Lo Moon (USA, Kalifornia, Los Angeles)
label: Columbia Records
Lo Moon sú:
Matt Lowell - spev, gitara, klavír (klávesy)
Crisanta „Santa“ Baker - basgitara, klávesy, spev
Samuel Stewart - gitara, klávesy, spev
Sterling Laws – bicie (pôvodne len touring drummer, nie regulérny člen skupiny)
(pozn. zo 16. 11. 2018 - podľa aktuálnych informácií je už členom kapely a z tria je oficiálne kvarteto)
fun fact 1:
Samuel Stewart je synom Davea Stewarta (Eurythmics)
a Siobhan Fahey (Bananarama / Shakespeare’s Sister)
fun fact 2:
Kapela má názov podľa mena synovca Matta Lowella – Moon Hum Lowell
Nebude veľa Powerplayov, v ktorom budeme začínať v texte úplne inou hudbou než je avizovaná v nadpise. Toto je výnimka. Možno vôbec jediný prípad. Ale uvidíte, že pre tentoraz to má svoj význam...
OK... píše sa rok 1988 a od septembra je na svete album SPIRIT OF EDEN.
A teraz časová brána... vstúpte... zadajte destináciu (2017) a stlačte TRANSFER... Klik. Presun je spustený. Upozornenie... v tomto momente ho už nemôžete prerušiť... whííííííííííííííííííííííízzzzzzzzzzzz....... ffffffffffffššššššššššššššššffffffff...... ffffffffffffššššššššššššššššffffffff...... ffffffffffffššššššššššššššššffffffff...... khrrr... khrrr... khrrr... khrrrrrrrrrrrrrr... Presun ukončený. Počkajte na otvorenie dverí, prosím.
Je takmer o 30(!) rokov viac. Píše sa rok 2017 a v máji vychádza toto:
Hmmmm... Pozriete sa na displej stroja času (zrazu pôsobí obstarožne). Diódy. Svietia na červeno. Dva... nula... jedna... sedem... To sedí, ale... naozaj 2017? Hmmm, aká netypická hudba pre rok 2017 (a to aj napriek tomu, že už dlho predlho sa recyklujú 80-te roky). Aká netypická kapela... kto dnes takto hrá?
Dnes takto hrajú Lo Moon...
Lo Moon sú z Los Angeles (aj keď frontman je pôvodne z NorthEastu, z New Yorku) a ako trio fungujú od roku 2016. (Aktuálne koncom roku 2018 už ako kvarteto.)
No dobre, ale aj tak... Čo má toto vlastne znamenať? Mark Hollis odišiel zo showbiznisu (okrem iného aj otrávený zo sporov s EMI) a nemieni sa vrátiť ani keby ho párom koní ťahali. Tim Friese-Greene a Paul Webb sa následne ešte povenovali aj iným projektom a stopa sa stráca (aktuálne sa Paul Webb / Rustin´Man síce vracia)... tak kto sú potom títo Lo Moon? Dedičia tajného rodinného striebra Talk Talk? Alebo len druhoakostný tribute-band? Majú skutočný talent alebo sú to len lúzri bez bázne, hanby a originality? Skúsime to zistiť a ja budem na tom všetkom hľadať hlavne pozitíva...
Dvakrát do tej istej rieky sa nedá vstúpiť a Talk Talk je navždy preč. Bodka. Toto je základný postulát, z ktorého vychádzajme. Nie práve dlhá kariéra Talk Talk zanechala neveľa albumov, ale veľa hudby. Umenia. Hudby, ktorú je ťažko napodobniť, lebo vznikla zo špecifickej kombinácie ľudí a z chémie, ktorá tak vznikala.
A keď sa im niekto v 21. storočí podobá, keď máte to fajnové hudobné dejà-vu, budeme si to kaziť?
Budeme rýpať to toho, či je to epigón alebo bohapustý plagiátor? Zatvoríme si naschvál v sebe okná k tomu, či to náhodou nie je predsa len šikovne urobená hudba? Aj keď trochu „staromilská“? (Rovnako ako je staromódny ich prístup k ne-propagácii?)
Lo Moon sú najčastejšie označovaní ako indie-pop s rockovými koreňmi (aj keď väčšina ich zatiaľ jediného albumu je hudba, ktorá by mohla spadať skôr do priehradky „adult contemporary pop“). A okrem toho je to skupina s najlepšími vlasmi v showbiznise :-) alebo aspoň s dosť-dobrými vlasmi v showbiznise...
Skupina je sformovaná okolo osoby Matta Lowella, hlavného autora hudba, frontmana, hovorcu (na ich tour-jackets má ako jediný nápis „couch“). Lo Moon je hlavne jeho projektom, aj keď v kapele sa mu motá jedno veľmi slávne priezvisko - Stewart. Gitarista Samuel Stewart je dieťa slávnych rodičov - Davea Stewarta z Eurythmics a Siobhan Fahey z Bananarama. A je celkom zaujímavé, že aj keď viac praktických skúseností by mohol mať skôr "mladý Stewart" (napr. kapela Nightmare & The Cat), tak skladateľsky v Lo Moon dominuje Lowell.
Vyššie ste už počuli v poradí druhý singel skupiny z mája 2017 - This Is It. Pre mňa to bola prvá vec, ktorú som od nich počul. Prvé stretnutie s Lo Moon je ako nostalgické prekvapenie, ako stretnutie s niekým, koho ste 20 rokov nevideli. Prirovnania k Talk Talk sa derú na jazyk aj tým menej znalým. Potom však počúvate viac a hlavne pozornejšie a počujete aj klávesy Tears For Fears, aj elektro-organové zvuky ako od Petera Gabriela, aj štúdiovo vyladené „ostré“ gabrielovské vokály plné výšok (myslím frekvencií) ako kdesi hore kreslia klenuté oblúky nad melódiou (napr. v This Is It okolo tretej minúty). A dokonca trochu grifov od Duran Duran (viď The Right Thing, track 3 na albume) alebo elektro 80-te roky vo Wonderful Life (track 9 na albume). (Matt Lowell sám uvádza Petera Gabriela ako svojho najobľúbenejšiho speváka.)
Veľa fajnových ingrediencií. Prehliadka crème de la crème eightiesov. Nevyzerá na síce na umeleckú haute-cuisine, ale Lo Moon sú určite nadpriemerná reštaurácia, v ktorej si to vychutnáte a všetko je pekne naservírované. A počujete aj slušné inštrumentálne výkony. Tí ľudia vedia hrať. Dokazujú to aj vynikajúce live nahrávky, v ktorých sa vedia priblížiť až k takmer štúdiovej podobe piesní.
Nie... nie je to dychberúca originalita, ale veľmi dobre zvládnuté remeslo. Lowellov hlas nie je čistý Mark Hollis. Hollisov hlas bol plnší, silnejší a vokál viac hrdelný (Matt tvorí hlas viac vpredu v ústnej dutine). Hollisov hlas mal zvláštnu farbu a väčší rozsah, ale na druhú stranu aj problematickú artikuláciu.
A kompozície? Tam, kde Talk Talk boli „pure art“ s pomerne aj divokou inštrumentáciou (hoboj, fagot, klarinet, ústna harmonika, anglický roh a iné), tam sú Lo Moon v podstate predvídateľné kompozičné klišé s menej pestrým zvukom... Aj keď na druhú stranu... ich práca s gradáciou, s crescendom, s hlasitosťou, ich stop-tajmy, ich zmeny v „progression“ (napr. ako sa v Camouflage na 03:49 náhle úplne stratí doterajšia melodia a zostane len klávesové outro), zmysel pre aranžérske detaily, pre to, aby sa nástroje medzi sebou nebili, veľmi šikovné použitie dychových nástrojov... to vôbec nie je málo. Ja preto používam Lo Moon ako „neutralizátor chuti“. Ako keď si medzi dvoma rôznymi vínami dáte trochu syra, olivy, sušené paradajky či nie príliš korenenú údeninu. Aby ste sa oslobodili od jednej dochuti a nechali jazyk trochu oddýchnuť a resetovať sa na novú chuť. Chodím si k Lo Moon pre estetický a nie banálny zvuk, keď už som presýtený všetkými tými lo-fi garážovými a experimentálnymi kapelami. Keď už som ohučaný zo všetkých tých pazvukov a „krivého hrania“, dajú mi terapiu. „Zábal“ do precízneho, sofistikovaného hrania. Vyladia mi „hudobné čakry“, dostanú ma naspäť do stredu. Aby som sa mohol zase opätovne vyberať ku hluku, škrípaniu a drhnutiu. Svedčí im však skôr veľký elektrifikovaný zvuk, v ktorom môžu pracovať so zmenami hlasitosti. „Intimate rendition“ nie je práve ich parketa. Preto vám v ich prípade nebudem odporúčať ich vystúpenie NPR Music Tiny Desk Concert, lebo to je poloha, v ktorej tie skladby až tak nevyznejú a dokonca by ste mohli objaviť, že Matt Lowell má miestami problémy s intonáciou.
Čo je silnou stránkou Lo Moon (ak už sme si všimli aj slabiny), je ich zmysel pre soundscapes... Schopnosť vytvárať atmosféru, za ktorou si viete spontánne predstaviť obrázky a príbeh. Neviem o tom, že by si ich zatiaľ všimol nejaký režisér na systematickejšiu spoluprácu, ale teda mal by... toto je kapela na soundtracky ako vyšitá. Preto im aj celkom svedčí „veľké kino“ - pripojiť k ich hudbe veľké obrazy s príbehom či výraznou symbolikou (ale dekódovateľnou... žiadne bizarnosti). A preto taký silný dojem robí klip, ktorý vznikol ku prvému singlu Loveless. A napríklad aj trilógia live nahrávok, ktorú natočil režisér Michael Hili (nižšie bude uvedená jedna časť z trilógie), v ktorých je live vystúpenie doplnené fragmentom filmovej/divadelnej akcie.
Kalifornské trio (aktuálne už kvarteto) sa prvýkrát objavilo na oficiálnej scéne v septembri 2016. Loveless - rozľahlá, takmer 7-minútová balada sa stala prvou vizitkou, na ktorej si svet mohol „prečítať“ ich sound. V skutočnosti ide o jednu z najstarších demo nahrávok, ktoré Matt Lowell (ešte bez skupiny) napísal na prelome rokov 2011 a 2012, takže trvalo takmer 5 rokov, kým sa z Lowellovho dema stala finálne vydaná verzia piesne.
Chrisanta Baker pre npr.org spomína, ako demo Loveless počula prvýkrát:
"It was incredible. The first time I heard it, I was, like, screaming. ...I was just excited because it sounded like Phil Collins."
A keď bola zmixovaná finálna verzia Loveless, jej atmosféra prekvapila aj samotného Lowella. Pre npr.org o tom povedal: "It came through the speaker and I was like, 'This song is probably three and a half, four years old, and I've just never heard it like this.' ... I cried. I was just like, 'This is unbelievable, I can't believe we made this.' "
Keď začne ten rytmus... najprv len akoby tlieskanie, ale potom sa to ďalej vrství až po pompézny refrén... tak máte problém pokračovať v činnosti, ktorú robíte a jednoducho... len počúvate. Režisér Warren Fu a kameraman Byron Werner ku Loveless natočili intenzívny a pôsobivý klip o smrti... lebo veď všetko je vlastne o smrti...
Jeden z nadšených poslucháčov im do komentov napísal: "You should be locked in a cage until scientists have figured out how you create such insanely beautiful music... I want more!"
Viacerí, ktorí boli „konfrontovaní“ s nahrávkou Loveless, tvrdia, že tá pieseň má na nich až terapeutický účinok a že ju v istom období počúvali takmer nonstop... Mne sa to stalo tak „přiměřeně“. V priebehu asi 3-4 dní som sa od nej už vedel trochu aj odtrhnúť k inej hudbe. Ale tiež som jej dával zabrať.
Názov skladby nie je to nijaká asociácia ani narážka na kultový shoe-gaze album LOVELESS od My Bloody Valentine. Ani by to nedávalo zmysel. Napriek tomu to mnohým napadalo. A padali aj otázky. Pre noisey.com Matt Lowell k tomu opovedal: „We all love that record so much, but honestly the lyric "Loveless is your answer time will pass" is exactly why I named the song - it's not an ode to MBV or that record at all. My Bloody Valentine live on their own planet, they're pretty untouchable, we can't and wouldn't want to fuck with that.“
Loveless bol teda prvý singel vydaný skupinou a potom sa až do mája 2017 (singel This Is It) zase nič nedialo...
Na clashmusic.com o hudobnom štýle prvých dvoch singlov uviedli:
„Lush piano chords and warm synths crash into each other like waves atop Crisanta Baker’s anchoring basslines while Lowell passionately wrings out every word, each drop of emotion hovering above the song like a fine mist.“
Dve najväčšie lásky Matta Lowella sú hudba a hokej. Matt sa (podľa vlastných slov) chcel stať hudobníkom od cca 8-ich rokov. Vtedy dostal ako darček od rodičov súpravu bicích, na ktorých hrával v pivnici ich domu v Long Island. Úplne prvú skladbu, ktorú napísal, bola o 9/11 (o 11. septembri 2001). Vtedy jeho rodina bola v NYC a on bol v Connecticute. Takže sa dá povedať, že na začiatku jeho umeleckej dráhy bola emocionálna trauma :-) Od toho momentu sa to spustilo... začal pravidelne hrať na gitaru a spievať. Došlo to až tak ďaleko, že sa nakoniec odhodlal ísť študovať na Berklee School of Music, čo bolo dosť zlomové rozhodnutie, pretože pôvodne chcel isť na univerzitu, získať štipendium a hrať hokej za univerzitný tím.
Spočiatku skúšal šťastie v Bostone, potom sa vrátil do New Yorku, býval u svojej sestry, pracoval v nahrávacom štúdiu v Brooklyne. Ako pesničkár s gitarou vystupoval na rôznych akciách a koncertoch a podľa vlastných slov sa na tom veľa naučil - predovšetkým ako veci nerobiť. Začiatkom roka 2014 Lowell odchádza do LA, aby si tam zrealizoval svoj american dream. Aby našiel hudobníkov, s ktorými by mohol vytvoriť skupinu. Tip na Crisantu Baker dostal od kamaráta takmer hneď po príchode do LA. Neskôr sa dopočuli, že Sam je voľný... Začali spolu hrávať, skúšať a zdalo sa, že by to mohlo fungovať.
Sam Stewart mal (so svojím starším bratom Django Stewartom) predtým kapelu Nightmare & The Cat. Skupina ukončila svoju činnosť na jeseň 2015. Skupina to nebola (podľa mňa) až taká dobrá... predovšetkým kvôli otravnému a nudnému vokálu Django Stewarta. Ale jeden príklad si tu dajme, lebo veď každá skupina má aj svetlejšie momenty... Tu urobili zaujímavú akustickú cover verziu notoricky známej piesne Unfinished Sympathy, pôvodne od Massive Attack.
Lo Moon nahrávaciu zmluvu podpísali rovno s veľkým vydavateľstvom, tzn. rovno s major label. Pre independent.co.uk o tom Lowell povedal: „Columbia was the only label that was really interested in the band, and the way they came at it was we’re gonna let you figure it out and let you make the record you wanted to make. They were just true believers and it was just about finding partners that were true believers. They were all about it, so it was easy. They were the only label that paid any attention to it. We weren’t really seeking a record contract. I won’t forget. The head of the label just said, “Don’t f*** this up.”
Najprv teda bolo Loveless (september 2016), potom v máji 2017 This Is It, v októbri 2017 Thorns, a na konci januára 2018 (cca mesiac pred albumom) vyšiel singel Real Love. Album sa podľa všetkého nahrával prevažne v prvej polovici roka 2017, ale podržali ho v tajnosti až do predjaria 2018. Tento prístup k biznisu je dosť staromódny... v časoch intenzívneho masírovania potenciálneho publika sociálnymi sieťami hudobníkov, bol rozbeh Lo Moon viac než pomalý... aby ste mali od nich 4 single pohromade, ste museli čakať takmer rok a pol (september 2016 až január 2018). Počas prípravy albumu sa však neflákali a veľa koncertovali, predskakovali pre Ride, Phoenix, Glass Animals či London Grammar. Postupne si budovali publikum.
No a 23. 2. 2018 konečne vychádza rovnomenný (nemám rád slovo eponymný :-) takže ho ani nepoužívam) album nazvaný LO MOON. Síce na major labeli, ale grafické spracovanie je pomerne „alternatívne“. Na jednoduchom obale je namiesto plného titulu, len skratka LM1. Aj keď v tých jednoduchých znakoch v ľavom dolnom rohu je možné vidieť Lo Moon... keď zapojíte fantáziu.
Loveless na albume stále vytŕča, ale The Real Thing je podobne majestátna, podobne ako Tried To Make You My Own. Precízny a veľmi estétsky zvuk má na svedomí nielen kapela sama, ale v nemalej miere aj producentské duo François Tétaz (Austrálčan, ktorý pracoval pre Kimbru, Gotye-ho alebo pre Architecture in Helsinki) a Chris Walla (bývalý gitarista skupiny Death Cab For Cutie a má aj sólovú tvorbu).
fun fact 3: François Tétaz získal v roku 2013 Grammy za... Somebody That I Used To Know... presne... Gotye + Kimbra...
to všetci poznáte.
V úvodnej polovici albumu viacero piesní evokuje „druhé obdobie Talk Talk“ (tzn. obdobie albumov SPIRIT OF EDEN a LAUGHING STOCK), v druhej polovici albumu sa nachádzajú o niečo elektronickejšie skladby (napríklad My Money), v ktorých je možno hľadať aj iné vplyvy. Recenzie boli skôr pozitívne... kritické hlasy im však vyčítali, že Lo Moon sú alternatívnym rockom len v polohe Loveless či This Is It, ale že väčšina albumu znie skôr ako adult contemporary pop. Ako generický eightiesový pop z VH1 (Sade, George Michael či Phil Collins).
Tie recenzie majú pravdu... ale kľúčom k Lo Moon je skôr sa od tých porovnávaní oslobodiť. Je jasné, že väčšina poslucháčov tam bude hľadať tie ingrediencie... aha toto sú klávesy od Tears For Fears, toto je organ a basa od Talk Talk, toto sú vokály od Petera Gabriela, toto je akoby „slaďák“ z novšej éry Duran Duran. Tiež mi trvalo pár mesiacov, kým som ich dokázal počúvať ako Lo Moon a nie ako akúsi nepôvodnú recyklovanú zbierku obnosených vplyvov, stavebných prvkov a inšpirácií z 80-tych rokov. Kým som ich dokázal počúvať len ako Lo Moon a nie ako premotivovaný fan-club Marka Hollisa. Kým som prestal hrať tú hru „a toto je ako...“. Postupne sa mi to dostalo do polohy, že viac oceňujem ich zvuk než ich kompozičné postupy, ale stále ich počúvam veľmi rád. Práve zvuk (dosť odlišný od všetkého, čo sa dá dnes počuť), je „rozdielovou“ kvalitou Lo Moon. Zatiaľ ma nenudia (neviem, čo budem hovoriť po ich treťom albume). V zásade im vyšiel celkom veľkolepý debut. V Columbia Records môžu byť spokojní. Pretože Lo Moon to nepos*ali...
A teraz niečo aj k jednej polarizujúcej veci... a to sú texty. Najprv krátke ukážky.
Clean break
I pray for the sun
C'mon c'mon
You know it's so
Hard to do the right thing
I can't do the right thing now
So hard to do the right thing
I can't do the right thing now
(The Right Thing)
You can tell now
It's a wonderful life
Heavens will fall
When you're back by my side
When you're back by my side
It's a wonderful life
Heavens will fall
When you're back by my side
(Wonderful Life)
Don't marry me for my money
I've got this love for you honey
It's baby blue
(My Money)
Matt Lowell uvádza ako svoju ne-hudobnú inšpiráciu literatúru a autorov ako Camus, Updike, Chabon, Eggers, Hemingway, Steinbeck, Michel Houlebecq, Joan Didion... a možno práve to je trochu problém, že ide skôr o prozaikov ako o básnikov.
Tvrdí, že miluje literatúru a veľa číta... hm... ale nooo, na hokejistu je to veľmi dobré :-)
Je ale pochopiteľné, že názory sa v tomto mieste líšia.
Na allmusic.com si texty vyslúžili chválu za atmosféru:
„Another surefire strength for Lo Moon is just how passionate and illustrative their lyrics are; ... "Loveless" delivers magnetic imagery with lyrics such as "Crosses in the distance bells ring fast, Loveless in our shelter time will pass, would you take a chance on us?” and "Blessed love the love I need, Rolling drums the loveless bleed." These kinds of lyrics paint pictures that can be simultaneously morose and inspiring, avoiding the stock repetition of 2010's mainstream love songs by imbuing them with the bold creativity and vicissitude of songwriting in the '80s and early '90s.“
Na druhom póle názorov je clashmusic.com, ktorý má na texty zásadne iný pohľad:
„Sadly his talent for building epic, emotive crescendos does not overshadow his shortcomings as a lyricist. This takes an army to play / There’s no other way / How long can I face the blame? he sings on The Right Thing... His childish rhyming structures ruin even otherwise perfect songs like 'This Is It,’ on which he warns Yesterday's drugs should never be taken / I fell into rotation / Surrendered mistaken“.
Takisto v recenzii na pitchfork.com pomerne cynicky zhodnotily texty ako "výpisky z poznámkového bloku Chrisa Martina" (pozn. Coldplay), ktoré "can't take things much further beyond bed and bath".
Prikláňam sa skôr k druhej skupine... Lebo veršovať o ružiach a tŕňoch... o tom, ako je ťažké urobiť správnu vec... o tom, že nebesia padajú, keď si pri mne a podobne... to si, žiaľ, koleduje o facku. To by skritizovali aj v Dotykoch (časopise pre mladú literatúru) a vlastne... ani by to tam neuverejnili. Sentimentálne, klišéovité, banálne... A nedá sa to ani veľmi ospravedlňovať tým, že väčšina textov pop-music sú vlastne bullshity... Ale našťastie vnímanie textov má silnú emocionálnu komponentu a je teda veľmi individuálne. Uzavrime to tak, že texty sú pre mnohých poslucháčov fajn, ale teda žiadna veľká literatúra to nie je... Našťastie som skôr sonik ako lyrik a zvuk ma na hudbe baví viac než hlboké posolstvá... Takže naspäť ku zaujímavému zvuku... Už spomínaná live nahrávka z trilógie, ktorú režíroval Michael Hili.
Veľmi pekný zvuk...
A na záver jedna milá zhoda okolností... Lo Moon som mal pripravených v dramaturgii tohto blogu už dávno dávno ako číslo 05. Ale pri príprave piateho regulérneho pokračovania som sa zo súkromných dôvodov poriadne omeškal a... a nebol to zlý zásah zhora... pretože 16. 11. 2018 vyšiel nový singel s názvom For Me, It’s You. (Takže sa mi stala podobná situácia ako pri Julii Jacklin, keď mi do článku neplánovane vskočil októbrový singel Body).
Nový zvuk je elektronickejší... je tam viac elektronických vrstiev, ktoré konkurujú gitarám. Skladbu otvárajú loops z "filmových" sláčikov. Zvuk gitary je viac dirty, takže sa Lo Moon asi opäť viac približujú ku alternatíve. Kompozícia už nie je až tak prvoplánovo eightiesová ako na prvom albume... Sám som si svojho času hovoril, že "čo urobia s druhým albumom? Tá eighties-mustra sa už nebude dať opakovať... to nebude fungovať...". Zdá sa, že tomuto sa naozaj vyhli, ale zatiaľ neviem, ktorým smerom dozrievajú, pretože jeden singel je ešte len veľmi stručná ochutnávka.
Matt Lowell avizoval vydanie singla cez sociálne siete kapely dňa 15. novembra 2018, keď stroho napísal: "Phase two starts tomorrow".
Skladba trvá len 4 minúty... nie až tak veľa na kapelu, ktorá nás vedela držať takmer 7 minút s otvorenými ústami pri Loveless. Nezvyčajné je tiež, že pieseň končí nečakane... to oni až tak často nerobia.
Neviem v tomto momente dohľadať informáciu o tom, kedy vyjde nový album a ako sa bude volať... Zase také tajnostkárstvo... Podľa drobného loga vľavo hore v aktuálnych vizuáloch by sa dalo odhadovať, že nový album sa bude volať STAY WITH ME. Ale je to len špekulácia.
Zdá sa, že ako sa neponáhľali s prípravou a vydaním prvého albumu, tak teraz majú nadbehnuté a veci bežia akosi rýchlo... (Albumu sa však dočkáme až v budúcom roku, predpokladám.)
Lo Moon sú teda v pohybe vpred a možno aj nahor. Je to elegantná, precízna (ale trochu samožerská) kapela, ktorá má svoje plusy a mínusy. Ich najväčším mínusom však je, že plusy a mínusy Lo Moon sú hlavne plusmi a mínusmi Matta Lowella. Bude to stačiť?
Lo Moon na webe a sociálnych sieťach:
http://lomoonofficial.com/
(odtiaľ prelinkovanie na sociálne siete)
Ďalšie tagy na samoštúdium :-)
talk talk missing pieces (full album)
painting portraits with lo moon
