A toto je čo vlastne za rubriku? :-)
No... je to výsledok môjho hľadania úplne ničím neohraničenej témy :-) A napriek tomu legitímnej témy.
Lebo buď som ohraničený dátumom vydania (pri tých dieloch, ktoré idú podľa mesiacov) alebo tematikou či formou klipu, alebo že sa niečo podobá na niečo iné, alebo že ide o cover verzie, alebo že niekto relevantný zomrel, alebo že ide o čudné piesne pre deti alebo piesne s nadštandardne dlhou stopážou. Proste vždy ide o zarámcovanie nejakej témy na základe aspoň trošíčku objektívneho kritéria.
Tu (v tejto téme) nič také nebude existovať... Tu bude rámcovanie len subjektívne. Tu si môžem vybrať čokoľvek a nakombinovať do poradia za sebou piesne nielen z odlišných žánrov, ale z rozdielneho času, aj rozdielnej stopáže. Čokoľvek. Všetko to bude držať pohromade iba moja dojmológia. Dobré, že?
Každá téma (z tohto blogu, ktorý je predovšetkým o hudbe) je svojím spôsobom predvídateľná, pretože téma ju nejakým spôsobom rámcuje... A táto téma by mal byť úplne voľná a (pre mňa) slobodná... lebo plne subjektívna.
Samozrejme, „krása je v oku toho, čo sa pozerá“... Presnejšie v našom prípade „zvuková lahodnosť a dokonalosť je v uchu toho, kto počúva“... (striktne psychologicky by sa dalo povedať, že: „valencia/význam objektu sa mení s kontextom interpretácie“).
Takže bude to výsostne podľa toho, ako to ja mám v hlave zapojené. Ale samozrejme, budem rád, ak výber v tejto občasnej rubrike bude aspoň trochu zaujímavý aj pre vás, resp. že sa mi podarí vybrať veci, ktoré až tak nepoznáte, alebo ktoré vás aspoň trochu dokážu prekvapiť (ba možno niektorých aj nadchnúť).
A v čom sa to líši od rubriky „piesne, v ktorých mám obľúbené pasáže“? V tom, že v rubrike „pasáže“ sa môžu objaviť aj také piesne, ktoré nemám rád, ale ktoré majú v sebe nejakú atraktívnu alebo prekvapujúcu časť (pasáž) alebo zaujímavý hudobný prvok, zaujímavý zvuk alebo zaujímavý hudobný motív (v angličtine sa tomu často hovorí hook). Hoci len na pár sekúnd alebo desiatok sekúnd.
Tu nie, v tejto rubrike nie... tu sa nemôžu objaviť piesne, ktoré nemám rád. Tu to musí byť kompletne celé dobré. Kompletne (subjektívne) celé dobré. Takmer bez chyby.
A vybraté piesne by mali mať aj (aj keď to bude tiež subjektívne znečistené) aj nejaký „definujúci“ charakter... napr. že by mohli poslúžiť ako zástupný vzor pre množstvo podobných (žánrovo podobných) iných piesní, ktoré sa až tak nevydarili (preto je názvom naznačované, že by mohli figurovať v nejakých fiktívnych učebniciach). Že sú vo svojom priečinku niečím esenciálne a predstavujú dobrý príklad ako aranžovať, ako pracovať so zvukom, ako vrstviť stopy nástrojov, ako kombinovať rytmus a melódiu, ako vyvažovať vokál a nástroje a podobné otázky, ktoré skoro vždy trápia kapely, producentov, štúdiových technikov a aranžérov... na celej tej ceste od demoverzie až ku finálnemu mixu... kde sa môže čokoľvek stať a čokoľvek sa tiež môže aj nevydariť.
Ten, kto tvorí, skoro nikdy nie je s výslednou podobou svojho diela spokojný. Ale nás sa to netýka, my sme tu len konzumenti a nevieme, čo sa v zákulisí podarilo a čo nepodarilo... Každá tvorba má nejakú „story behind“ a je spojená s nejakou nespokojnosťou a nejakou frustráciou, ale my sa tu budeme len a len ohurovať a žasnúť.
Mnohé z následne uvedených hudobných príkladov totiž predstavujú taký druh dokonalosti, že až sa niekedy nechce veriť, že toto dokázali obyčajní smrteľníci so všetkými svojimi chybami... (tzn. často ľudia neurotickí, nešťastní, nevrlí, ožierajúci sa, drogujúci, náladoví alebo vôbec akokoľvek individuálne limitovaní či dokonca osobnostne poškodení). Lebo všetky vybraté veci budú „nelimitovane“ precízne až dokonalé (in my humble opinion). Všetky položky vybraté pre túto rubriku budú (niekedy až dychberúcim) príkladom preblesknutia čohosi božského (bez-chybného) do tragickej zóny omylného a nedokonalého človečenstva bijúceho sa každý deň s márnosťou. Božského preblesknutia do zóny tvorenia hudby.
Bude to o piesňach, ktoré znejú tak, že pri ich vzniku snáď ich tvorcovia boli „Touched By The Hand of God“.
O tom všetkom bude občasná rubrika „aranžmány ako z učebnice“.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Každý nápad niekde začína. A nápad na túto rubriku tiež niekde začal. Práve Sorry Instead považujem za song, ktorý je zodpovedný za existenciu tejto rubriky. Pri ňom mi napadol aj názov rubriky.
Piesní je veľa a nie všetky si dokážete držať v hlave. Ale občas sa niektorá „vráti“ spontánne. Tak to bolo aj u mňa. Sorry Instead skupiny Spacey Jane bola vydaná (aj s klipom) na jar 2023, po ich albume HERE COMES EVERYBODY (2022, AWAL). Ten vyšiel v júni 2022.
Album bol nominovaný v austrálskej ARIA Music Awards za rok 2022 v kategórii Best Rock Album a získal aj tzv. zlatú platňu za predaj...
Album mal vysoké ambície. V roku 2021 skupina obnovila svoj globálny kontrakt so spoločnosťou AWAL a album mal spropagovať skupinu celosvetovo - teda nad rámec (trochu izolovaného) austrálsko-novozélandského cípu sveta (tam ich poznajú). Myslím, že až tak sa to nepodarilo, lebo keby ste mali teraz zdvihnúť ruku, kto pozná Spacey Jane, tak veľa rúk by hore nevyletelo. Ale je to naozaj teraz ťažšie (než v časoch napr. The Rolling Stones) predávať a propagovať hudbu, lebo hudby je hrozný nadbytok... takže istá „únava“ z hudby na mediálnom trhu sa nám naozaj prihodila...
Každopádne marketingový riaditeľ spoločnosti AWAL (Ben Godding) sa vyjadril o Spacey Jane, že: „There is no better or bigger band in Australia right now“.
Fun fact je, že názov albumu nie je úplne pôvodný. HERE COMES EVERYBODY bol pôvodný pracovný názov veľmi úspešného albumu YANKEE HOTEL FOXTROT (2001, Nonesuch Records) americkej skupiny Wilco. Skupinu Wilco považujú členovia skupiny Spacey Jane za skupinu, ktorá ich najviac ovplyvnila a sú jej fanúšikmi. Frontman Spacey Jane, Caleb Harper, osobne žiadal Jeffa Tweedyho (frontmana Wilco), aby si mohli „adoptovať“ tento názov albumu... Dovolenie dostali.
Sorry Instead je zaujímavý aj v tom, že to vlastne nie je tak úplne singel z albumu... vyšiel „len“ na rozšírenej verzii albumu HERE COMES EVERYBODY (DE LUXE), ktorá bola vydaná na jar 2023. Pieseň je z nahrávacieho obdobia, keď Spacey Jane pripravovali album (tzn. z roku 2021), ale na pôvodný albumový tracklisting sa nedostala.
Druhý album HERE COMES EVERYBODY priniesol menej rockový, hladší zvuk (aj Sorry Instead je vlastne dosť popová vec). Album nebol prijatý úplne s nadšením - síce bol pozitívne pochválený Harperov širší vokálny register, bola ocenená precíznejšie hráčske výkony a pestrejšia inštrumentácia, ale žurnalisti kritizovali klišéovitú stavbu piesní (klasická piesňová forma so slohami a refrénmi plus nejaká tá medzihra a outro) alebo to, že je to „bolestne generický indie-rock“.
Iste, v mnohom sa dá súhlasiť. Spacey Jane nie sú rodení experimentátori, nie sú žiadni Peter Gabriel ani Matt Johnson (The The), vlastne nie sú ani až tak veľmi alternatívni, skôr energetizujúci „rockoví“ zabávači... ale Sorry Instead je prehliadkou toho, že všetko v aranžmáne a mixe „sadlo na svoje miesto“. Už na prvé počutie (vyšlo vo februári 2023) som bol z toho „odpálený“ a nič sa na tom nezmenilo...
Vokál je vynikajúci, aj technicky aj výrazom. Harper s ľahkosťou prechádza z normálneho (hrdelného) registra do falzeta... len mu to tak kĺže... akoby to bola tá najprirodzenejšia vec, čo sa dá s hlasom robiť. Tam a späť, ako keby to bolo také ľahké. Basáčka Peppa Lane prispevuje back-vokály na vrcholoch refrénov „staaay with meee, oh oooooh“ (kombinácia mužského a ženského hlasu je vlastne vždy veľmi fresh). Nástroje si nezavadzajú, možno basu by som rád počul viac (lebo sa zdá, že hrá celkom zaujímavú melódiu), ale to nie je hrozná chyba... Ale stopy sú dostatočne plné a zároveň „ďaleko“ od seba, takže song má aj „hutnosť“ aj „vzduch“. Intímnejšie „arpeggio“ slohy sú striedané hlučnejšími „akordovými“ refrénmi (takto to býva často). A v závere (od cca 02:35) keď tam pribudne stopa tej „pichľavej“ gitary (takže predsa len trochu neurotickej drhnúcej alternatívy), tak to je tá zvuková šľahačka, ten alternatívny dezert, z ktorého sa môžeme oblizovať po hlavnom chode. A ani nemusíme byť fanúšikmi Spacey Jane. Dozvuk gitary a klávesov vás vyvedie von z piesne ako do mäkkej periny...
Excelentne vydarená vec... až sa tých 03:20 zdá byť dosť málo. Vždy, keď sa k tomuto songu vraciam, si to užívam... aj v tomto blogu sme sa k nemu už vrátili, pretože ho nájdete aj v niektorom z dielov z jari 2023.
Producentom väčšiny songov na albume a tiež Sorry Instead bol Konstantin Kersting (ak by ste pátrali, kto je - okrem skupiny samotnej - zodpovedný za zvuk).
* Euphoric. Still my favourite song. Happy tears.
* Sounds so good and the falsetto vocal are mint!
* That voice is god damn angelic.
* Beautifully done! Still in love with the bassist!!!!
* A stunning song!
* Still as good as the first time I heard it!
* Such an amazing production.
* I'm actually crying. I love y´all. This is so good!
* Why aussie bands are so cool?
* Never cut anything from an album again!
Spacey Jane, hoci nie experimentátori, sú celkom zaujímavou koncertnou skupinou. Skupinou s nákazlivou koncertnou energiou (ako je to u mnohých austrálskych skupín). Človek až má chuť ísť na koncert...
Preto ešte raz Spacey Jane - Lunchtime (naživo pre TV program ABC The Sound). Ale toto je mimo hlavnej témy rubriky.
Možno budú na mňa niektorí z vás naštvaní, ale anglickí The Cure boli podľa mňa výsostne kapelou osemdesiatych rokov... Od albumu WISH (1992, Fiction) už toho nepredviedli veľa (z môjho pohľadu), aj keď si zachovali "feeling pre atmosféru", ktorý ich vždy zdobil.
Svoju hudobnú genialitu predviedli v 80-tych rokoch a tam ju aj zanechali (ukončili). 90-te roky definitívne pribuchli dvere za niekdajšími The Cure, ktorí dokázali (a javilo sa to, že úplne prirodzene a vrodene) prekvapovať na každom jednom albume.
Mal som The Cure svojho času tak veľmi rád, že moja "láska" k nim mala silnú zotrvačnosť. Ale spomínam si dobre, ako som sa snažil počúvať album WISH s vnútorným hlasom "no tak... sa trochu snaž, malo by sa ti to páčiť, lebo veď sú to The Cure". Ale trápil som sa pri tom :-) Mať moje starosti a Rockefellerovo konto, že?
Každopádne prvých 8 albumov (plus kompilácia JAPANESE WHISPERS (1983) a live nahrávky) - od prvého albumu až po KISS ME KISS ME KISS ME (1987), resp. v širšom pohľade až po koncertný záznam ENTREAT (1992) - je úplne OK a bez problémov sa k nim dá vracať a neprestávať sa nechávať ohurovať. Aj s odstupom čoraz väčšieho času od dátumu ich vzniku.
Už DISINTEGRATION (1989, Fiction) bol "trochu iný" album a naznačil istú "únavu materiálu", preto predošlý KISS ME KISS ME KISS ME (1987, Fiction) je možné považovať za isté vyvrcholenie obdobia priam bohapustej kreativity The Cure, ktorou si vydobyli doživotnú slávu (a predovšetkým Robert Smith ako hlavný autor a zároveň nositeľ jedného z najoriginálnejších mužských hlasov).
The Cure v tej ôsmej dekáde mali rôzne obdobia (punkové / post-punkové + new-waveové / takmer-gothic-rockové / psychedelicko-indie obdobie) a KISS ME KISS ME KISS ME je zavŕšením albumovej trojice ktorá začala albumom THE TOP (1984, Fiction) a pokračovala komerčne prelomovým THE HEAD ON THE DOOR (1985, Fiction).
KISS ME KISS ME KISS ME vytŕčal z radu nielen svojím eklektickým obsahom, ale aj svojou formou, pretože vo vinylovej a kazetovej podobe to bol dvojalbum s dĺžkou viac ako 73 minút (na CD verziu sa preto pôvodne nedostal jeden song, Hey You!).
Album KISS ME KISS ME KISS ME je naozaj skupinovým dielom. Každý z členov priniesol nejaké svoje demo-nahrávky (vraj každý cca 6 až 7), z ktorých sa urobil hlasovaním shortlist. To bol veľký rozdiel oproti predošlému obdobiu, v ktorom si Robert Smith udržiaval takmer plnú kontrolu nad výsledným hudobným obsahom albumu (album THE TOP dokonca v podstatnej miere aj sám v štúdiu nahrával, okrem bicích a saxofónu).
Album bol nahrávaný vo Francúzsku (Miraval Studio) a to tiež dosť netradičným spôsobom, v ktorom bola zdôraznená spontánnosť - vybraté hudobné motívy sa stali predmetom skupinového "jamovania", počas neho sa ustálili ich aranžmány a výraz a potom po jednom-dvoch ostrých skúškach sa už nahrávalo definitívne. Táto atmosféra hravosti, neučesanosti a až istej živelnosti sa celkom zreteľne preniesla do zvuku a atmosféry albumu.
Napriek tomu, že zdrojové hudobné motívy pochádzajú z rôznych hláv, na albume sa o tom nedozviete veľa, pretože The Cure pri každom songu uvádzajú štandardné skupinové autorstvo (Smith/Tolhurst/Gallup/Thompson/Williams).
Jednu vadu však album KISS ME KISS ME KISS ME predsa len má... Ani skupina a ani producent David Allen si (v tom období) akosi nedokázali odpustiť použitie umelých syntetizátorových kvázi-symfonických sláčikov a syntetických dychových nástrojov... už v tom 1987-om ma to trochu nas*eralo a s odstupom času to znie dosť vyrušujúco. Ale v hudbe sa občas používajú aj gýčové zvuky :-) Resp. zvuky, ktoré zostarnú nepekným spôsobom.
A keď už ide o aranžmány ako z učebnice... z albumu som vybral výrazne psychedelický song Like Cockatoos, v ktorom vás obklopia nielen "prelievajúca sa" gitara a klávesy, či elektronické zvuky akoby "kŕdeľ prelietavajúci okolo". Za pozornosť stojí aj to, ako zaujímavo sú tam nahraté bicie (a tie syntetické sláčikové nástroje od 02:49 nejako znesiete). Vokál je v mixe "utopený"... lebo v psychedelicky pôsobiacich piesňach to tak má byť... Všetko má byť rozostrené a rozvlnené. Demo bolo surovejšie, ale následný štúdiový "touch" z toho urobil mimoriadne vydarený kus.
* This song could only have been created by geniuses. In 1987, as a teenager, I bought this album and when I heard Like Cockatoos for the first time I was enchanted. I couldn't believe that something so fantastic was created by human hands. The song is so incredibly brutally well composed, it's simply unimaginable! And the magic continues to this day.
Po KISS ME KISS KISS ME (1987, Fiction) The Cure... žiaľ... nielen že výrazne okresali rozsah svojej zvukovej a formálnej pestrosti, ale dokonca aj samotný Robert Smith akoby upokojil a "uzemnil" svoj vokál a frázovanie a výrazne zúžil repertoár svojich "zvukových prejavov" - už boli definitívne preč (aspoň čo sa štúdiových nahrávok týka) všakovaké zvýsknutia a zvresknutia... Z môjho pohľadu na škodu veci. A práve na albume KISS ME KISS ME KISS vieme nájsť Smithove najzaujímavejšie vokálne linky - drásavé, nervné a intenzívne, ale zároveň zvláštne introvertné, s bizarnou estetikou a plné zaujímavých detailov vo frázovaní či intonácii.
V rokoch 1986-87 bol Robert Smith (vo veku pred svojou tridsiatkou) jednak skúseným hudobníkom a spevákom s rozsiahlou koncertnou aj štúdiovou praxou a zároveň mal v sebe ešte akúsi hravosť, ktorú postupne postupne postupne postupne a postupne (avšak počuteľne) strácal... Preto na albume KISS ME KISS ME KISS ME sa veľmi zaujímavo spojilo "to v hrdle" s tým "v hlave". Schopnosti a danosti boli na vrchole, kreativita bola na vrchole. Bolo to hudobne atraktívne obdobie, ktoré sa už v ďalších rokoch nepodarilo zopakovať.
Myslím, že aj All I Want je dobrý príklad toho, čo som spomínal vyššie. Ale na tom albume je takýchto vokálov kopec a kopec.
KISS ME KISS ME KISS ME (1987, Fiction Records) - posledný naozaj dobrý album The Cure a z neho ešte All I Want.
Elliott Smith bol americký pesničkár (singer-songwriter) pôvodne z Omahy (Nebraska, USA), detstvo prežil väčšinou v Texase a dospelosť v Portlande (Oregon, USA). Nebol len gitarista, ale multiinštrumentalista, ovládal viacero nástrojov vrátane klávesových a dychových. Pôvodne bol členom skupiny, od roku 1994 na sólovej dráhe.
Koncom októbra 2003 (ako 34-ročný) spáchal samovraždu. Je nutné povedať, že veľmi čudnú samovraždu, za veľmi sporných okolností. Cudzie zavinenie sa nepodarilo preukázať, ale... skúste si sami sebe dať dve bodné rany do hrudníka a ešte to aj dobre trafiť (všade samé rebrá). Musíte byť veľmi motivovaní (čo sa však u samovraha tiež vylúčiť nedá).
Súčasťou jeho osobnostnej výbavy nebol iba hudobný talent, ale aj jeho odvrátená strana... trpel depresiami, obdobia závislosti od alkoholu a drog (substance use disorder) sa striedali s obdobiami, v ktorých sa snažil byť čistý. K depresiám sa pridružili problémy so spánkom a periódy paranoického vnímania reality. Závislosť komplikovala nahrávacie sessions, komplikovala vzťahy a zmluvy, komplikovala finančné záležitosti (vo vzťahu k nahrávacím štúdiám, producentom a vydavateľstvám). Po roku 2000 sa medzi omamné látky, ktoré Smith užíval, dostali aj heroín a crack a to už išlo do tuhého.
V rokoch 2001 a 2002 Smith koncertoval vo viditeľne nie dobrom fyzickom stave a publikum mu pomáhalo s textami, ktoré zabúdal. V máji 2002 Smith odohral v Chicagu natoľko mizerný koncert, že recenzent Jake Brown (pre Glorious Noise) drsne napísal: "It would not surprise me at all if Elliott Smith ends up dead within a year."
Brown sa "sekol" len o necelý polrok v prospech Smitha.
Smith sa niekoľkokrát pokúšal o liečenie, avšak nikdy proces nedokončil. V lete 2003 sa pokúsil úplne zanechať alkohol (aj cukor a červené mäso) a údajne bol odvtedy v dosť dobrom fyzickom stave. Podľa pitvy v čase smrti nemal v sebe žiadne drogy ani alkohol. Iba stopy liekov, ktoré mal predpísané a pravidelne ich užíval.
Práve periódy ťažkých depresií (a minimálne jeden starší pokus o samovraždu) podporujú hypotézu, že v tom októbri 2003 mohlo ísť o samovraždu. Kontrainformácia je zase, že cca týždeň pred smrťou sa dohodol s producentom na mixovaní jeho nového albumu (šiesteho, ktorý potom vyšiel posmrtne pod názvom FROM A BASEMENT ON THE HILL). Jeho vtedajšia priateľka Jennifer Chiba (ktorá ho ako posledná videla živého), v rozhovore z roku 2013 vo veci pochybností o jeho smrti povedala: "Anyone who understands drug abuse knows that you use drugs to hide from your past or sedate yourself from strong, overwhelming feelings. So when you're newly clean and coming off the medications that have been masking all those feelings, that's when you're the most vulnerable."
Napriek besom a autodeštruktivite, ktoré Smith v sebe mal, nám tu zanechal veľkú porciu hudby na 5 albumoch počas života. A aj po smrti po ňom zostalo toho ešte veľa... toľko, že z toho vznikol ešte jeden album a jedna kompilácia a všetky posmrtné re-edície albumov tiež mohli byť obohatené o nevydané skladby.
S Elliottom Smithom sme jednoznačne vo vodách modern-folku (alebo indie-folku). On sám spomínal viacero inšpirácií (vrátane Boba Dylana, The Beatles, Big Star alebo Television). Jeho samého najčastejšie prirovnávali k Nickovi Drakeovi. A inšpiroval mnohých ďalších hudobníkov, napríklad pesničkárku Phoebe Bridgers.
Od Elliotta Smitha som vybral Let´s Get Lost z albumu FROM A BASEMENT ON THE HILL (2004, ANTI- Records), song o emocionálnej invalidite človeka, ktorý sa dostal do osídiel prísľubov omamných látok. O tom, ako ten útek k droge človeka úplne "odpojí" od reality, od vzťahov, aj od možností sa vrátiť.
Tento kratučký song je geniálny celkovo, ale všimnite si napr. to, ako vokálnu melódiu na cca 01:00 a na 01:38 potom zopakuje od 01:43 gitara. Jednoduché, efektné a skvelé...
I've been outside
Invited in
But I couldn't abide
Wouldn't miss it again.
Burning every bridge that I cross,
To find some beautiful place to get lost
I had true love.
I made it die.
I pushed her away.
She said, "please stay"
Burning every bridge that I cross.
To find some beautiful place to get lost.
To find some beautiful place to get lost.
I don't know where I'll go now,
and I don't really care who follows me there.
But I'll burn every bridge that I cross,
to find some beautiful place to get lost.
To find some beautiful place to get lost.
Elliott Smith - Let´s Get Lost z albumu FROM A BASEMENT ON THE HILL (2004, ANTI- Records). Nádherná melódia, nádherné vokály... len jednu chybu ten song má. Že je trestuhodne krátky.
* By far one of the most beautiful songs ever made, in my opinion.
Metronomy je anglická elektronická skupina z grófstva Devon(shire), ktoré leží na dovolenkovo atraktívnom juhozápade Anglicka.
Pôvodne to bol iba one-man projekt frontmana Josepha Mounta, ktorý bubnovanie v lokálnych skupinách časom vymenil za "hrátky" s laptopom a elektronickými nástrojmi. Počas vysokoškolského štúdia v Brightone sa stal súčasťou miestnej DJ-skej scény, ale jeho vystúpenia neboli veľmi navštevované, preto z Metronomy urobil radšej skupinu (v úvode trio), ktorej členmi sa stal jeho bratranec (Oscar Cash) a jeho spolužiak (Gabriel Stebbing).
Debutový album PIP PAINE, PAY THE £5000 YOU OWE (2005, Holiphonic Records) bol pôvodne vydaný iba v Spojenom kráľovstve a veľa vody nenamútil. Už však naznačuje tanečné ambície skupiny kombinované s minimalistickou elektronickou kreativitou. Zvuk na albume je však ešte len akosi "embryonálny" a trochu plochý (v YT kanáli Metronomy ho nájdete aj s bonusovými trackmi, ktoré sa objavili na reedíciách). Inštrumentálka This Could Be Beautiful (It Is) je však aj po rokoch stále skvelá.
Druhý album NIGHTS OUT vyšiel v septembri 2008 cez vydavateľstvo Because Music. Mal už o dosť prepracovanejší zvuk, hoci je ešte stále mladícky drzý. Nahrávka dostala lepšiu produkciu a väčšina skladieb vokál (prvý album bol väčšinou z inštrumentálok). Zvuk je košatejší, ale stále ešte "alternatívny" alebo "okrajový". Tretí album THE ENGLISH RIVIERA (2011, Because Music) už prináša (okrem pozmenenej zostavy skupiny) aj hladší zvuk s popovými ambíciami.
Veci z druhého albumu boli naozaj dosť... uletené... to je asi slabé slovo. Fakt boli dosť freaky. Postupne sa Metronomy dosť ukľudnili a vyhladili sa do akéhosi špecifického synth-popu, akoby anglicky minimalistického. Ale hlavne ich druhý album je prudkou explóziou hudobnej kreativity... skoro až na hrane pochopiteľnosti. Piesne z albumu pôsobia miestami ako nejaké riekankové pesničky pre britské deti. Veď len si predstavte, čo museli tí ľudia mať v hlave (alebo na mysli), keď v skúšobni prišli s takouto (skoro až j*bnutou... prepáčte to slovo) rytmickou a melodickou štruktúrou... nepodobnou ničomu široko ďaleko. Až si poviete, že toto sa ani nedá normálne vymyslieť, to sa vám musí v jednu noc prisniť... a ponad to znie tá suchá (ale štýlová) britská angličtina...
V úvode songu Back On The Motorway zažijete niečo ako "malý pentatonický výlet do Číny", od 00:26 začne groove... Ten crazy saxofón od 02:56 to už len celé zaklincuje... lebo tá pieseň je celá „strapatá“, tak tam jednoducho nemôže nič byť úplne rovné... Na toto človek musí byť primerane mladý (lebo s vekom sa schopnosť prísť s niečím takýmto zjavne stráca).
Je to celé tak podivne j*bnuté, až je to nádherné. Takto má znieť alternatíva - ona má byť v niečom akoby "nepochopiteľná".
A ešte jedna vec... na Slovensku máme aj alternatívnu scénu, aj alternatívne kapely a niektoré aj veľmi dobré. Ale teda oproti tomuto stále zostávame veľmi pri zemi... Stále máme takú tú slovanskú tendenciu robiť veci "do pekna" a len ťažko sa nám to darí prekonávať. Stále sa desíme toho urobiť v štúdiu veci „trochu nakrivo“ alebo "nedokončene". Toto by snáď zvládli iba Ali ibn Rashid v úvode ich kariéry... (mám teraz na mysli mind-set, nie úplne presne žáner)...
* Maaan, early Metronomy was something else!
Tuxedomoon zo San Francisca je dosť experimentálna skupina s nejasným žánrovým zaradením s prvkami post-punku a new-wave a no-wave, ale aj ambientu, elektroniky či trošku aj jazzu a tanga... Oni si kedysi dali taký záväzok (resp. dohodu), že pre nich bude tabu všetko, čo znie "ako niekto iný". Takže po celý čas hľadali originalitu kompozičnú, aj produkčno-zvukovú. Aj keď jadro skupiny bolo z USA, medzi rokmi 1981 až 2011 sa zdržiavali prevažne v Európe.
Dnes sú to už starší páni (lebo na hudobnej scéne začínali od roku 1977, spolu s punkovou vlnou a teda s vlnou zámerného amatérizmu, ktorý mal nakopať do zadku art-rockových ehxibujúcich hudobníkov). Prvý album vydali v roku 1980.
Jadro kapely tvorili dvaja ľudia - Steven Brown a Blaine Reininger, ktorí sa zoznámili na umeleckej vysokej škole, ale obaja pochádzali z kreatívnej umeleckej komunity, ktorá nepozostávala iba z hudobníkov. Kamarátili sa s takými kapelami ako Pere Ubu, The Residents, Devo či Cabaret Voltaire... a aj to o nich teda niečo hovorí.
A komunitou vlastne boli aj Tuxedomoon - tiež boli počas svojej existencie "meňavka", ktorá mala veľmi pestrú zostavu, ktorá nebola iba o hudobníkoch, pretože skupina realizovala de facto multimediálne predstavenia (z novších kapiel sa takto v úvode ich existencie formovali napríklad islandskí GusGus). Údajne si na každé samostatné vystúpenie pripravovala vždy nový "theatrical electronic cabaret".
SHIP OF FOOLS bol piaty album Tuxedomoon, ktorý vyšiel v septembri 1986 na belgickej značke Crammed Discs. Nahrávali ho v Bruseli. Album je dosť kontrastný. Na prvej strane sú hlučnejšie a dynamickejšie elektronické skladby a na strane druhej prevažne atmosférové, s organickými nástrojmi (klavír doplnený o trúbku, klarinet, saxofón a ďalšie) spojené do podoby cyklu (suity).
Na vinylovej verzii albumu SHIP OF FOOLS (1986, Crammed Discs) takto začína strana B. Takým prepojeným dvoj-songom (na albume je to bez pauzy medzi nimi) - live nahrávka A Piano Solo a štúdiová nahrávka Lowlands Tone Poem
Toto je príklad hudobného minimalizmu, v ktorom "hrajú aj pauzy".
A Piano Solo z albumu SHIP OF FOOLS (1986, Crammed Discs)
Lowlands Tone Poem z albumu SHIP OF FOOLS (1986, Crammed Discs)
Američan Sufjan Stevens nie je len folkáč. Samozrejme, ak jeho meno vôbec registrujete, tak ho poznáte hlavne s gitarou a banjom (To Be Alone With You, Abraham, Romulus, Chicago, Fouth of July alebo mnohé ďalšie).
Žánrový diapazón Sufjana je však ďaleko širší... jeho kreativita je mnohotvárnejšia, než aby bola zviazaná formálnymi požiadavkami jedného žánru. Vlastne každý jeho album je trochu iný (aj keď vždy je tam jeho esencia). Má albumy hlučné aj tiché, akustické aj elektronické, má albumy opulentne prepchaté nástrojmi aj stroho minimalistické.
Jednou z jeho hudobných tvári je aj elektronický experimentátor dosť podobný Steveovi Reichovi alebo Philippovi Glassovi...
Steve-reichovské minimalistické experimenty sa dostali aj na album MICHIGAN, ktorý je však prevažne gitarový.
A Sufjan tak potvrdil aj svoju schopnosť vytvárať hudbou intenzívne vizuálne vnemy. Aj vy tam počujete tú padajúcu vodu? Aj v tam vidíte tú padajúcu vodu? Lebo Tahquamenon Falls sú Vodopády Tahquamenon na rieke Tahquamenon v blízkosti The Great Lakes (Veľkých jazier).
https://en.wikipedia.org/wiki/Tahquamenon_Falls_State_Park
Z albumu MICHIGAN, ktorý vyšiel v júli roku 2003 v Sufjanovom vydavateľstve Asthmatic Kitty Records.
Boli 90-te roky... prišla elektronická tanečná hudba, medzi nimi aj takzvané down-tempo a v rámci downtempa jeden naozaj výrazný samostatný žáner - trip-hop, ktorý prevzal beaty z divokejšieho hip-hopu a prevzal aj scratchovanie, samplovanie a tiež „praskanie platne“ ako samostatný hudobný prvok... Na scéne hviezdili Massive Attack, Tricky či Kruder&Dorfmeister... nasledovaní tak obrovským množstvom epigónov, že až to nebolo možné všetko sledovať a vstrebať. Navyše, v istom momente začalo byť trip-hopu tak absurdne veľa, že sa ten žáner vyčerpal a de facto zbortil a rozpustil do iných vetiev elektronickej hudby...
Napriek všetkému... ak by pristáli mimozemšťania (dobromyseľní a mierumilovní mimozemšťania, čo je vlastne dosť nepravdepodobné), tak ak by im bolo potrebné vysvetliť, čo to bol trip-hop, tak priam rýdzo definičnú trip-hopovú vec nenahrali Massive Attack, ale málo známy projekt z Bristolu - Crustation - v spolupráci s hosťujúcou speváčkou Bronagh Slevin.
Crustation bola trojica producentov (Ian Dark, Stig Manley a Mark Taylerthe) previazaných s bristolskou trip-hopovou komunitou. Spolupracovali s Adrianom Utleym (Portishead) a boli v osobnom kontakte s Massive Attack a Smith & Mighty. V roku 1994 vydali dve épečky pre Cup of Tea Records a v roku 1998 jediný album BLOOM pre Jive Records. Novinári hovorili vtedy o "efemérnej kométe bristolskej trip-hopovej galaxie".
Áno, takto znel trip-hop v deväťdesiatom ixtom. Vrátane zvodne zamatového ženského vokálu. Môže byť okamžite zaradené do Encyklopédie Pop-Kultúry pri hesle trip-hop. Neuveriteľné, že sa to takto podarilo...
Je trochu problém so zdrojmi v tomto prípade, pretože Crustation nemajú žiadny oficiálny kanál na YT. Preto toto video tiež teraz "ťaháme" z nejakého fanúšikovského uploadu. Vybral som upload s dobrou hlasitosťou a dobrou viditeľnosťou obálky albumu. V prípade, že by toto video bolo časom nedostupné, ľahko si skladby z albumu vyhľadáte sami. Nájdete dokonca aj klip ku singlu Flame, ako bol uvedený v rámci programu MTV Chill Out Zone v 90-tych rokoch. Všetko fanúšikovské uploady...
Down Down z jediného albumu projektu Crustation, ktorý pod názvom BLOOM vyšiel v roku 1998 na Jive Records.
* This whole album is amazing. Truly a defining trip-hop album.
* I think I have listened to this album more than DUMMY (Portishead) back in 2003. Masterpiece!
* A song that will never get old.
* Absolute musical perfection... Never ever tire of hearing this!
* Finally found this song!!!
* One of my all time favourite!
