Článok prvý - Keď som bola holohlavá...
Zobudila som sa, napísala som prvý článok a pripravila ho na zverejnenie. Bol o tom, ako som bola holohlavá. Nič, len osobná skúsenosť, vtipná a na pobavenie, s ktorou som sa chcela podeliť s ostatnými. Nikoho ničím nezaťažovať a nenútiť premýšľať. K tomu som si zvolila aj typ diskusie - taký, ako má blog.sme.sk dnes k dispozícii. Koordinovaný len administrátorom. Mohol prísť ktokoľvek. Článok bol takým malým pouličným divadielkom pre okoloidúcich - náhodných i tých, čo sú moji skalní a vedia, kde ma nájdu... A tak sme mohli aj diskutovať, bez toho, aby sme sa vzájomne urážali... Tak, ako dnes na takmer ktorejkoľvek diskusii. Pohoda, nie?
Článok druhý - Ako som bola takmer neverná...
Článkom som sa rozhodla dať najavo moju životnú skúsenosť. Tento článok bol vlastne reakciou na množstvo článkov, ktoré som už napísala. Rovnako i na diskusiu, ktorú som prežila, ktorá bola netaktná, útočiaca a veľmi bolestná, pretože som odkrývala svoje najintímnejšie miesta s úprimnosťou mne vlastnou... Rozhodla som sa tak, ako mi možnosti blogovania umožnili. Článok zverejniť bez možnosti diskusie. Nechcela som o tom diskutovať, ani počúvať niekoho názory. Mnohí síce nespokojne frfľali, pár čitateľov vyslovilo svoje, že nemám odvahu ísť do konfrontácie, ale museli akceptovať moje rozhodnutie. Tí, čo sa rozhodli vyjadriť mi svoje pocity, napísali odkaz.
Článok tretí - Som za domáce vzdelávanie...
Tento článok mi dal zabrať najviac. Musela som naštudovať kopec literatúry, vhodne argumentačne sa pripraviť na každú vetu, čo som doň vložila. Nebol to len článok pre pobavenie, ani vyjadrenie môjho osobného názoru bez ďalších súvislostí... Chcela som počuť názory, zdokonaliť svoje počúvaním iných stanovísk, prípadne na téme ďalej pracovať a ponúknuť alternatívu aj tým, čo sa danou problematikou systematicky zaoberajú... Zvolila som tretiu možnosť, ktorú mi blog.sme.sk ponúkol. Zafajkla som registrovanú diskusiu, do ktorej mohli prispevať všetci, čo sú registrovaní na blog.sme.sk. Postoj diskutéra sa objavil tak, ako dnes, naviac s miniatúrnou fotku a prelinkovaním na jeho blog. Vedela som, s kým mám do činenia, objavila som tak aj nových priateľov a nikým nerušení sme viedli kvalitné rozhovory. Pointa bola v tom, že diskusia bola pri článku ako inokedy a mohli ju čítať všetci. Ak sa chcel ktokoľvek neregistrovaný do diskusie zapojiť, napísal mi to do odkazu a ja som jeho názor do diskusie vložila, alebo sa jednoducho zaregistroval na blogu - dostal svoju tvár, konkrétnu podobu a bolo fajn. Poviem Vám, hotový zážitok. Diskusia, s ktorou boli všetci spokojní... Nikto nič nestratil (len tí, o ktorých nikto nemá záujem) a ostatní len získali...
No, čo poviete, nebol to pekný sen?
Budem rada, keď mi Váš názor (súhlas, nesúhlas, pripomienky, návrhy) napíšete do diskusie. Inakšie ho nebudem poznať. Vďaka.
