Dnes po prvýkrát tematická rubrika... Tentoraz rubrika o novinkách. Raz za čas (keď sa ich zopár nazbiera) vznikne špeciálny diel, kde bude niekoľko nových, novších a najnovších vecí (tieto sú vydané približne od augusta 2018).
Bez nejakého veľkého hodnotenia, v náhodnom poradí, bez toho, aby sa išlo do podrobností či väčšej porcie encyklopedických faktov... Len ako avízo... čujte čo-čo-čo... čujte sa-sa-sa... Čo sa aktuálne deje a čo sa bude diať v najbližšom čase (v tomto prípade v priebehu prvých cca dvoch mesiacov roku 2019).
Viem si predstaviť, že diely PWP, ktoré sa venujú iba jednému interpretovi môžu byť pre niekoho (pre niekoho s digitálnou demenciou?) trochu nudné... Preto teraz taký pestrejší diel doplnený textom v ľahšom žánri.
Takže zopár kúskov (viac-menej) čerstvejších než treska. Dúfam, že sa budete baviť, tak ako som sa z týchto nových vecí tešil aj ja sám.
Sharon moja obľúbená... zlatíčko čiernovlasé... Už pilne zarezáva na promovaní nového albumu. Bude sa volať REMIND ME TOMORROW a mal by vyjsť 18. januára 2019 na značke Jagjaguwar. Veď už aj je načase... lebo od ostatného albumu uplynuli 4 roky (2014) a od ostatného ep 3 roky (2015). Po troch rokoch pauzy (v medzičase sa Sharon stala matkou) sa ešte nedá použiť rovno slovo comeback, ale singel sa volá Comeback Kid. A teda je to prekvapenie na viacerých úrovniach naraz, lebo sme ju poznali ako babu s gitarou, s omnichordom alebo pri klavíri... a teraz? Všetko je inak.
Sharon som sledoval od cca roku 2008 alebo 2009, keď bola ešte len taká placho sa usmievajúca žaba, ktorá sa rozpozerávala okolo seba... Predpokladal som, že ona bude tak postupne „dámičkovatieť“ a chvíľku to tak aj naozaj bolo... ale teraz zrazu pred nami stojí ako kombinácia Pat Benatar a Chrissie Hynde a celé to znie trochu ako Siouxsie & The Banshees (a veru, Sharon a Siouxsie majú miestami podobné „studené“ alikvótne tóny v hlase).
Rozstrapatená, na rukách kožené ocvočkované rukavice bez prstov. Z folkovej baby inkarnovaná do rebelskej 80s-rockerky... Nečakal som to. A som z toho zatiaľ v rozpakoch, lebo neviem, ako to bude pokračovať a ako to bude fungovať. Prečo? Pretože mám dojem, že sharoniným piesňam nesvedčí veľká produkcia (over-production) a príliš veľa zvukových vrstiev a pamätám si, že sa jej už aspoň raz podarilo šliapnuť vedľa čo sa týka produkcie a zvuku (druhý štúdiový album EPIC (2009, Ba Da Bing)).
Vyzerá to tak, ako keby som zbytočne „prudil“ a bol proti zmenám a umeleckému vývinu, ale na YT sa už dá nájsť aj live verzia Comeback Kid (z festivalu Austin City Limits) a teda... nie som si istý, že toto je optimálna hlasová poloha pre ňu. Predpokladám, že vyjde ešte aspoň jeden singel do dátumu vydania albumu, a preto je predčasné robiť závery. "Tak, Sharon, prosím, nepos*r to!"
I want to believe, že sa toho 18. januára dočkáme fajnového albumu... ale som veru na ihlách.
(Text vyššie bol napísaný po vyjdení Comeback Kid. Na konci novembra 2018 však vyšiel... podľa predpokladu... ďalší singel z pripravovaného albumu. Jupiter 4. Zaujímavý, temnejší než Comeback Kid, s minimalistickejším a „rozmazanejším“ zvukom. Som potešený a moje obavy boli tuším zbytočné. Možno to bude najzaujímavejší album od Sharon doteraz.)
Ozaj... poznáte niektoré IQ testy?
Vyskúšajte túto otázku:
Doplňte nasledujúci slovno-číselný rad:
Saturn 5...... Jupiter 4....... ????????
Ľahké, že?
5. októbra 2018 vyšiel album ABYSSKISS od Adrianne Lenker na značke Saddle Creek Records. Aj keď Adrianne Lenker (gitaristka, autorka a speváčka brooklynskej kapely Big Thief) vyzerá trochu ako chlapec, je to dievča s veľmi jemným a intímnym prejavom (a na tomto albume špeciálne... v mnohých piesňach počujete len dych, struny, údery do kláves a spev).
ABYSSKISS je druhý album vydaný pod jej vlastným menom (v roku 2014 vyšiel ešte HOURS WERE THE BIRDS). No... vlastne je to tretí album, lebo v roku 2006 vyšla kompilácia jej úplne raných piesní (ktoré napísala ešte ako dieťa 11 až 14-ročné). Nie vždy sa ale tento album považuje za súčasť jej regulárnej diskografie.
Svojho času som mal rád jej song Indiana. Album ABYSSKISS bol vraj nahratý len v priebehu týždňa. Napriek tomu je to príjemný, pokojný a sústredený album...
Big Thief sa mi pred oči a uši priebežne dostávali, ale sólové projekty Adrianne Lenker ma dosť obchádzali, musím si ich ešte systematickejšie napočúvať. Flákal som to. Z albumu som vybral track #5 - Cradle.
V skupine Middle Kids sa stretli traja ľudia, ktorí už predtým hrali aj sólovo.
Na jeseň 2016 vyhrali súťaž sydneyského rádia FBi - FBi Northern Lights Competition a hneď v novembri 2016 už hrali na Iceland Airwaves Festival s veľkými menami ako Warpaint alebo múm.
Na jeseň 2017 vydali (už celosvetovo) svoje prvé ep MIDDLE KIDS.
4. mája 2018 vydali svoj prvý album LOST FRIENDS na značke Lucky Number. No a 11. októbra 2018 vyšiel nový singel Salt Eyes na značkách Domino Recording a Lucky Number.
Londýnčana Willa Westermana (vraj je to tzv. sophisti-pop) som po prvýkrát zaregistroval v polovici februára 2018, keď vyšla skladba Confirmation. Potom som si vypočul aj jeho staršie veci... a nebol som až tak nadšený. Pripadalo mi to miestami ako José Gonzales #2. Tak som si ho dal na čas bokom.
Na značke Blue Flowers Music však 16. októbra 2018 vyšlo ep s názvom ARK a na ňom aj pieseň Outside Sublime. A ako kedysi o Westermanovi napísali v Pitchforku... je to „graceful pop for a graceless world“...
Asi hodinu som rozmýšľal, čo mi ten zvuk pripomína... (stále sa mi opakovala a opakovala v hlave tá linka gitary a basgitary) a potom to prišlo. No jasneeeee... Stina Nordenstam z albumu DYNAMITE (1996, Telegram Music/Warner Bros Sweden). Ani ma to neprekvapuje, pretože ja som si nejaký čas fakt myslel, že Westerman je Škandinávec... teda mám na mysli „white native Scandinavian“. Aj vyzerá trochu ako Švéd, navyše ma poplietol ten jeho „nordický tenor“, ktorý práve Škandinávci často majú a tiež to jeho „norm-core“ hnusné oblečenie ako z H&M.
Takže... veľmi podobná atmosféra (a možno len ten part basgitary mi to prepojil)... nádherná The Man With the Gun z roku 1996.
To nasledujúce je len málinko odležané, ale dúfam, že nebude vadiť...
Na začiatok jedna rovnica... alebo rovno dve.
big red machine = bon iver + the national
big red machine = justin vernon + aaron dessner
A je tam počuť všetky tie ingrediencie oboch kapiel, aj keď Bon Iver asi trochu viac... Predsa len je auto-tuneom deformované tenorové falsetto Justina Vernona nápadnejšie než barytón Aarona Dessnera. Vernonove piesne na albume až príliš pripomínajú Bon Iver, Dessnerove skladby však miestami pripomínajú skôr Petera Gabriela než The National (viď napr. Lyla).
Album vyšiel koncom augusta 2018 na značke Jagjaguwar a tiež prostredníctvom digitálnej platformy a zároveň „združenia umelcov“ People (ale neviem o tom až tak veľa, preto teraz vynechám detaily)... Nie je to prvý ich spoločný projekt. Už hrávali pred niekoľkými rokmi spoločne aj s Bryceom Dessnerom. Takže Big Red Machine, spoločný projekt dvoch pánov z preverených kapiel. Album nie až tak dobrý, ako by som čakal (ale to je skôr tým, že nie som ani veľmi bon-iverista ani nationalista), ale... niečo sa na ňom dá nájsť.
Two People sú dvaja ľudia :-) Kto by to povedal?
Phoebe Lou a Joseph Clough pôvodne z austrálskej skupiny Snakadaktal (vyskúšajte napr. skladbu Ghost), ktorá ukončila činnosť v roku 2014. Projekt Two People vznikol v roku 2015.
Ich debutový album FIRST BODY vyjde 18. januára 2019 na značkách Terrible Records a Liberation Records. Album avizuje singel In The Garden. Hudba Two People je niekedy prirovnávaná k tvorbe skupiny The xx.
Rüfüs Du Sol je elektronické trio z Austrálie (Sydney) - Tyrone Lindqvist, Jon George a James Hunt (áno, meno totožné ako majster sveta F1 z roku 1976... viď napr. film Rush, u nás bol uvedený ako Rivali, myslím). V priebehu augusta 2018 vyšiel vynikajúci singel Underwater, ktorý má klasickú hypnotizujúcu danceovú architektúru s postupným vrstvením a zase „odlupovaním“ vrstiev nad 4/4 houseovým rytmom (v tom nie je až tak výnimočný), ale tie zvuky... tie ma fakt berú... Je to trochu cool a trochu creepy...
Takýto zvukový zážitok mi väčšinou vedia pripraviť len islandskí Gus Gus. Takže som bol príjemne prekvapený. Nový album SOLACE vyšiel 19. októbra 2018 na ich vlastnom labeli cez distribučnú sieť Sony Music Australia.
V jednej epizóde sitcomu FRIENDS Chandler vysvetľuje Phoebe, že možnosť byť predaný ako vianočný stromček, je pre väčšinu ihličnatých stromčekov na svete jedinou možnosťou ako uvidieť na vlastné oči New York... a pre skupinu Dayglow je toto (asi) jediná možnosť ako uvidieť robocopov alternatívny Powerplay of the Week zvnútra... pretože kritériá výberu sú tu prísne... veru prísne.
Dayglow, združení okolo osoby s menom Sloan Struble (má aj sólovú tvorbu), sú z Austinu (Texas, USA), napriek tomu nehrajú „južanský rock“, ale taký akýsi indie-pop alebo čo... žiaľ, pomerne generický a zameniteľný. Ale aj takým kapelám sa občasne zadarí jedna výnimočná. Na albume FUZZYBRAIN (2018), ktorý mal vyjsť v 28. septembra 2018 (zdá sa, že vlastným nákladom, lebo sa mi akosi nedarí dohľadať label), vysoko čnie nad všetkými pieseň Hot Rod. Je to príjemný indie-happy-song... ktorých je síce na svete veľmi veľa, ale vždy ma potešia.
A toto Američania vedia najlepšie na svete... Milujem to. Je to dobre zaranžované (ani nota navyše), dobre odspievané a svižné... a postavené na jednoduchom a efektnom hraní a až insitnej melódii. Klávesy (v intre a v refrénoch) tomu dávajú do pozadia trochu „sonickej omáčky“, aby to bolo trochu weird a znieslo to prívlastok „alternatívny“. Ja tomu hovorím „večerníčkové songy“... Ach, keby tak Miro Jaroš robil takéto veci pre deti. „Umývaj si zu-uuby, bo ti smrrrdí z hu-uuby...“ alebo tak niečo... Prisahám, že by som si jeho releasy kupoval...
Užite si Dayglow práve teraz... lebo v PWP už viac nebudú (nie je to taká kvalita, aby sme na nich míňali čas vo väčšom rozsahu). Bodaj by však Hot Rod bola pieseň, na ktorej si „natočia“ tantiémy. Prajem im to. Toto ja chcem počúvať v rádiu... stopáž 03:24 je pre rádio tiež ideálna.
Takže Dayglow z USA... pre mňa zatiaľ one-hit-wonder. Škoda. Ale veľmi držím palce.
Krásne alternatívne klišé... kvetiny, prelínačky, pastelovo vyblednuté farby, VHS-kové vady obrazu, sochy na cintoríne (tie nevychádzajú z módy už od čias Joy Division) a zvuk, ktorý ženie dopredu hlavne basa. Post-punkové klišé, ale aké pekné...
Niečo na tej Ellis je. Zostane nám ešte na radare táto baba. Je len na začiatku. Snáď to nepokazí... Singel The Drain vyšiel na konci októbra 2018 a album THE FUZZ dňa 9. novembra 2018 (zatiaľ som z neho nestihol počuť ani notu).
Mutual Benefit nie je skupina v pravom slova zmysle, ale ide o „hudobný projekt“, ktorého zostava sa mení okolo jediného pevného člena Jordana Lee (ktorý je pravdepodobne ešte stále) z Bostonu.
Pieseň Come To Pass je z albumu THUNDER FOLLOWS THE LIGHT ktorý vyšiel 21. septembra 2018 na značke Transgressive Records. Tak trochu ako Sparklehorse, trochu ako The Flaming Lips... Taká milá pieseň o hroznom živote. A len cca dva a pol minútová...
No a keďže zaujímavých noviniek ešte zopár v zálohe zostalo, nebudem z toho robiť príliš dlhý diel a radšej koncom týždňa pribudne ešte jedno (neplánované) pokračovanie rubriky.
