Ako sa to začalo
Naša Prvá Bé má šťastie. Hoci je len v takej "obyčajnej" základnej škole (teda nie súkromnej), prvý základ úspechu spočíva v tom, že máme dobrú (rozumej ústretovú) pani učiteľku. Druhý základ je v tom, že sme sa na stretli tri iniciatívne mamičky... A to je už sila dvoch pilierov. Prvá mamička priniesla správu o pripravovaných vysvedčeniach pre prvákov, druhá sa v tej chvíli pripojila zvedavými otázkami a na svete boli tri zásadné odmietavé stanoviska k počinu ministerstva. napísala geburka
Ministerstvo svojím rozhodnutím určite nemotivovalo prváčikov a asi chcelo pokaziť pokoj na duši a radosť viacerým: práve tak rodičom i celému neinformovanému širokému príbuzenstvu, ktoré ešte z časov dávnominulých očakávalo "veľkú jednotku", ako aj rodičom, ktorí sa vysvedčenia neobávali, lebo vedeli, že bude obsahovať len slovné hodnotenie (a tak nemysleli na potvrdenia o začínajúcich sa prejavoch všetkých dys-grafií, -lexií a iných porúch. Nuž, v našej Prvej Bé sa mu to rozhodne nepodarilo a problém sme vyriešili po svojom.
Deň D - deň otvorených dverí
Zhodou náhod bol to deň pred odovzdávaním vysvedčení. Najprv mamičky vzájomne, potom s pani učiteľkou sme sa porozprávali, dohodli a rozhodli: "deti si "svoje" vysvedčenia zaslúžia!" A tak, na druhý - slávnostný to deň - na stole všetky deťúrence- prváčence čakal nielen papier ministerstvom nakázaný...
Deň prvých vysvedčení
Boli tam deti, pani učiteľka, dve iniciatívne mamičky a tri kôpky... Hoci pre úradnícke typy najdôležitejšia, pre deti najmenej zaujímavá bola prvá kôpka - veľké papiere s množstvom maličkých písmeniek, ktoré sa prváčikom (našťastie) veľmi zle slabikujú. A tak to brali tak, ako sme chceli - ako "papier pre rodičov", ktorý aj tak musia podpísaný doniesť naspäť.
To, čo ich oslovilo viac, boli gúľajúce sa oči psíka, ktorý im prinášal listinu s názvom "Veľmi dôležitá správa!" (Pre "istotu" sme slovo vysvedčenie vynechali) - a toto už mnohé z detí vedeli prečítať. Pani učiteľka mu venovala rovnakú dôležitosť a tak ho pomaly a pozorne prečítala celý. Prvý papier, kde si všetky detičky našli to, čo potrebovali - veľký kus pochvaly, rovnako podobný kus motivácie do ďalšej práce...
A tá tretia "kôpka" sa schovávala v košíčku - bol to malý chlpatý talizman, ktorý všetkým prváčencom z Prvej Bé pripomenie, čo pri dostávaní prvých dôležitých ne-úradných hodnotení sľúbili pani učiteľke.
A tak sme sa stretli - deti, škola i rodičia, ktorí v mene "triedneho výboru" na odovzdávaní vysvedčení boli a okrem iného zdôraznili slávnostnú to chvíľu, aby sa poďakovali nielen žiakom, ale aj ich triednej.
Príprava vysvedčení - od nápadu, cez dohodu až po realizáciu netrvala dlho. Ani nie jeden celý deň. Radosť a spomienka budú trvať dlhšie....
Nie je to len na škole, aj na nás, rodičoch, čo v rámci našich možností pre naše deti spravíme. Jednotlivo i spoločne.
Nabudúce: Motivácia na 100 spôsobov je viac ako jedno prasiatko.
P.S.
Ak má niekto záujem, text i formu rodičovského vysvedčenia (vo worde) prepošlem, možno sa niekomu ku koncu roka zíde.
