...a tak som tu. Moje JA sa tak rozhodlo. Možno aj preto, aby zadosťučinilo môjmu exhibicionistickému Ja, ale aj môjmu ľudomilnému Ja, ktoré chce pomôcť tým, čo prežívajú podobné vývrtky. Ukázať, že sa vlastne nič nedeje. Ono sa síce deje, no záleží na nás, do akej miery si to pripustíme a necháme si ešte viac pokaziť život tými, čo nám už aj tak poriadne ublížili.
Na začiatku roka som bola s milovaným mužom (dúfajúc, že náš vzťah konečne naberá ten správny smer) a vážila som statočných 84 kíl. Dnes ich už nemám (som za polcestou k mojej želanej hmotnosti), ale nemám ani milovaného, a ani muža (a to som tiež, nechtiac, na polceste). Ale mám to, čo nezostalo ani jednému z mojich dvoch životných partnerov - úžasné štyri deti - dvoch bodyguardov a dve princezné... To je život. Takže, teraz som hlavne mama. Potom dlho-dlho nič a potom zo všetkého tak trocha. Podľa toho, čo práve treba.
Môžem si povedať, že som vcelku spokojná, čo neznamená, že nemôže byť lepšie alebo horšie. Podstatné je, že dianie okolo mňa sa KONEČNE hýbe správnym smerom (minimálne moja elektronická váha ma o tom každý deň spoľahlivo presviedča a keď už nič iné, tak ona mi určite a dokonale zlepší náladu).
Asi je podstatné aj z toho najhoršieho vytrieskať čo najviac najlepšieho - pekný paradox, však?
Odľahčená o pár kíl, popri nich aj o neverného muža a milenku (i keď som preplakala dni a noci a bude to ešte dlho pobolievať), rovnako aj o ilúzie, že každý vzťah sa dá napraviť... Povedala som si, že ma to NESMIE položiť, a že ešte v tom najhoršom som našla to najlepšie - práve vďaka milenke mám plán. Už viac ako pol roka. Presne toľko, koľko trvalo chudnutie a definitívny rozchod. Nastal čas driny..., do ktorej som sa tvrdohlavo pustila, lebo nechcem zostať v polovici cesty. . . Rútim sa hlava-nehlava ako Baran. Hoci som Ryba.
