese www..., či na www...(budu po 25.9.06). Děkuji, ..." a nečitateľný podpis.
Čo s tým?
"Kto si zo mňa robísrandu?", "Prečo v otcovej schránke?", "Prečo práve teraz?", a samozrejme"KTO TO JE?".
Pracovné kontakty som okamžite vylúčila - nikto moje pôvodné priezvisko nepozná, pretože keď som skončila školu, vydala sa, s novým priezviskom začala aj "nový - pracovný" život. Takže len niekto z gymnaziálnych čias. Sakra!Začala som sa hrabať (veľmi intenzívne) vo vlastnej stredoškolskejminulosti. A pritom paralelne moje sebavedomie dostávalo pohladenie, ženiekomu stojím za ten rukou písaný lístok, ktorý sa tak strastiplnedostal až ku mne...
Otázky bez odpovedí sa začínajú kopiť a je ich čím ďalej, tým viac... Muž? Žena? Osobne alebo poslallístok po niekom? Komu po 25 rokoch záleží, aby sa mi ozval? Aby som sa mu/jej ozvala? Prečo?
Keďsom párkrát pozerala Poštu pre teba, rozmýšľala som, ako by somzareagovala, keby "poštár" zaklopal u mňa. Akým smerom by šli moje úvahy a čoby som urobila...
Prišiel mi odkaz - bez kamier a červenej romantiky -z minulosti. Z mojej minulosti, staršej viac ako 25 rokov. Čo mám spraviť? Ignorovať?Pátrať? Tešiť sa, červenať ako sedemnástka?
Mám? Môžem a vôbec - chcem??? otvoriť komnatu, o ktorej som si dovčerajšieho večera myslela, že už dávno neexistuje?
