Vo februári 2024 budeme pokračovať tam, kde sme v januári 2024 končili (pri skupine Future Islands), ale predradím pred nich ešte jeden song, aby práve ten bol tzv. "opener" (otvárací song) tohto dielu... A prečo? Lebo Shake Dog Shake je priam legendárny opener.
Koncertný album PARIS vydali The Cure na konci októbra 1993. Samotný záznam živého vystúpenia sa však nahrával v októbri 1992 na koncerte v klube Le Zénith v Paríži. Polovica výnosov z predaja live-albumu bola určená na charitatívne účely.
9. februára 2024 (pri príležitosti 30. výročia pôvodného vydania albumu PARIS) vyšla „expanded“ verzia tohto live albumu. PARIS 30th ANNIVERSARY EDITION. Je doplnená o dve skladby. Jedna z nich je Shake Dog Shake (opener albumu THE TOP z roku 1984). A najdôležitejšie v tomto kontexte je, že Shake Dog Shake býval veľmi veľmi dlho openerom (úvodnou skladbou) všetkých koncertov The Cure.
Dnes už to tak nie je (aj keď The Cure v 21. storočí už takmer nesledujem... už na to nie je dôvod). Ale každopádne Shake Dog Shake zostal jediným songom, ktorý z obdobia albumu THE TOP (1984, Fiction) prežil na koncertoch The Cure až dodnes. Hrali ho aj v roku 2019 v rámci mini-koncertu pri príležitosti Rock & Roll Hall of Fame Induction Ceremony (Uvedenia do rock&rollovej siene slávy).
Je to veľmi vhodný opener na "warming up" publika... v strednom tempe (nie príliš rýchly, nie príliš pomalý), výrazný a dominantne pôsobiaci (koncert vždy potrebuje výrazný nástup... všimnite si aj to intro bicích) a zároveň Shake Dog Shake nepatrí úplne k "best of" hitom The Cure (na tie prichádza čas v poslednej tretine koncertu)...
Takto teda (od cca roku 1984) začínali všetky koncerty The Cure... (viď napr. koncertný záznam z augusta roku 1986 THE CURE IN ORANGE, ktorý vyšiel - pôvodne iba na VHS kazete - v roku 1987).
Trojica albumov THE TOP (1984, Fiction), THE HEAD ON THE DOOR (1985, Fiction) a KISS ME KISS ME KISS ME (1987, Fiction) predstavujú The Cure (imho) v ich najkreatívnejšej, hudobne najpestrejšej a zvukovo najatraktívnejšej podobe. Z temnejších starších albumov je môj obľúbený SEVENTEEN SECONDS (1980, Fiction) pre jeho post-punkový minimalizmus...
Toto je teda rok 1992, klub Le Zénith v Paríži.
A opener albumu THE TOP,
dlhoročný opener koncertov The Cure
a tentoraz aj opener dielu 105 :-)
Future Islands z Baltimoreu (Maryland, USA) vydali na konci januára svoj siedmy album PEOPLE WHO AREN'T THERE ANYMORE prostredníctvom vydavateľstva 4AD (viď aj diel 100).
Album je v podstatnej miere tematizovaný príbehom rozchodu Samuela Herringa (speváka a textára skupiny) s dlhoročnou partnerkou, s ktorou trávil mnoho času v jej rodnom Švédsku. Ale nie vždy, občas musel byť aj doma, v USA... Lenže cestovné obmedzenia počas covidovej pandémie spôsobili, že pár bol od seba celé mesiace a nakoniec sa stalo to, čo (hlavne Herring) pôvodne neplánovali. Došlo k definitívnemu rozchodu... To je jedna z rovín názvu "Ľudia, ktorí tu viac nie sú"... neznamená to len tých, ktorí počas tej čudnej pandémie zomreli, ale hlavne tých, ktorým nútená izolácia (alebo naopak nútené uzavretie do bubliny) natoľko skomplikovala vzťahy, že bola vlastne urýchľovačom ich úplného rozbitia.
Tých 12 songov teda kopíruje Herringov "bôľ srdca", zvlášť, keď (ale veľmi decentne) zoberieme do úvahy, že Herring nie je práve typ muža, ktorý by si mohol len tak ukázať na akúkoľvek babu (a ženskú tendenciu k tzv. "hypergamii" niekedy nepremôže ani to, že hráte a spievate v popovej kapele a ste populárny).
Preto Herring v textoch na albume premýšľa o posielaní správ vo fľašiach cez oceán, počíta dni, kým nastúpi do svojho ďalšieho lietadla do Švédska, alebo reflektuje absurdný stav, keď píše svojej partnerke „dobré ráno“ tesne predtým, ako si on sám ide ľahnúť... je to vlastne len drobnosť, zdanlivo neškodná interakcia... ale ako dokáže podčiarknuť pocit fyzickej vzdialenosti medzi partnermi!
Ja osobne (ako človek, ktorý vlastne nemá ľudí až tak veľmi rád) som bol počas pandémie dooosť v pohode, prázdnejšie ulice a hlavne prázdnejšia verejná doprava boli pre mňa ako liečivá medicína, ale ľudia závislejší na istej intenzite (alebo aspoň kvantite) sociálnych kontaktov, boli pandémiou omnoho viac psychologicky poškodení a dostávali sa do nekomfortných až neznesiteľných psychologických stavov.
Album PEOPLE WHO AREN'T THERE ANYMORE je o obavách, zlomených srdciach, samote, frustrácii a bezmocnosti... Nech pomerne svižná hudba vás nepomýli. Celý ten album je o smútení.
Say Goodbye je singel, ktorý vyšiel začiatkom januára 2024.
Napriek teraz veľmi osobnému obsahu za konceptom albumu, ide o skladby, ktoré sa hudobne až tak neodlišujú od predchádzajúcich albumov Future Islands. Ak ste na nich dostatočne privyknutí, tak ste s novým albumom skôr spokojní a skupina vám dodala to, čo ste očakávali. A keď ich až tak nemilujete, tak si viem predstaviť, že trochu ohŕňate nosom (lebo Future Islands ani pre tento raz neprekvapili nejakým kompozično-aranžérskym posunom). Podľa mňa ich hudobne najzaujímavejším albumom je tretí ON THE WATER (2011, Thrill Jockey Records).
Basák William Cashion je veľkým fanúšikom kraut-rocku a new wave. Práve synth-popové vplyvy, ktoré sa objavujú v hudbe Future Islands pochádzajú z jeho hlavy. Jeho hru na basu najviac ovplyvnili Peter Hook (New Order) a Kim Deal (Pixies) - čo sú basáci, ktorí sa nehanbili hrať výrazne, melodicky avšak maximálne jednoducho.
The Fight je singel, ktorý vyšiel na prelome novembra a decembra 2023.
Napriek možným výhradám ohľadom istej "neoriginality" alebo príliš silne zafixovanej "mustre", podľa ktorej sú nové songy "strihané", je aktuálny album Future Islands celkom kompaktný (bez väčších výkyvov kvality), celkom výrazný a svižne odsýpajúci... Dobre sa počúva po častiach, aj v celku. A občas aj príjemne prekvapuje - textami, aj zvládnutou produkciou (zvukom).
Iris z albumu PEOPLE WHO AREN´T THERE ANYMORE (2024, 4AD)
Darvid Thor je songwriter a multiinštrumentalista z Melbourne (Austrália). Kým sa vydal (v rokoch 2018/2019) na sólovú dráhu, takmer 10 rokov hral a komponoval vo viacerých skupinách (The Cactus Channel, Frida, Karate Boogaloo).
Prvý sólový album - 8-piesňový I’M NEVER REALLY HERE - vydal v marci 2019.
Nový singel To Remember Yourself vyšiel koncom februára 2024 na Beloved Recordings.
Klip bol natočený na jeden záber na 16 mm filmový materiál. Spolurežisérkou bola Bridgette Winten (Maple Glider, Winten) (myslím, že sa v tomto blogu objavila v TOP10 dieli za rok 2022, miesto 10 až 6). Spolutanečníčkou v klipe je Elena Foreman.
Samotná choreografia má vyjadrovať vrtkavosť ľudskej skúsenosti a neustále balansovanie medzi rastom a regresiou (podľa slov Darvida). 1 krok vpred, 2 kroky vzad... tak snáď to tam vidíte.
Dúfam, že vyššie uvedený singel je predzvesťou niečoho nového - minimálne snáď épéčka.
Kým budeme mať viac informácií, stále je možné vracať sa k Darvidovmu výbornému albumu I'M NEVER REALLY HERE z roku 2019.
https://darvidthor.bandcamp.com/album/im-never-really-here
Darvid svoj prvý album nahral sám v domácich podmienkach, akurát s bicími mu vypomohol jeho kolega Hudson Whitlock zo skupiny The Cactus Channel. Album získal intenzívne pochvaly aj priamo z hudobných kruhov - od skupiny Beach Fossils a od producenta DangerMousea.
Do It Again z albumu I'M NEVER REALLY HERE (2019, Beloved Recordings)
Can I Be? z albumu I'M NEVER REALLY HERE (2019, Beloved Recordings)
V nasledujúcom klipe sa mihne aj Václav Havel... aj keď len na fotke. Zvláštne... kto by toto čakal?
Napriek všetkým chybám, ktoré Havel mal (a zároveň pri zohľadnení historicky nadpriemerne priaznivých okolností, že bol prezidentom v takom období, keď Západ ešte úplne nechápal, že stredná Európa je predsa len odlišná od Západu svojou historickou skúsenosťou a že sa na Havla aj dosť povrchne nalepila gloriola symboliky zamatovej revolúcie), bol Havel predsa len výraznou (aj v českom kontexte) a symbolickou postavou. Bol úplne inou ligou než zvyšok českých prezidentov...
Tu sa natíska úvaha, akú malo Slovensko doteraz smolu na prezidentov... Neviem si predstaviť, že by sa napr. ten náš primitív a služobníček (JUDr. Niktoš Gašparovič) dostal niekam do popkultúrneho kontextu (iného než negatívneho). A ešte aj zahraničného... Keď sa pán Gašparovič odporúča (tzn. dokončí svoju púť na povrchu zemskom), pôjdeme si vypiť a povieme si „o jedného právnika menej... hallelujah, svet sa stal lepším miestom pre život!“ O jedného gaunera a kazisveta menej... a pozdvihneme čaše svoje! Ak sa na to pozrieme realisticky, po väčšine slovenských prezidentov história ani neštekne... Česi majú aspoň toho jedného "legendárneho" Havla.
Skupina Joyer sú bratia Nick and Shane Sullivanovci z New Yorku.
Joyer vznikli v roku 2017 v New Jersey. Najprv (cca do jari 2020) vydávali vlastným nákladom iba svoje demo-nahrávky. V roku 2020 dozrel čas na prvý album (SUN INTO FLIES), v roku 2021 potom vydali druhý album (PERFECT GRAY). Všetko nájdete na ich bandcampe... majú celkom dobre naplnený a spracovaný bandcamp.
Ich začiatky boli skôr lo-fi a skôr slow-coreové... nové piesne majú skôr shoe-gaze fazónu a sú zvukovo bohatšie (aj občasné klávesové zvukové stopy sa tam už nájdu), majú výraznejšie (popovejšie) melódie a čistejší vokál. Singel Silver Moon vyšiel v máji 2023, Drive All Night v decembri 2023 a nadpriemerne vydarený singel Star vyšiel začiatkom februára 2024.
Akordy v refréne Star sú podobné, ako v niektorých starších veciach od skupiny Real Estate... ešte keď bol v Real Estate členom aj Matt Mondanile (teraz Ducktails).
Singel Star je z tretieho albumu Joyer - NIGHT SONGS - ktorý vyjde 26. apríla 2024 cez vydavateľstvá Hit the North Records a Julia's War Recordings. Ako digital-download, na kazete a v počte 325 kusov aj na vinyle.
Londýnske kvarteto Another Sky sa začalo formovať v roku 2014, keď jeho členovia študovali hudbu na londýnskej univerzite. V roku 2017 mali prvé verejné vystúpenie (a to rovno v kostole St. Pancras Old Church), v roku 2020 vydali svoj debutový album.
Spočiatku nemali meno, ale v roku 2016 napísali pieseň Another Sky (podľa básne Emily Dickinson "There Is Another Sky") a následne sa rozhodli, že takto pomenujú rovno kapelu (pretože, keď robia hudbu, majú pocit, že ich to premiestňuje do nejakého iného sveta).
Témou ich nového (druhého) albumu sú "boje" a "hnev"... boje ako prekonávanie objektívnych ťažkostí/rozporov vo vonkajšom svete a ako prekonávanie samého seba. Hnev ako energetizujúci prvok, ktorý je dobré naučiť sa zapojiť pre konštruktívnu vec. Album je o situáciách, ktoré vo vás zanechajú "trosky", či sa vám to páči alebo nie... a to, čo je potrebné urobiť následne, je vybudovať niečo použiteľné z tých trosiek.
Ich druhý album BEACH DAY vyšiel 1. marca 2024. Na značke Fiction Records (a na Republic Records pre trhy Severnej Ameriky). Swirling Smoke (ako singel) vyšiel na konci februára 2024.
Hlavne záverečná tretina skladby (od cca 03:19) je poriadne "trippy"... keď tam pribudne tá break-beatová stopa bicích a sledujete, čo tam robia (hlavne) gitary... To je jedno zvukové obžerstvo... Je počuť, že sú to ľudia, ktorí študovali hudbu na akademickej úrovni.
Paradoxné však je, že nový album BEACH DAY nie je až tak dobrý... alebo sa k nemu potrebujem ešte vrátiť a dať mu čas.
Nechám to ešte dozrieť. Je na ňom až 13 songov, ale hlavne od 6. po 12. track sú to (imho) skôr také "výplňovky". Album však končí už spomínaným skvelým Swirling Smoke, ktorý naozaj na trackliste albumu výrazne exceluje.
Beach Day z albumu BEACH DAY (2024, Fiction Records / Republic Records)
Dukla je pražské trio, ktoré hrá gitarový indie-pop, ktorý vychádza z tých najlepších vzorcov 80-tych rokov (post-punk, indie-pop), 90-tych rokov (dream-pop) a aktuálne aj s prvkami tanečnej hudby a hip-hopovej kultúry. Odkazom na zvyklosti hip-hopovej scény je práve väčšie množstvo featuringov (TK27, Velocet Roll, maryland, Ela Tolstová/The Tolstoys).
Dukla vznikla v roku 2017 (pôvodne ako dvojica) zo zvyškov skupiny Mayen. Hlavnou postavou skupiny (autorskou aj producentskou) je Lukáš Vydra.
V roku 2017 vydali épéčko VINOHRADY, v roku 2020 debutový album HONZA, v roku 2021 épéčko Z DÁLKY PÍSEŇ, a v roku 2022 dve épéčká (EP3 a MOŘE VNITROZEMÍ).
Album STEJNÝ LEPŠÍ vyšiel 16. februára 2024 na značke Bumbum Satori.
Celková atmosféra albumu je nostalgická. Hudba je však tanečnejšia. Ubudlo gitár a typicky osemdesiatko-vého indie zvuku, zostali výrazné melódie a basové linky a typický letargický vokál, ktorý je na novej nahrávke viac rytmizovaný než spevavý. Po textovej stránke ide o osobnejší album, bez spoločenských komentárov, ktoré Dukla do svojich piesní občas vkladala.
"Texty odrážajú životnú etapu, v ktorej som sa minulú jar nachádzal. Pozvoľný ale neodvratný krach dlhodobého vzťahu a s ním súvisiaca strata istôt. Po obavách a silných pochybnostiach však po čase prišiel aj náznak zmierenia. Spoločenské udalosti v čase vzniku albumu boli také silné a naliehavé, že príklon k čisto osobnej tematike bol v istom zmysle únik." (Lukáš Vydra)
Album je o slušný kusisko elektronickejší (klubovejší), hlavne zvukom beatov... hoci Dukla bola aj v minulosti veľmi často „upbeat“ (v rýchlejšom tempe), STEJNÝ LEPŠÍ už rozhodne nepôsobí ako album gitarovej skupiny.
Album vznikal na prelome minulej zimy a jari (2023) na chate v Jizerských horách... a ide o prvú štúdiovú nahrávku, na ktorej sa od začiatku zúčastnila celá kapela... na začiatku mali pripravené len loops (slučky) rýchlejších beatov a mali v pláne natočiť dve demá... nakoniec vzniklo za dva dni až 12 piesní, z nich 9 sa dostalo (po doaranžovaní a doprodukovaní) na album.
Ministerstvo zbytečnejch věcí z albumu STEJNÝ LEPŠÍ (2024, Bumbum Satori)
Zatím OK z albumu STEJNÝ LEPŠÍ (2024, Bumbum Satori)
Little Kid je kvinteto z Toronta (Ontario, Canada). Vznikli v roku 2009 a doteraz vydali asi 6 albumov.
8-piesňový album A MILLION EASY PAYMENTS (2024, Orindal Records / Gold Day) pokrýva pomerne dlhé obdobie, bol nahrávaný od novembra 2019 do februára 2023 na minimálne 5-tich rôznych miestach, nielen v štúdiách, ale aj v domácich podmienkach. Aj na svojom bandcampe píšu, že album bol „recorded slowly“ :-)
Hudbu robia spoločne, textuje frontman (gitara, klávesy) Kenny Boothby.
Je celkom zaujímavé, že sú z Toronta, lebo pôsobia americky... až veľmi americky. Ak by sme ich chceli zaradiť žánrovo, tak folk, indie-rock a americana by boli tie najdôležitejšie kľúčové slová. V niektorých piesňach (viď napr. Eggshell), v ktorých sa kombinuje mužský a ženský hlas, vedia zľahka pripomínať skupinu Big Thief. Album vyšiel 23. februára 2024.
Somewhere In Between z albumu A MILLION EASY PAYMENTS (2024, Orindal Records / Gold Day)
Always Change z albumu A MILLION EASY PAYMENTS (2024, Orindal Records / Gold Day)
Something To Say z albumu A MILLION EASY PAYMENTS (2024, Orindal Records / Gold Day)
16 trackov od 16-tich interpretov (medzi nimi Miley Cyrus, Lorde, Paramore, Girl In Red, The National, Kevin Abstract, Toro y Moi, Blondshell, The Linda Lindas a ďalší) bude album EVERYONE'S GETTING INVOLVED (2024, A24 Music) - tribute album ku filmovému záznamu STOP MAKING SENSE koncertu Talking Heads, ktorý v roku 1984 (tzn. pred 40 rokmi) natočil americký režisér Jonathan Demme.
Produkčná spoločnosť A24 najprv v septembri 2023 uviedla do kín film STOP MAKING SENSE zreštaurovaný pre 4K. A začiatkom roka 2024 avizovala vydanie tribute albumu (albumu coverov) s kompletným tracklistom z koncertu.
31. januára 2024 bol vydaný prvý song z tých coverov. Burning Down The House coverovaný skupinou Paramore. Dátum vydania albumu však ešte stále nebol upresnený.
"Hopefully, this record will call newer, younger fans to explore the band's discography and visit its concert movie. Although the details for future updates are vague, fans are willing to patiently wait for when A24 will deliver." (thepostathens.com)
Táto pieseň nepatrí k mojím úplne najobľúbenejším od Talking Heads, ale... ale je to klasika... a Hayley Williams to odspievala fantasticky.
Midnight Prisms je nu-disco a synth-pop duo (Max Foreman + Alicia Beck) z Los Angeles (Ca., USA).
Začínali v roku 2015 (keď Max Foreman dočasne žil v NYC), vtedy vydali debutové épéčko BABY FEELINGS so zvukom trochu pripomínajúcim Moloko a Roisín Murphy.
Po asi dvoch rokoch pauzy, opäť prichádzajú s niečím novým (vlastne recyklovaným). Singel Spin Me Again vydali začiatkom februára 2024. Koncom februára 2024 vydali ďalší singel New Age Disco.
Je to sympatické funkujúce osemdesiatkové electro-disco. Škoda, že svet už dnes nie je v takom pozitívnom stave, ako bol vtedy. Dnes sa nemáme na čo tešiť a stratili sme veľkú časť "ľahkosti bytia". V dnešnej (nútene žitej) globalistickej dystopii pôsobí táto hudba trochu nepatrične. Ale aj tak vďaka za ňu...
Absolútne neviem, kto je to Lint :-) Nemám ani šajn. Ani kto to je, ani odkiaľ je. Je to muž (podľa vzhľadu). Ani jeho kanál na YT nemá popis (ani na Spotify nemá žiadny popis).
5-piesňové épéčko s názvom LINT vyšlo 15. decembra 2023. Z neho najlepší song (ku ktorému bol natočený aj klip) je For You. Bedroom-pop ako má byť.
A čo bude ďalej, uvidíme... (možno).
Bnny (vyslovuje sa ako "bunny") je zo Chicaga (Illinois, USA). Vlastným menom Jessica Viscius. V hudobnej branži sa pohybuje aj jej sestra Alexa Viscius (nie však ako autorka, ale ako hráčka basgitaru).
Prvé demá (so zvukom trochu pripomínajúcim The Velvet Underground) si Bnny vydávala v rokoch 2016 až 2018. V rokoch 2021 a 2022 vydala ročne vždy po cca 2 single s už profesionálnejšou štúdiovou produkciou (napríklad tento skvelý Time Walk z jari 2021).
https://bnnyband.bandcamp.com/album/time-walk
V auguste 2021 vydala debutový album EVERYTHING (na Fire Talk) a v roku 2024 dozrel čas na jej druhý album.
Album ONE MILLION LOVE SONGS vyšiel 5. apríla 2024 na značke Fire Talk. Ešte sa k nemu vrátime v dieli za apríl 2024.
Singel Good Stuff vyšiel koncom januára 2024 ako úvodný singel z albumu. Refrén je tak trochu Sparklehorse-esque (sparklehorseovský). To vôbec nie je zlá vizitka (aj keď album ako celok až tak veľa prekvapení nakoniec nepriniesol).
Táto fyziognómia nám môže pripadať nejaká povedomá, že? Nepripomína vám niekoho?
Ak v tej tvári vidíte "stopy" Umy Thurman, tak... tak som chcel povedať, že ste šikovní. Ale... vlastne to až taká veľká šikovnosť nie je, pretože je to taaak veľmi zjavné.
Maya Hawke je dcérou Umy Thurman a Ethana Hawkeho... a teraz už to „tam“ vidíte aj vy. Lebo krv nie je voda.
Maya Hawke je herečka (napr. postava Robin Buckley v seriáli STRANGER THINGS), občasná modelka a tiež hudobníčka. Svoj debutový album BLUSH vydala v roku 2020, v roku 2022 nasledoval album MOSS a v polovici februára 2024 oznámila, že jej tretí album CHAOS ANGEL vyjde 31. mája 2024 na labeli Mom+Pop Records. A zároveň vyšiel prvý singel z albumu - Missing Out.
Už v ďalekej minulosti som si často hovoril, že „v hudbe Jay-Jay Johansona ja cítim niečo ruské“... Tie melódie mi pripadali ako z ruského filmu. Boli svojím spôsobom atraktívne, ale boli mi v niečom cudzie...
Ale som si hovoril aj to, že toto je asi nejaký hudobný feeling (nordicko-baltický), ktorý sa možno ťahá od Ruska cez Fínsko až do Švédska (Jay-Jay Johanson je Švéd, hoci niekedy sa zdá, že je skôr mimozemšťan)... Niečím ma to priťahovalo (lebo on je dosť elektronicky down-tempový a na niektorých albumoch až trip-hopový), ale niečím vždy aj iritovalo...
Až teraz mi to Jay-Jay vlastne potvrdil... Je to ruský feeling. V popise k tomuto videu nájdete mená ako
Written and directed by Renata Litvinova
Directors of photography: Alexander Kachkaev, Aset Geroeva
Makeup: Irina Grishina
Hairstyle: Evgeny Zubov
Props assistants: Mariia Viktorova, Elena Romanova
Editor: Sergei Ivanov
Electrician: Daniil Kobizskiy
Production manager: Aleksandra Beliatskaia
Special thanks to Anna Ivanova and Zhanna Emelianova
Samí Rusi...
Singel Finally vyšiel (s video klipom) 31. decembra 2023. Finally, v posledný deň roka 2023. Je to pieseň z albumu FETISH (2023, ART/29 Music), ktorý vyšiel koncom júna 2023.
A teraz ideme k niečomu, čo je moja srdcovka, ku zvuku, ktorý mám asi úplne najradšej zo všetkého... a to je čokoľvek, čo je "lo-fi" (low fidelity) - hudobný záznam surovejšej kvality. Jednoduchší, nekomplikovaný, garážový zvuk s veľmi úspornými aranžmánmi. Divné rezonancie, utopený vokál...
True Green sú alebo (je) z Minneapolisu (Minnesota, USA).
Naozaj je to (podľa dohľadateľných podkladov) tak, že nie je jasné, či je to regulárna skupina alebo je to voľný súbor ľudí okolo autora hudby (Dan Hornsby). Lebo zoznam ľudí zainteresovaných na štúdiovej nahrávke je síce pomerne dlhý (lebo sú tam aj ľudia, ktorí poskytli nahrávaniu "emotional support" alebo "love and insight"), ale výlučným autorom hudby je jedna osoba. Necháme to otvorené, možno sa to nejako upresní časom...
Názov "true green" vychádza - čo je celkom prekvapujúce v tomto žánre hudby - z pojmu "viriditas", ktorý označuje vitalitu, plodnosť, sviežosť, zeleň alebo rast. Je to spojené s myšlienkami benediktínskej opátky Hildegardy von Bingen (Sv. Hildegarda, Sibyla Rýnska) z 12. storočia, ktorá pojem "viriditas" používala na označenie alebo symbolizáciu duchovného a fyzického zdravia, často ako odraz Božieho slova alebo ako aspekt božskej prirodzenosti. Mala rôzne filozofické vízie, ktoré diktovala svojim pisárom.
Takže "viriditas" je možné vnímať ako akúsi "panteistickú kalokagathiu", ktorá priamo vychádza zo všadeprítomných božských životných síl. Na jar to vlastne vidieť všade okolo... že ten život pučí z dôvodu nejakej "slepej sily", ktorá je vložená priamo do Prírody. The God Inside. A že táto sila sa dá využiť aj na uzdravovanie a celkovo na rast a obnovu síl.
Žánrovo sa pohybujeme v zóne vykolíkovanej pojmami bedroom-pop, indie-pop, indie-rock a (s prižmúrením oka) možno aj slacker-rock. 9-piesňový debutový album MY LOST DECADE vyšiel 1. februára 2024 na Spacecase Records.
Midtown Matt (feat. Megan Storie) z albumu MY LOST DECADE (2024, Spacecase Records)
* Perfect blend of tape-based nostalgia, irreverent and absurdist lyricism, and nods to local Minneapolis touchstones. “Slacker” rock at its finest!
Skvelý titulný song My Lost Decade z debutového albumu MY LOST DECADE (2024, Spacecase Records)
Všimnite si, ako tam parádne "trblietkujú" klávesy. Vždy sa na to teším...
Girl Ray z Londýna (viď aj diel 11) vydali v auguste 2023 svoj tretí album PRESTIGE (Moshi Moshi Records) a po zvyšok roka ho promovali živými vystúpeniami.
Ich prvý album (2017) bol veľmi pozitívne prijatý, druhý album (2019) získal rozporuplné recenzie a rozpačité prijatie. Tretí album (2023) opäť získal skvelé recenzie. Jednak Girl Ray urobili na treťom albume žánrový posun a tiež sa rokmi výrazne vylepšili ich hráčske schopnosti... Vokál je však stále poslabší (lebo hlas možno školiť, ale základ je geneticky resp. fyziologicky podmienený). Kde nie je rozsah, proste nie je rozsah. S tým sa veľa nedá urobiť.
Ak teda zvládnete kombináciu amatérštiny s profesionalitou, tak nebudete mať problém... Lebo hrajú teraz tieto baby už ako malé bohyne.
Love Is Enough naživo (30. októbra 2023) pre rádiostanicu KEXP (Seattle, USA). Na YT to bolo uploadnuté začiatkom januára 2024.
