Do roku 1985 bolo všetko v poriadku. Mama mi písala "Milá Stellka", v prvom občianskom preukaze a vo všetkých dokladoch som bola Stella. Celých 24 rokov. V tom roku sa schizofrénia začala: diplom bol pre Stelu a aj pri vydaji (vlastne následnej výmene občianskeho preukazu) som si robila žarty, že som za jedno L získala manžela. V podstate mi nejaká chyba v rodnom liste bola šumafuk, lebo moje meno znelo z rádia a tak L nebolo dôležité. Keď mi to poriadne začalo liezť na nervy, bola som rozvedená, čakal ma pôrod a keďže som dúfala, že ma otec dcér požiada o ruku, povedala som si, že to vybavím jednou ranou aj s priezviskom... Nakoniec, pred polrokom som si dala darček k narodeninám a spravila poriadok.
Začalo sa to tým, že telefonicky priamo v rodisku (až na hornej Orave) som si najprv overila, že v matrike i v knihe narodených som s jedným L. Takže chyba sa stala neviem kde a neviem kedy. Vraj ma asi čaká povolenie na zmenu mena, pretože to nie je gramatická úprava. Čertvie kedy sa zaviedlo "jazykové šikanovanie" zoznamom povolených mien (matne si pamätám, že v nejakej Domácej pokladnici z roku 1961 meno Stella slávilo meniny 15. októbra, o dva roky v podobnej publikácii to už bolo Stela a dátum 3. október), čo je už nepodstatné... Ako neostrieľaný občan som sa zľakla schvaľovacieho procesu, začala som zhromažďovať dôkazy (krstný list, vysvedčenia, index...) a šetrila na správne poplatky - panečku, 3 000 Sk len za zmenu mena, čo potom rodný list, ostatné doklady... Ale stojí to za to. Konečne bude poriadok! Našťastie nič nebolo treba, pretože jedna milá a ústretová pracovníčka matriky mi vysvetlila, že v mojom prípade pôjde o zmenu krstného mena na jeho cudzojazyčný ekvivalent. "Povoľovačka" nebude, lebo sa to vyrieši podaním vyhlásenia o príslušnosti k inej národnosti.
Ako som sa stala Rómkou
Na tlačive žiadosti, kam stačilo dopísať meno a národnosť, bolo doslova uvedené: "V zmysle §19 ods.3 zákona č.154/1994 Z.z. žiadam vydanie nového rodného listu s uvedením cudzojazyčného ekvivalentu môjho mena Stella (doplnila som ja). Vyhlasujem, že sa hlásim k rómskej (doplnila som ja aj napriek prekvapeniu úradníčky na matrike) národnosti." Matrikárka ďalej zaznamenala: Dodatočný záznam do knihy narodení: „ Písomným vyhlásením zo dňa... si v zmysle §19 ods.3 zákona 154/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov tu zapísaný/á zmenil/a meno... na jeho cudzojazyčný ekvivalent...“
Výsledok? Dokonca som neplatila ani správny poplatok 3 000 Sk, čo by som v prípade, keby som trvala na slovenskej národnosti, musela uhradiť. Hoci mi nerobí problémy byť papierovou Rómkou (aj na znak priateľstva s mojou vešticou, jej kamarátom Pištim a jeho rodinou, či Agi a jej bratom - týmto všetkých i ďalších nespomenutých srdečne pozdravujem :-) ), už pol roka mi v hlave vŕtajú a kopia sa otázky. V podstate som atypický prípad, ale aj tak. Už nejde o mňa. Chcem to pochopiť! A tak, kým nebudem vedieť, prečo je to tak, Rómkou aj zostanem:
Nerozumiem tomu, vysvetlite mi to niekto, prosím...
Ak chcem zmeniť prepis môjho mena do jeho cudzojazyčnej podoby - musím zaplatiť správny poplatok 3 000 Sk alebo písomným vyhlásením sa prihlásiť k inej ako slovenskej národnosti. Ak je poplatok ochranou proti zneužívaniu zákona, môžem ho predsa zmenou národnosti obchádzať a cudzojazyčné podoby mena meniť pravidelne každý mesiac a bez poplatku. Kto by to robil a prečo?
Zmena cudzojazyčnej podoby mena na slovenskú je bez správnych poplatkov. Platí sa len za vydanie nového rodného listu a NIKTO OD NIKOHO NEŽIADA VYHLÁSENIE v zmysle príslušnosti k slovenskej národnosti. Pochopiteľné, v zmysle hesla "Na Slovensku po slovensky".
Dnes je k dispozícii množstvo mien. Môžem ich svojmu dieťaťu vybrať (dokonca tri) v akejkoľvek podobe zaužívanej vo svete, pokiaľ však nemajú slovenský ekvivalent. Vcelku perfektné, lebo socialistický zoznam mien bol dosť obmedzujúci.
Ak niektorým, napr. pre ich dieťa viac vyhovuje alebo sa páči cudzojazyčná podoba mena, ktoré má aj slovenskú podobu, musia mu zapísať inú ako slovenskú národnosť - stačí len pre ten daný moment, pretože v ďalšom tlačive mu napíšu, ak budú chcieť, už slovenskú. A mená mu zostanú. "Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu." (Ústava Slovenskej republiky). Na stránke Štatistického úradu SR k poslednému sčítaniu sa doslova uvádza: "Pri sčítaní sa národnosťou rozumela príslušnosť obyvateľa k národu alebo k etnickej skupine. Bolo na samotnom obyvateľovi, ku ktorej národnosti sa prihlásil, u detí do 15 rokov zapísali údaje o národnosti rodičia. Tento ukazovateľ je ovplyvnený subjektívnym názorom a presvedčením jednotlivých obyvateľov. Prejavujú sa v ňom historické, kultúrne, spoločenské a politické podmienky a v neposlednom rade aj situácia v zmiešaných rodinách v čase, kedy sa táto charakteristika obyvateľstva zisťuje. Obyvateľ svoju národnosť môže zo subjektívnych dôvodov počas svojho života zmeniť."
Zmena národnosti nezávisí od ničoho vonkajšieho. Ak zmením národnosť, cudzojazyčné meno mi zostane - a toto sa mi zdá byť choré. Prečo to teda nejde opačne - a bez poplatku? Preto nerozumiem, prečo ma niekto v tak osobnej veci, ako je krstné meno (a je jedno, či moje alebo môjho dieťaťa) núti prispôsobovať sa... Prečo nie je možné vybrať si meno a jeho prepis v podobe, v akej chcem, bez ohľadu na národnosť.
Ak je národnosť taký dôležitý údaj v období medzi sčítaniami ľudu, tak kto priebežne zbiera, eviduje a overuje u jednotlivých občanov zmeny národnosti? Komu dnes na hornej Orave pomôže alebo ublíži údaj, že som, možno na 1 deň, možno na 5 mesiacov, Rómka? Od tlačiva ku tlačivu? Za akým účelom? Veď zmena mena nie je jediné tlačivo, kde sa nás na to pýtajú... tak prečo len pri zmene mena do jeho cudzojazyčnej podoby potrebuje matrika tento údaj? Ako sa údaje ďalej spracovávajú tak, aby bol relevantné? Ovplyvní to zvýšenie príspevku na kultúru menšín? Čomu inému pomôže? Veď akékoľvek ďalšie tlačivo bude odzrkadlením môjho momentálneho subjektívneho presvedčenia a môžem tam trebárs uviesť, že som Inuitka... A pri ďalšom sčítaní opäť Slovenka. Viem, že nás v mnohom usmerňujú príslušné dokumenty (napr. Rady Európy) a národnosť je veľmi dôležitý faktor napr. pri určovaní dvojjazyčnočnosti, zriaďovaní škôl... Ale aj napriek zberu týchto údajov sa v určitých prípadoch prihliada k materinskému jazyku... Takže ešte raz - nestačí sčítanie ľudu?
Úvahy ma vedú ďalej - rovnako ako vierovyznanie, sexuálna orientácia - národnosť je záležitosť môjho vnútorného presvedčenia. Je to o mne. O tom, že som rada, že som z Hviezdoslavovho kraja, že milujem kopce nad Dolným Kubínom i reč tohto básnika, že jazyk, ktorý do mojej smrti budem najdokonalejšie ovládať a bude pre mňa najľúbozvučnejším, je slovenčina. Že básničkovať si budem len v tomto jazyku, lebo sa v ňom cítim najdomáckejšie... Hlavne o tomto je pre mňa národnosť. No som tak trochu aj Maďarka, Židovka, Rómka, Nemka - vlastne by som mohla písať ďalej, pretože vo mne je kúsok každého človeka, ktorý mi vstúpil do života, či už ako predok alebo môj priateľ. Ale prečo to mám vypisovať na akékoľvek doklady, ako to bolo za socializmu? Už len pridať kolonku o vierozvyznaní, sexuálnej orientácii a príslušnosti k strane...
