Kandidát prvý.
Zoznámila nás moja kamarátka na vysokej škole. Neprešlo veľa času a už sme svoje prestávky v Univerzitnej knižnici vymenili za siahodlhé rozhovory. O všeličom. O kultúre, ktorú som študovala, o ľuďoch o svete. Keď sa objavil v červenom svetri, tak som hneď mala krajší deň. Čo na tom, že ho sledovali štbáci, čo na tom, že ma to vraj mohlo ohroziť. Bol to krásny rok. Potom som skončila školu, odišla som z Bratislavy a naše cesty sa rozišli. Ešte sme sa párkrát stretli - samozrejme, zase v Univerzitke, no a potom, akoby to chcel sám osud, ja som bola na materskej a on šéfom parlamentu. Nebol tým, kým ho spravili zostrihy šotov televízneho vysielania, ani tým, koho z neho spravili noviny. Stále. Keď sme sa stretli, stále som v ňom hľadala a nachádzala to, akého som ho poznala... Aj po ďalších rokoch v jednej nadácii, zase mi vyvolal úsmev na perách svojou klasickou otázkou: "Tak čo, ako sa máš? Koľko máš detí?" "To je dobre, to je dobre..."
Pán s chrbticou, pokojný, rozvážny a hĺbavý, s humorom vo vrecku.
Kandidátka druhá.
Pracovala som v Rádiožurnále. Časy sa menili, ľudia sa menili. V kancelárii som neosamela nadlho. "Stella, toto je naša nová kolegyňa, budete spolu sedieť. A neboj sa, ona nefajčí," odovedala mi aj na moje obavy ohľadom neznesiteľného dymu moja šéfka. A tak sme tam spolu sedávali, debatovali o príspevkoch, rozhovoroch, vysielaní, rodine... Netrvalo to síce rok, no v spravodajstve sa hodinky otáčajú trikrát tak rýchlejšie ako v normálnom živote. Porovnávala som ju so sebou, veď sme takmer rovesníčky. Obdivovala som ju, s akou ľahkosťou a rozvážnosťou skladá slovo za slovom, ako zvláda to, čo ja nestíham tak, ako by som chcela... Závidela som jej skúsenosti, štýl práce, a zanietenosť. Potom sme sa rozišli a zase sa sem-tam stretli. Ona ako redaktorka BBC, ja ako manažérka kampane... To, čo vždy dosiahla, si vydrela vlastnou prácou.
Pani precízna a cieľavedomá, s pocitom zodpovednosti na pleciach.
Kandidátka tretia.
S tou som mala osobných kontaktov najmenej, no boli podstatne vážnejšie a dôležitejšie. Pracovné. Bola predsedníčkou správnej rady nadácie, kde som pracovala. Pozerala sa na mňa skúmavým pohľadom, keď som niečo riešila, ona potom hodnotila, dávala do súvislostí, chválila. Spoznávala som ju cez mojich spolupracovníkov, cez jej postoje k mojej práci, k tomu ako ma hoci len jej jedna veta dokázala motivovať. Keď mala výhrady, boli opodstatnené. Keď chválila, bolo to namieste. Potom sme sa stretli opäť a zase to bola múdra a pokojná pani, ktorej stačilo málo... Nebola to tá, čo som ju pozerala v Smotánke, ani tá, čo sa na mňa usmievala z obrovských plagátov.
Pani múdra, rozhľadená v súvislostiach a dôsledná.
Tak som sa rozprávala s dcérou. Že nie je dôležité, ako ten-kto vyzerá, ako sa tvári, alebo akým spôsobom sa na nás pozerá z reklamy, či televízie. Dôležité je ľudí poznať. Aspoň trochu. Zažiť, akí v skutočnosti sú, čo robia, ako menia svoje názory, ako riešia krízové situácie. A keď tú možnosť nemáme, tak vedieť rozlišovať, odhadnúť, aký nános mejkapu môžu na skutočného človeka naniesť médiá...
Volili sme všetky tri. Ja som krížikovala (umocnene aj za jednu voličku, čo momentálne trávi čas v Amerike), jedna vkladala do obálky a druhá hádzala do urny. Dôležitý hlas.
Keď sme dovolili, spýtala sa ma, či sme vyhrali a čo bude s druhými.
"Neviem," odpovedala som, i keď svoju predstavu mám - všetkých troch by som si vedela predstaviť na ústavných postoch - od predsedu parlamentu, cez predsedkyňu vlády po prezidentku. Možno aspoň niečo z toho vyjde. Ale to musíme ešte veľmi, veľmi zabojovať.
