Fotka, ktorú mám v úvode článku, bola v podstate povolená, no nepoužiteľná. Vznikla ako vedľajší produkt profesionálneho fotografa v niekoľko km vzdialenom meste od nášho, pretože sme chceli dobré fotky...
Končiaci frajeri a frajerky gymnázia s menom nášho veľkého barda slovenskej literatúry v názve, na sochu ktorého v nadživotnej veľkosti sme sa skoro 4 roky pozerali z okien školy...
...len blízko k tomu, aby vznikol nápad, ako sa mu priblížiť ešte viac, naviac byť originálnymi v rámci možností...
...vymýšľali sme, hľadali a pátrali - nakoniec sa všetko skončili v skriniach mojich starých rodičov a požičovne divadla.
Klobúky. Slušné, netradičné, elegantné. Jeden po mojej starej mame (ten máme aj na hlave my, dievčatá) a druhý po starom otcovi - prekrásny cylinder pre mladých pánov (s väčším obvodom hlavy) a druhý z požičovne (na obrázku) pre tých druhých (žial, mám len tieto tri fotky)...
Boli sme spokojní a hrdí, tablo robil zručný spolužiak, a my sme sa nevedeli dočkať dňa, keď ho vystavíme vo výklade, ktorý sme už tiež dávno predtým mali zahovorený...
...Ako blesk z čistého neba prišla jóbovka na perách triedneho:"To tablo s klobúkmi, ehm, ehm, jednoducho, nie je vhodné mať. Viete, že som s Vami, že sa páči aj mne, ale taký je príkaz riaditeľa a vedenia školy z porady." Pátrali sme po dôvodoch, chceli presvedčiť, nedalo sa. Vraj je to dehonestujúce práve voči škole a Hviezdoslavovi...
A tak, keďže nie všetci mali fotky aj bez klobúkov, šli sme na fotografovanie ešte raz. Nasilu a znechutení...
Maličkosť, blbosť, no skvelý príklad pre mladých, o čom, napríklad, bola tiež "sloboda" pre Novembrom ´89.
