Aj keď Válkove básničky ma už roky sprevádzajú, jeho som nikdy viac nezažila. Len v súvislostiach a spomienkach. Napríklad, naša obľúbená profesorka slovenčiny na "gympli" ho nemala veľmi v obľube a tak som dostala úlohu odprednášať Válkove dielo spolužiakom. Bola to pre mňa nesmierna výzva. Zhromaždila som o ňom všetko, čo sa v tom čase a v Mestskej knižnici dalo. Prvý raz som čítala Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať..., Lízal jeden lilipután, Viditeľné auto, neviditeľný strom... A začala som poéziu vnímať inakšie. S Válkom som sa v tom období "stretla" opäť – Slovenský rozhlas dával jeho rozhovory s vysokoškolákmi. Bola som doma a počúvala. Aj keby traktory padali, vtedy som doma musela byť. Vždy a pravidelne. Priznám sa, obsah si už nepamätám, no akoby to chcel osud, skončila som na teórii kultúry a dokonca som - ako prváčka - prehodila pár slov s tretiakmi, čo s ním tie rozhovory absolvovali. Dokonca som si kacírsky pomyslela, že dnes by mal každý minister pravidelne, povinne a necenzurovane odpovedať nielen na otázky vysokoškolákov. Zoči-voči, trebárs na nete, ale hlavne pravidelne a na všetko...
Neviem, aký bol Válek človek, aký bol minister (i keď viem o jeho "účasti" na Sviečkovej), no jeseň pre mňa znamená Jesennú lásku, Válka a Hviezdoslavov Kubín. Padajúce žlté a oranžové lístie, Škrabákov spevokol s piesňou Aká si mi krásna..., cintorínsku "vôňu" vädnúcich kvetov... Na Hviezdoslavov Kubín mám spomienok viac, tiež atypických. Ťažké zamatové závesy v Dome osvety, povinné počúvania detských recitátorov, Neviditeľné auto a Zuzanku Hraškovie na x spôsobov interpretácií..., ale aj vstup do iného sveta. Práve tam som ako "pubertiačka" začala milovať pre mňa vtedy bravúrne klavírne variácie nášho rodinného priateľa Joža Revalla, , recitáciu pani Strniskovej, Mirka Černého, básne Václava Hrabě (poznáte Blues pro bláznivou holku?) a v zákulisí som spoznala trochu iného Majakovského, Vysockého i autentické rozprávania o Divadle na Taganke, kompletného Hrabě, ktorého som si potom v Univerzitnej knižnici ručne odpisovala, pretože bol len na prezenčné štúdium... Iné časy. Dnes už nepredstaviteľné. Kto nezažil, nepochopí...
Jesenná láska... Sem-tam ju zahrajú aj v rádiu. Preslzila som ju dvakrát. Dávnejšie, pri rozchode s otcom mojich synov. Nedávno druhý raz - pri rozchode s otcom mojich dcér. Úžasné slová, slzy do očí tlačúca doznievajúca melódia. Ešte, že máme také krásne babie leto. Padá žlté a červené lístie, akoby naschvál je teplo dlhšie ako inokedy a ja sa ho neviem nabažiť. AKo Jesennej lásky, ako platne, ktorú si praskajúcu púšťam po stýkrát.
Pred pár týždňami sa v Kubíne recitovalo opäť. Nebola som tam. Určite tam niekto recitoval aj Válka, určite bol Kubín prenádherne jesenný a určite tam nejaké sedemnástky objavili nový svet - taký, ako ja kedysi. Ja som večer vytiahla z poličky knižky, spomenula si Kubín, Válka a moju Jesennú a dcérkam na dobrú noc čítala Do tramtárie... Na ostatné majú ešte čas.
Skladby pridané 14.2.2009, 23.47
