— Aká je to pesnička? — spytujú sa rad—radom.
— Aká? Neviete? — diví sa mamka. — Nuž volebná. Veď budú voľby!
— A načo? — naťahujú chlapci krky.
— Načo — načo! Nuž na ablegáta.
— Hej, ja už viem, — hlási sa Maroš. — Taký pán pôjde potom do Pešti.
— A čo tam bude robiť? — zvedavé sú deti ďalej.
— Bojovať za nás, Slovákov, na sneme! — vykladá chlapec. — I za naše pesničky, aby sa všade mohli spievať.
— A sa nemôžu? — divia sa detváky.
— Nie veru! Len maďarské…
— Kde si to ty nabral? — pozrie mať na syna. — Kto ti to všetko povravel?
— Kto? Otcovi prišli novinky. Vyčítal som — ja to viem, — vypne sa hrdo, — naším ablegátom nebude Kapušányi, ale pán Rubík. On je advokátom v meste, ten bude!
— Hej, ale ho najprv musíme vyvoliť, — ohlási sa mamka. — Vyvoliť, Maroš.
— Veď ho my vyvolíme!
— Vy? Ha—ha—ha! — nevie sa zdržať smiechu. — Čo by ste vy koho vyvolili?
— Vyvolíme!
— Na to sú starí, čo majú vóta.
....
— Ujec, a kde idete? — volajú na chlapa, keď vidia, že má namierené do Glückovie krčmy, kde sa čosi kutí, o čom nikto nesmie vedieť, zato každý vie. — Kde idete, ujec? Nechoďte ta!
— Veď ja len tak — skúsiť! — odkašle si. — Len tak!
— Len tak — hej, len tak! — kričia deti. — Len aby to nebolo naozaj!
............
I v Mosticiach sa nájdu ľudia, o ktorých sa rozchýri, že sa sľúbili za pálenku. A to vraj i niekoľkí dobrí gazdovia a pltníci, keď pán Glück má i obchod s drevom a pltníči. Lalovie ujec, i Mrázikovie sú vraj tiež medzi nimi, ba i ujec Stračko z Nižného konca.
Chlapci vidia, ako to búri mysle. Maroš doma nemôže sa skoro mamke priznať, najmä odkedy sa spomína i starý otec Stračkovie medzi obchodníkmi. ...Uvedomí si, že i oni, chlapci, musia zasiahnuť do toho. To sa aj ich týka, keď i nemajú vóta!
................................
Ľudia prídu a idú hlasovať. Všíma si, ako sú všelijako oblečení, i hovoria jedni tak, druhí trochu inakšie. A jednako ich čosi spája.
— Nech žije Miško Rubík!
— Nech žije!
— A ja chcem pálenky! Dajte mi ešte pálenky! — stavia sa ženám akýsi chlap z horných dedín, trochu už drgnutý.
— Máte dosť, ujec! Máte dosť! — chlácholí ho mamka.
— No, keď nedáte, idem ta, kde dajú! — odsotí ju od seba.
— Počujte, ujec, a sa nehanbíte? — volá Maroš za ním.
A príde mu na myseľ jeho vlastná pesnička o tej starej svini. — Nehanbíte sa?
— No dobre, dobre! — zmotá sa chlap a ide medzi svojich.
Takto sa hlasuje do večera — hlasuje do pozdnej noci.
Úryvok v plnom znení nájdete tu: Martin Rázus Maroško
................................................................
P.S. Jeden z obrazov dnešných dní... Príde chlap v dedine do krčmy, objedná pivo a frťana a dá sa do debaty. Po viacerých pohárikoch a vášnivej debate, buchne do stola a zakričí:
— To by som sa pozrel na to, aby nám tu nejaká sliepka rozkazovala! Sliepky patria na dvor, nech tam hrabú a nech tam nerobia zmätok medzi normálnymi ľuďmi! - a za pritakávania ostatných ešte dodá:
— Určité dievky neukojené majú určité snahy sa realizovať, pretože sa nevedeli ani poriadne vydať, ani porodiť nejakého poriadneho slovenského chlapca...
Pridajú sa ďalší, poháriky štrngajú a ozýva sa hurónsky rehot.
— Kto sa obetuje, zrelí muži?! Lebo, ak sa nikto neobetuje, ona s tým neprestane. Niekam tú nadbytočnú energiu vraziť musí... Opatruj nás pre takými Pane, či ktokoľvek môžeš!"
