No nazdar, ty jedna Egrifľaša!
Už roky, čo roky, dve desaťročia to budú, čo sa u nás povaľuješ, prekladáme Ťa z kúta do kúta, no zároveň Ťa chránime ako najväčší poklad.
Ja viem, počkaj, najprv sa Ti chcem ospravedlniť, že sme na Teba zabudli, no nemysli si! V žiadnom prípade sme na Teba nezanevreli, ani sme Ťa nechceli utajiť! Veď to ani nejde, pretože sa s Tebou viaže jedna z najkrajších a "najsrandovnejších" spomienok na moje mamičkovské začiatky. Pamätáš si, ako sa to všetko vlastne zomlelo? Vlastne si to ani pamätať nemôžeš, lebo si tu nebola. Dobre, tak Ti to poviem.
Bolo úplne obyčajné letné popoludnie, také prázdninovské. My sme boli práve čerstvo presťahovaní - manžel, štvormesačný Maťo a ja. Malá kompletná rodinka. Kým si chlapi užívali letné popoludnie, moja vtedy priam vycibrená perfekcionalistická úchylka ma hnala do práce - ešte natrieť radiátor, požehliť, umyť podlahu. Človeče, len, aby som to stihla, kým prídu domov - takto nejako ubiehali dni a takto nejako to bolo aj v to inkriminované popoludnie.
Chlapi sa vrátili z prechádzky. Ešte som zabudla povedať, že okrem spomínanej úchylky som sa snažila byť tou najdokonalejšou matkou a v zmysle vtedajších propozícií strany a štátu som dojčila každé tri hodiny - presne a na minútu (vlastne Maťo sa sám rozhodol a pomáhal mi plniť to nepísané nariadenie...). A vtedy sa to stalo: idem dojčiť a "prso" prázdne. Dovtedy mi vždy prsia vykúkali z podprsenky ako dva balóny a teraz nič. Priložím si Maťa opäť - a ten pohrdlivo vypľuje jednu bradavku, vypľuje druhú a spustí obrovský rev. Neskutočný! Ja samozrejme červená, po lícach sa mi začali kotúľať ohromné slzy. Skúšam ešte raz a ešte raz. No nič. Mlieko nie je. Nestrieka ako obyčajne. A doma samozrejme nemáme nič - žiaden Sunar, ani Feminar, žiadnu zálohu odstriekaného mlieka vo fľaštičke. Obaja s mužom predýchavame počiatočnú paniku...
Vtom mi to napadlo. Pivo! Pomôže pivo. Tak to baby vravievali - rascovú polievku na prdkanie a pivko vraj na tvorbu mlieka. Našťastie je krátko pred zatvorením obchodíka pod domom - muž vyštartuje, ja zatiaľ prebaľujem a čičíkam Maťa.
O päť minút je naspäť. S Tebou, milá Egrifľaša, v ruke. Moje oči (podotýkam, že obaja sme absolútni abstinenti a už to pivo bolo ohromným prekonávaním seba samej, ale čo pre dieťa nespravím...) som mala skoro v dlaniach: "Šibe Ti? Si sa načisto zbláznil! Veď kojím!" Vyhŕkla som naňho tú najväčšiu spŕšku slov, ktoré sa mi zdali byť prípustné pri dieťati. "Vieš, ale keď žiadne pivo nemali..." vyšlo z neho: "Tak som si myslel, že by mohlo pomôcť toto."
Ako to dopadlo? Jedno dojčenie sme pretrpeli a preskočili, na počudovanie bez väčších problémov a potom bolo všetko v úplnom poriadku, veď som ho dojčila rok a pol. No a Ty? Dohodli sme sa, že Ťa schováme dovtedy, kým Martin nebude mať osemnástku. Tú už mal a tak mu už viac ako rok patríš. Si preňho viac ako obyčajná fľaška obyčajného červeného vína, vieš?
Takže sa Ti ešte raz ospravedlňujem, že som (!) na Teba zabudla!
Stella
P.S. Aby si si nemyslela, že som sama taká uletená - mám kamaráta Atillu (pozdravujem), ktorý v deň narodenín svojich dvojičiek bol na služobnej ceste a prvé, čo mu napadlo, keď sa na benzínovej pumpe telefonicky dozvedel o ich príchode, bolo, že skúpil všetky noviny z toho dňa - aby vedeli, čo sa udialo, keď prišli na svet. Nuž novinár, nie?
