Úplne nevinný začiatok
Noc pred meninami (2. októbra) som si dala darček. Namiesto každovečerného telefonovania som sa v danom čase rozhodla bývalého prepadnúť v jeho novom prenajatom byte. Keď som bola pod domom, zavolala som mu na mobil. Otvoriť prišiel až po hodnej chvíli. Skoro desať minút som trčala pred vchodom a cítila sa ako šľapka na telefón. Tak mi treba. Nedám mu pokoj a mám, čo som chcela... Dnu som však vošla ako kráľovná, prechádzajúc po byte a komentujúc som zroentgenovala všetko, od čistoty, cez obsah skríň, smetného koša... Vrátila som sa do veľkej izby, keď sa tu zrazu predo mnou pohla časť pohovky. Trhlo mnou viac, ako keby som našla v skrini milenku... Priblblo a nechápavo som sa pozrela, priam vystrčila hlavu ako E.T. a na sekundu onemela. Šibe mi. Ticho. Mne vážne šibe, alebo potrebujem nové "škule".
Pes, hrča do ruky, farebne úplne splýval s koženou pohovkou a svietili mu len oči. "To je koho?" vyhŕkla som. "Môj," odpovedal už vcelku pokojne, keď videl, že som ignorovala jeho predchádzajúce rozpaky. "Šibe Ti?" Rýpala som doňho všetkými smermi a to, čo nasledovalo, neželám nikomu. Krížový výsluch bol proti tomu "šuvix"...
O polhodinu som bola síce doma, no takmer do rána som nezaspala. Skôr som bola ochotná prijať alternatívu, že má milenku a že pes je jej, ako to, že je to JEHO PES. Veď ten pes skape! Ako rybičky, keď kedysi založil akvárko. Tie sa nedožili 24 hodín. No jednoducho, nervy! Ešte i taxikár, čo ma viezol domov, ma upokojoval, že starať sa o deti je iné ako o psa, že nech mu dôverujem a nech sa nebojím.
Podotýkam, že moja najdlhšia skúsenosť života so psom sa odohrala v mojich 15 rokoch a trvala celých 5 dní, keď sme dostali 5-dňové šteňa kokršpaniela, ktoré sme úspešne odčervili a nemenej úspešne vrátili naspäť. V noci mi spalo na posteli, kňučala som s ním a malý, jedenapolročný brat chcel na ňom jazdiť ako na drevenom koníku. Zostala mi spomienka a neskutočný pocit zodpovednosti voči akémukoľvek živému tvorovi... Už vlastne ako dieťa som plakala za kamarátkou sliepočkou Perličkou a ovce a baran mali svoje mená... Bývalý sa psov vystríhal ako čert svätenej vody počas celého nášho vzťahu. Prejavovalo sa to, keď staršia dcérka Basha s obľubou naháňala všetkých "havov" na sídlisku, dokonca sa bál priblížiť k sestrinej kokršpanielke Bibe a k Amirovi, ktorého mal dedko (jeho otec) a Bashu pred psami držal na rukách tak pevne, ako by ju šli ukradnúť.
Prvé týždne, prvé spory
Pes, teda Happy spávala na kožušinke. V banánovej škatuli. Vraj jedáva tie najlepšie granule a pije zááásadne len prevarenú odstátu vodu. Aj ďalšia komunikácia ohľadom psa bola krutá. Lebo nám o ňom nepovedal, držal ho počas víkendu dosť dlho zavretého v byte, čo mu do smrti nezabudnem. Sériu ďalších výčitiek urovnal promptne a postupne - už ho nenecháva doma, keď nemusí, dokonca ho berie i na služobné cesty, chodí ho pravidelne venčiť, dokonca i skoro ráno (úžasné, on, ktorého som nedostala z postele) i neskoro večer, kŕmi ho z ruky, kúpil mu prenosnú tašku s ľahučkým obojkom a dokonca aj novú mašličku... U nás má Happy svoju červenú mištičku a deti jej dovolili okupovať svoj matrac (čo som vlastnoručne!!! ušila, aby sa na ňom mohli hrávať) a ja som jej ako hosťovi na nedeľný obed kúpila dokonca akúsi "špeci" konzervu.
Vážne blýskanie sa - konzerva alebo granuly?
A ajhľa - tu sa začal náš vážny spor. Happy superkonzervu zluskla, ako by nejedla celý týždeň a ja som čakala pohladenie, aký som pozorný hostiteľ. To som nemala. Dozvedela som opak, že Happy by mala jesť len granuly. Tie jeho. Lebo obsahujú všetky vitamíny, sú dobré na srsť, na zuby a "čojaviemčo" ešte. Takže, jeho zásadné stanovisko - prevarená voda a supergranuly musia stačiť!!! Asi som nechápavý tupec presvedčený, že mu šibe, pretože moja argumentácia je, že ani on by nežil spokojne, keby žral (áno, použila som toto slovo :-) ) len sušené slepačie krmivo (nech mi ostatní prepáčia, ale je to náš súkromný pejoratívny výraz na všetky druhy cereálií - vtedy, keď sa nám prejedia). "Nedokážem si predstaviť, že Tvoj pes je šťastnejší, lebo má zdravú výživu. Vieš, ono mi to pripadá, ako keď v päťdesiatych rokoch bolo módou nekojiť a pchať deti Sunarom," zbierala som argumenty, vlastne pseudoargumenty, ktoré vyjadrovali moje emócie a, prirodzene, základný nesúhlas s jeho stanoviskom. Jeho dôvody som už spomenula a jednoducho, zatiaľ ma nepresvedčil. Dokonca som mu oznámila, že ten čas si nájdem - veď mi ide o psa - a vyhľadám na nete diskusiu k tejto téme. Pretože chcem psovi len to najlepšie a aj tak mám viac skúseností, ako on. Hoci má psa.
Už sme v tom obaja - až po uši
Stalo sa to, čo som nečakala. Ráno prišiel pre dcérku do škôlky a blahosklonne mi oznámil: "Tak som sa teda rozhodol. Pes bude mať rozmanitú stravu!". Znova som hodila "ksicht" hodný fotografie a hlesla: "Šibe Ti? To odkiaľ zase máš?". "No, jednoducho, tak som sa rozhodol a basta!" "Neblázni, to sa aspoň pozri na internete..., nájdi nejakú diskusiu...," snažila som sa ho presvedčiť. Karty sme si vymenili. On sa jednoducho rozhodol (takto to fungovalo počas celého nášho vzťahu, vážení...) a ja som ešte nestihla nazbierať argumenty. A tie mať musím. Aj keby som nemala pravdu a musela ustúpiť. Ale ustúpiť len pocitovo? Jemu? Nikdy! Tak mi teda poraďte - granule alebo rozmanitá strava? Nech si ten človek nemyslí, že mi nejde o dobro psa! Aj keby si to mal myslieť! Pes musí žiť! A musí sa mať čo najlepšie, pretože baby si ho obľúbili a ja by som bola prvá, čo by neprežila jeho krátky život. Ani nočné revy mojich dcér! Naviac, opäť by som mala pravdu, že ten chlap na to nemá, aby psa udržal pri živote dlhšie ako jeden rok - to som mu totiž povedala na začiatku, keď som Happy objavila na pohovke. (Vážení, ale ja strašne, strašne a konečne aspoň raz chcem, nech ten chlap má pravdu a je konečne chlapom, ako sa patrí :-) !!!)
