Možno preháňam, no veľmi dobre viem, ako to dopadlo so mnou a mojou sestrou - bola som tretiačka, Maja mala o dva roky menej. Otec sa niekde flákal a matka sa šla vyplakať ku sestre, päť minút cesty pešo. My sme šli spať a ona nechala budík na desiatu - že vtedy už bude doma. Nebola. Sestra, hoci mladšia, ma zobudila a s plačom presvedčila, aby sme šli mamu hľadať. Hľadali sme ju tak, že nás prichýlili neznámi ľudia, u ktorých sme prespali (v paneláku maminej sestry) a ráno (to bola sobota) sme šli domov. Tam urevaná matka a otec a zvedaví susedia - výsledok celej noci, kedy nás hľadala polícia a mysleli si, že sme sa utopili v Orave. Bol z toho taký rozruch, že dokonca ešte v pondelok som šla odpovedať len preto, aby sa učiteľka pred celou triedou dozvedela, akože to teda bolo...
Aj keď si myslíš, že naša dcérka je veľmi rozumná, má len štyri a pol roka!!!
Nepozná Tvojich susedov, nikoho a má strach z cudzích ľudí.
Nemal si žiadny dôvod ju nechať doma samú, hoci len na tých pätnásť minúť, čo si mi priviezol Jashu.
V živote som ju nenechala samu doma a u Teba ju môže vyľakať všeličo!
Čo, ak bude zvedavá a bude chcieť niečo urobiť a si ublíži?
Čo, ak by jej niekto zazvonil a zľakla sa a urobila niečo nepredvídavé?
Čo, ak by si mal na ceste haváriu, pokazilo sa Ti auto, čokoľvek?
Nemusí sa nič stať, tak ako s tými blbými hračkami-nehračkami.
Ale môže sa stať!
Mne stačila panika Martina, keď sa ako trojročný zvnútra zamkol na WC a to sme boli len doma a len za dverami.
Ja to považujem za bezdôvodné riskovanie a budem zvažovať ďalšiu komunikáciu vo vzťahu k deťom, pretože nemáš právo vystavovať naše dieťa akémukoľvek potenciálnemu ohrozeniu.
Možno som precitlivelá ženská, ale čo by si vravel po tom, ak by sa niečo stalo?
Matka Tvojich dvoch dcér
