Phantastic Ferniture (Austrália, New South Wales, Sydney)
label: Make Out Records, Transgressive Records, Polyvinyl Records
prepojené na: Julia Jacklin, Elizabeth Fader (f.k.a. Elizabeth Hughes)
Phantastic Ferniture sú:
Julia Jacklin - vokál
Elizabeth Fader (f.k.a. Elizabeth Hughes) - gitara
Ryan K. Brennan - bicie
(pozn.: V článku sú použité aj voľnejšie preložené citácie z rozhovoru pre portál lnwy.co z augusta 2018. Link na originálny kompletný rozhovor nájdete pod článkom.)
Apríl 2018 teda vôbec nebol podľa môjho gusta. Veľa vecí mi nevyšlo. Presnejšie... nič mi nevyšlo. Ani neviem, či som bol viac sklamaný alebo nasr*tý. Fungoval som úplne naprázdno a automaticky. Ako stroj, ako robot. Ale potom prišiel 8. máj 2018 večer a jedno z videí vpravo na bočnej lište bolo označené ako „recommended for you“.
A tak som sa zamiloval... do Fuckin ’n’ Rollin. Do singla, ktorý mal predznamenávať debutový album akejsi austrálskej skupiny Phantastic Ferniture. No akejsi... dobre ja vidím? Veď to je Julia Jacklin! Julia Jacklin in a rock baaand! Hneď v ten večer som si Fuckin ’n’ Rollin pustil asi 15-krát za sebou (možno aj viackrát, po desiatom raze som to prestal počítať).
Na 01:43 je asi počiatok „nehody“ medzi Liz a Ryanom (preto tam dali strih) a od 02:28 song ešte viac graduje (to je tá nočná pasáž). To mám najradšej. Klip plný insitnej ne-choreografie režíroval Nick Mckk, človek s dosť čudným menom. Nie tak čudným ako Jacky Ickx alebo Mobutu Sese Seko Kuku Ngbandu Wa Za Banga... ale aj tak dosť čudným.
Publikum bolo tiež nadšené. Oceňovalo zvuk aj atmosféru („Holy shit, this is the best song year to date. Seriously, awesome for rolling with the windows down!“ ... reakcia z diskusie) Fanúšikovia si obľúbili aj goodfeeling klip, ktorý mnohým základnou „storyline“ pripomínal klip Disco//Very (2014) od Warpaint.
Ku Fuckin ’n’ Rollin si kapela pôvodne urobila klip sama. Natočený v Blackwattle Bay v Glebe (predmestie Sydney) len na iPhone pripevnenom kobercovou páskou na drevenú palicu zapichnutú do zeme. Scenár nebol zložitý - počas trvania songu skákať po matraci. Hudba hrala priamo z iPhonu a zvuk si zosilnili papierovým vrecúškom.
Phantastic Ferniture (lokálne ich volajú skrátene The Ferns alebo Phan Ferns) už samotným svojím názvom ukazujú svoj zmysel pre humor. Ide vlastne o parafrázu názvu siete austrálskych nábytkových predajní (Fantastic Furniture).
Zdá sa, že mimo Austrálie je marketingovo najjednoduchšie promovať Phantastic Ferniture ako akýsi vedľajší projekt Julie Jacklin (ktorá si od vydania sólového albumu DON’T LET THE KIDS WIN v roku 2016 už získala meno i fanúšikov), ale skutočnosť je taká, že pre všetkých členov Phantastic Ferniture je to side-project. Kapela vznikla v bare. Desať ľudí si v roku 2014 na večierku k narodeninám Julie Jacklin dalo prísahu, že zostavia kapelu... len štyria si sľub na druhý deň vôbec pamätali. A aby ukázali, že to myslia vážne, hneď si aj zabookovali termín koncertu v Record Crate v Glebe (Sydney). Termín bol o 4 mesiace, tak si povedali: „to je kopec času, dovtedy budeme mať songy...“ Pretože termín vychádzal na predvianočný čas, promovali ho letákmi s textom „Phantastic Ferniture’s Christmas Extravaganza First and Final Gig“. (mimochodom... z Christmas Extravaganza sa potom stala obľúbená každoročná akcia)
Phantastic Ferniture je projekt, do ktorého si chodia jeho členovia pre tvorivý reset - venovať sa niečomu nekomplikovanému a hlavne inému než zvyčajne. Julia Jacklin k tomu hovorí: “It feels really good. It’s like having an alter ego.”
Úkol zněl jasně. Byť spontánnejší a hlavne menej technickí než v ich sólových projektoch. Ryan nikdy nehral na bicie v kapele, Liz nikdy nebola lead-gitaristkou pre celú kapelu, Tom nikdy nehral na base a Julia nikdy nespievala na pódiu bez toho, aby v rukách držala gitaru. Liz Fader tvrdí: “We wanted a low level of expertise, because a lot of good music comes from people whose passion exceeds their skill“.
Aktuálny album je ich prvý... nie je vylúčené, že zároveň aj posledný. Piesne na albume nie sú novinky pripravené pre rok 2018. Vznikali priebežne od roku 2015 a niektoré z nich (vrátane Fuckin ’n’ Rollin) boli prvýkrát vydané a promované už v roku 2015 (ak tomu rozumiem dobre, tak iba lokálne v Austrálii). Až postupne teda dozrel čas, aby sa od brehov Austrálie odrazili naozaj do celého sveta.
Projekt Phan Ferns nie je individuálnou exhibíciou a je závislý od chémie kolektívu. Silné osobné väzby pripomína aj to, že Julia Jacklin venovala Elizabeth Hughes jednu pieseň na svojom albume DON’T LET THE KIDS WIN (2016, Polyvinyl Records).
Každý z členov The Ferns sa venuje predovšetkým svojím projektom. Elizabeth Hughes (dnes Elizabeth Fader) robí napr. takéto niečo - singel Video Shoot z augusta 2016.
Phantastic Ferniture zo Sydney (New South Wales) sú oficiálne trio v zložení Julia Jacklin (vokál), Elizabeth Fader (gitara), Ryan K. Brennan (bicie), ale reálne sú štyria. Zostavu dopĺňa „nepriznávaný“ člen Tom Stephens (basgitara), ktorý vystriedal na tomto poste Toma Capella.
Keď začiatkom mája 2018 cez Transgressive Records a Polyvinyl Records do sveta (a cez Universal Canada pre Kanadu) vyletel Fuckin’n’Rollin, bolo to pre mnohých svieže prekvapenie z „iného sveta“. Austrálii prospieva aj hudobne, že je trochu bokom. Začiatkom júna 2018 nasledoval singel Gap Year, ktorý moje úvodné nadšenie trochu schladil (aj keď postupne sa mi páči viac a viac). Zdalo sa mi, že aj Nick Mckk si to trochu zjednodušil a klip mi pripadal len ako pokračovanie témy Fuckin’n’Rollin, akurát vo voľnej prírode. Ešte aj grading je tam úplne rovnaký. Ale dievčatá sa vyskákali a robili všelijaké tie divné pohyby akože tanec. V tomto klipe zároveň po prvýkrát vidieť sympatiu Julie Jacklin ku opulentnejším šatám viktoriánskeho strihu.
„Don’t overthink it“ by mohlo byť ich krédo. Phantastic Ferniture žijú tu a teraz. Máločo plánujú, je to predovšetkým o ľahkosti a zábave (aj keď vydať album... to sa nedá až tak neplánovať). Hrajú ľahko a bezstarostne a (asi) bez ambícií. Takú bezstarostnosť sa dá v živote zvyčajne dosiahnuť, len keď vám o nič nejde... Napriek tomu, že ide o jeden z najlepších rockových albumov roku 2018, novinárom tvrdia, že netušia, čo bude ďalej.
Vo svojich domovských tvorbách sú to skôr melancholickí muzikanti, ktorí v textoch otvárajú často komplikované či bolestivé témy. A Phantastic Ferniture je ako víkendové vypustenie pary, úlet od všedného dňa. Aj Julia Jacklin k svojej účasti v skupine potvrdila pre The Line of Best Fit: „I’d gone straight into folk music, so every experience I’d had on stage was playing sad music with a guitar in my hand. I thought... I would love to know what it’s like to make people feel good and dance.“ Tomu zodpovedajú hudobné, ale aj vizuálne prostriedky. Takže hanging around the town, tancovať, behať, skákať, vybiť si energiu...
Začiatkom júla 2018 vyšiel tretí singel Bad Timing. A nemal zlý timing, pretože ho pustili von cca 2 týždne pred samotným albumom a klip pripravil fanúšikov na vizuálny koncept, ktorý sa potom objavil aj na obale albumu (puzzle, fern-heads a písmo ako z flyerov obskurných garážových kapiel z prvej polovice 80-tych rokov). Podľa pohybov rúk už viete spoznať, že Julia Jacklin je tá v červenom drese/tričku a Elizabeth je rastlinka v tmavomodrej cheerleaderskej mikine s bielym klinom vpredu.
27. júla 2018 potom vyšiel aj samotný album nazvaný jednoducho PHANTASTIC FERNITURE. Na značke Transgressive Records, pre Európu a UK na značke Polyvinyl Records (a pre Kanadu na Universal Canada).
A je to (podľa mňa) jeden z najlepších rockových albumov roka 2018. Z veľmi živej austrálskej scény... a navyše je to „grower“, takže vám v hlave bude dozrievať. Aj mne sa páči stále viac a viac... aj keď musím pripustiť, že druhá polovica albumu má aj slabšie miesta. Asi aj preto dostával v recenziách také „trojštvrtinové“ bodové hodnotenia (priemerne tak 7,5 až 8 z 10). Ale aj pochvalné prirovnania. Glide magazine nazval Phantastic Ferniture kombináciou Sleater-Kinney a Camera Obscura (tzn. energie a popovosti). Portál The 405 napísal, že Phantastic Ferniture sú ako „bouquet of wildflowers whose imperfections only add to its beauty“.
Kritické hlasy naopak hovorili, že Phantastic Ferniture len znovu objavujú koleso. Môže byť. Ale mne práve ten „vintage feeling“ na ich albume chutí. Keď neviete, kto to hrá, tak ani neviete úplne presne určiť rok vydania. Len podľa hudby to neurčíte. Lebo ten zvuk nie je ani tak garážový a neučesaný ako skôr staromilský... Aj keď slovom „garage“ sa to v recenziách len hemžilo, pretože každý chcel nejako vyjadriť ten do-it-yourself odér okolo nich. V The Guardian uviedli, že ide „a lovely debut of delicate, euphoric garage pop“.
Album začína vynikajúcim „openerom“ Uncomfortable Teenager, s takmer surf-rockovým introm. Rozohreje vás na to, ako to bude ďalej šlapať...
Podľa rozhovoru pre portál lnwy.co je Uncomfortable Teenager o tom, aké je to nepatriť nikam a túžiť oslobodiť sa od zapadákova a odísť do mesta.
Julia o téme skladby hovorí toto: „V Blue Mountains som chodila na rôzne večierky a party. To bolo ešte predtým, ako sme sa spoznali s Liz. V Blue Mountains to bola otrava. Vždy som chcela žiť v meste. V Mountains - a myslím, že je to takto aj inde - si buď hippie alebo si v tej austrálskej hip-hopovo-soulovej scéne (do ktorej som tiež nepatrila) alebo v drogovej komunite a láduješ do seba veľa drog. A ja som pendlovala medzi všetkými tými skupinami a pokúšala som sa pripodobniť každej, ale nikam som nezapadala. A Liz bola na tom úplne rovnako. A tak, keď som mala 16, som z Mountains odišla na školu a to bola tá najlepšia vec, ktorú som urobila. Jednoducho vypadnúť preč.“
Na albume nie je všetko len v rýchlom tempe, sú tam aj pomalšie skladby... Parks... Mumma y Papa s polospievaným-polorecitovaným vokálom v slohe, či dramatická I Need It, ktorá najlepšie ilustruje vokálne možnosti Julie Jacklin (ak ich ešte nepoznáte z jej sólovej tvorby). Ale aj v nej vás nútia bicie a basa a k tomu rytmicky „prihrávajúca“ gitara podupkávať si nohou a vychutnávať si stop-tajmy. I Need It vznikla z jamovania na riff, ktorý priniesla Elizabeth a keďže sa dosť podobal na riff v Take It Off, tak song I Need It najprv nazývali Take It Off - take two.
A propos Take It Off... o nej Julia Jacklin hovorí: „Take It Off bola druhá pieseň, ktorú sme ako skupina napísali a cítili sme sa vtedy dosť cool. Keď sme ju dávali dohromady, bolo to akože „fuuu, tak táto je fakt heavy“. Tak, ako si už len partička folkových hláv (bunch of folky heads) predstavuje, že znie heavy music... to bolo na tom to vzrušujúce.“
Oslabený pud sebazáchovy mali Phantastic Ferniture už od bodu nula. Pred svojím prvým vystúpením, ktoré ohlasovali jednoduchými letákmi vytvorenými v Paintbrushi, mali za sebou 3 spoločné skúšky a len 2 nacvičené piesne (Fuckin’n’Rollin + Take It Off). Na svojom prvom koncerte ich teda zahrali obe (Fuckin’n’Rollin rovno dvakrát) a pridali ešte All I Want for Christmas Is You (správne... od Mariah Carey). Na prvý koncert prišla len mama Julie Jacklin, náhodná stopárka, ktorú mama zobrala cestou, päť priateľov a dvaja predskokani (čo bol jeden stand-up komik a trojčlenný spevácky zbor.)
Liz Fader si na to spomína: „Počas zvukovej skúšky sme zistili, že tie songy nevieme. Ja a Tom sme jednu dokonca hrali každý v inej stupnici. Takže sme to narýchlo docvičili v aute na parkovisku, kým vystupovali naši predskokani.“ Odvtedy už napísali a docvičili aj zvyšok repertoára a dokázali si vytvoriť okolo seba lokálny kult, ale príbeh toho prvého koncertu je pre nich typický.
Začiatkom augusta 2018 vyšiel singel Dark Corner Dance Floor s fajnovým klipom o flákaní sa po nočnom Darling Harbour (Sydney). Pekné obrázky a uvoľnená atmosféra.
Pre web Polyvinyl Records o tomto singli povedali: „Keď pochádzate z malého mesta, tak vám Darling Harbour pripadá ako esencia Sydney. Akvárium, ruské koleso, IMAX... Tak si predstavujete, že až to v živote poriadne roztočíte, tak tam budete tráviť celé víkendy... Ale keď sa naozaj presťahujete do Sydney... tak tam ani nepáchnete. Chceli sme tam dostať ten pocit, keď sme boli teenageri s rozžiarenými očami a predstavovali sme si ten fejkový mestský život.“
Spievať vo Phantastic Ferniture je Juliu Jacklin výzva:„Myslím, že možnosť byť vo Phantastic Ferniture ma urobila oveľa lepšou speváčkou, pretože koncerty Phantastic Ferniture sú vokálne veľmi náročné. Na konci vystúpenia som takmer bez dychu... Dokonca mi to rozšírilo rozsah a donútilo ma aj viac premýšľať o kontrolovaní dychu. Dodalo mi to aj odvahu neznieť vždy len milo a pekne akože „žena-speváčka“. Teraz sa snažím zo seba dostať viac vášne než technickej dokonalosti.“
O tvorbe textov Julia hovorí: „Možno to bude pôsobiť ako moja lenivosť (a možno aj je), ale textovanie pre Phan Fern bola vždy jedna veľká improvizácia. Mnoho textov je na albume - doslova - v takej podobe, ako som ich napísala na prvýkrát. Často som si hovorila, že „k tomuto sa ešte vrátim a prerobím to“. Ale nikdy som to neurobila. Texty sú niečo, čo fakt milujem. Ja vlastne robím hudbu práve preto, že rada píšem. Ale keď texty robím iba pre seba, veľmi sa tým stresujem, robím verziu za verziou a veľa nad tým rozmýšľam. Vždy keď sa mi podarilo napísať niečo, čo sa mi zdalo príliš banálne, klišé, alebo niečo čo už bolo povedané miliónkrát predtým, cítila som, že by som to mala zmeniť, dokonca aj keď to fungovalo. S Phan Ferns sa týmto vôbec netrápim. Táto kapela nie je o hlbokých textoch. Myslím, že keby sme to začali brať príliš vážne a snažili sa všetko vybrúsiť do dokonalosti, kapela by skončila...“
Napríklad v piesni Mumma y Papa je verš „mumma y papa bear said never play with fire“, ktorý pôvodne nemá žiaden význam, je to len sled slov, ktoré Julii ako prvé prišli na myseľ... ale postupne si to všetci obľúbili a začalo im to dávať zmysel. Tak nejako funguje umenie... nechať sa použiť „kozmickým procesom“.
O to viac poteší, keď sa ním niekto nechá použiť na success story. Takú úspešnú ako Phantastic Ferniture...
Tak teda ešte jeden Phantastic Ferniture. Oooops... chyba, veď to je vlastne Fantastic Furniture!
Phantastic Ferniture na weboch a sociálnych sieťach:
http://phantasticferniture.com
cez ich web sa dostanete aj ku ich sociálnym sieťam
https://www.facebook.com/elizabethfadermusic/
https://lnwy.co/read/album-walkthrough-phantastic-ferniture/
rozhovor z augusta 2018 (spomínaný v úvode)
Ďalšie tagy na samoštúdium :-)
kanál Polyvinyl Records na YT
elizabeth hughes – dreaming
