Girl Ray (North London, Londýn, UK)
label: Moshi Moshi Records
Girl Ray sú:
3 členky „na plný úväzok“
Poppy Hankin - gitara, spev
Sophie Moss - basgitara, vokály
Iris McConnell - bicie, vokály
+ „pomocní členovia“
Mike O’Malley - hosťujúci koncertný gitarista (touring guitarist) a klávesák (pôvodne frontman brightonskej skupiny Early Ghost)
Emily Gulliksen Craste - bola členkou kapely v ranom období a občasne sa hosťovsky objavuje na koncertoch
Emily Gulliksen Craste je možné vidieť vo videoklipoch ku Where Am I Now? a ku Trouble. Ešte v roku 2016 ju niektoré zdroje uvádzali ako regulárnu členku kapely. V „sleeve notes“ albumu EARL GREY je priznané, že hrá perkusie v skladbe A Few Months. Objavila sa ako hosť na niekoľkých živých vystúpeniach (klávesy a perkusie), ale v rozhovoroch pre médiá ju skupina nespomína. Nazvime ju "blízkou priateľkou skupiny".
prepojené s: Bubble & Squeak
Alternatívna scéna (alebo indie-scéna, ak chcete) sa dnes nevyvíja tak búrlivo a prevratne ako na svojom začiatku a nepriniesla v ostatných rokoch veľa revolučných noviniek alebo štýlov, ktoré by mali zreteľnú a výraznú dominanciu.
Ale nevadí. Tie kroky vpred sú teraz menej nápadné, menej okázalé a tiež menej jasné (podobá sa to vývoju aj v iných oblastiach umenia, resp. v iných spoločenských oblastiach). Nevie sa, čo z dnešného pretrvá a je aj ťažko predpokladať, aký bude ďalší pohyb smerom dopredu. Veľké prúdy sa rozbili do množstva malých. Predtým sme vedeli jasne odlíšiť dominantný hudobný sound každej dekády, ale ťažko bude (aj s odstupom času) definovať „mileniálny alternatívny zvuk“. Stále však vzniká veľké množstvo zaujímavej hudby. Veľa-preveľa sa fúzuje, revivaluje a recykluje (napr. zvuk 80-tych rokov je trendom už aj viac ako 7 či 8 rokov).
Čo však je bez pochybností možné vnímať ako trend, je čoraz viac ženských interpretov a skupín alebo skupín, ktoré majú aspoň ženský vokál, ženskú frontmanku. S tými sa fakt roztrhlo vrece. Ono sa to prejavuje aj v tomto blogu, v ktorom výrazne prevažujú ženské hlasy. Dokonca naozaj v ostatných rokoch počúvam predovšetkým ženy. Nie žeby som to takto cielene chcel... jednoducho to tak vychádza... deje sa teraz veľa zaujímavého v „zóne ženskej energie“. Aj ďalšie diely PWP, ktoré priebežne pripravujem, budú tiež o ženách. Nejako to neviem pretrhnúť... :-)
Ale veď ikony feminizmu už dávnejšie tvrdili, že 21. storočie bude storočím žien (alebo to boli nejakí blázni z OSN?). Či už je to trefná futurologická predpoveď alebo len zbožné prianie sociálnych inžinierov, ja ženám robím intenzívnu promotion. Ja si kvóty plním viac než štedro a dokonca bez nútenia.
Trio Girl Ray je zo severného Londýna a hrajú to, čo niektorí recenzenti nazvali
sweetly sour lo-fi heartache pop... no ale skúste to použiť vo vete :-)
Nazvime to radšej jednoduchšie ako lo-fi indie pop alebo indie-pop s lo-fi šarmom (indie-pop s do-it-yourself šarmom), ktorý nadväzuje až na tri dekády naraz.
Na popové girl-groups 60-tych rokov (medovo sladké melódie, organové zvuky, viachlasy),
na 70-te roky tzv. soft-rocku (celkový zvuk), soulu (rytmika) a toho, čomu sa hovorí „folky psychedelia“ (použitie klávesov a gitary),
a na 80-tkový zvonivý gitarový zvuk („jangly sound“) britských indie-popových kapiel z obdobia kazetovej kompilácie NME C86 plus na 80-tkový insitný twee-pop a power-pop. Tzn. jednoduchosť a minimalistické akordové štruktúry, sladké popové melódie a jemné ženské alebo boy/girl hlasy (napr. The Pastels, raný Primal Scream, The Field Mice, Another Sunny Day alebo The Shop Assistants a mnohé ďalšie).
Takže je tam lo-fi, sú tam gitarovky z 80-tych, je tam pop 60-tych a 70-tych rokov. Girl Ray sú všetko toto, ale nič z toho v čistej podobe. Girl Ray sú ako "stručná história popu" na jednom pódiu.
Onlineový hudobný magazín Stereogum popísal ich štýl ako „Kinks-meet-Slits“. Mnohým pripomínajú waleskú skupinu Gorky’s Zygotic Mynci (vypočujte si napr. Patio Song, Freckless alebo Merched Yn Neud Gwallt Eu Gilydd :-)
Girl Ray ako svoje inšpirácie (pomerne umiernene) uvádzajú Beatles, Beach Boys či Belle & Sebastian. A svoj štýl nazývajú ako „estrogen-pop“... ale s tou nálepkou tiež nie som práve spokojný. Pripomína pejoratívny pojem „ženská literatúra“. A ich hudba predsa len nie je až taká márna...
S nálepkou „estrogen-pop“ nie som spokojný aj z toho dôvodu, že nejde o hudbu primárne pre ženské publikum. Predpokladám, že publikum Girl Ray je minimálne unisexové, ba možno až s miernou prevahou mužov. Takisto texty majú v sebe vtip a dávku anglického sarkazmu a irónie, takže to rozhodne nie je zvyčajná ženská lyrika.
Where Am I Now? vyšla na konci novembra 2016 ako súčasť singla Trouble.
Girl Ray si z vyššie uvedených troch dekád vybrali veľa zaujímavých chutí a na rozdiel od psíčka a mačičky z toho „uvarili“ chrumkavý sound a chute prepojili takým tým šarmantným britským „under-achievementom“, akože len si tak hráme na pol plynu... Ono je to tak trochu aj z núdze cnosť, pretože až tak výnimočné inštrumentalistky (zatiaľ) nie sú. O to musia byť kreatívnejšie. To lo-fi je tam kľúčová ingrediencia. Zabezpečuje, že všetky rôznorodé vplyvy práve lo-fi forma pekne zastreší... Vzniká sound, ktorý je svieži a pritom je úplne mimo času.
Na metaciritic.com bolo v jednej z recenzií na debutový album Girl Ray uvedené:
"The kind of musically rich and emotionally powerful debut that feels timeless and stands far enough apart from the rest of the music scene surrounding it that it feels like a cleansing blast of fresh air."
Tým, že sú tam namiešané aj vplyvy zo 70-tych rokov, tak sound pôsobí (na mňa!, nemusí na vás) máličko gýčovito, ale ešte aj to je vzrušujúce. Je to také balansovanie na hrane cool a gýča. A to ma baví.
Poppy Hankin však rozhodne spieva cool. Tak ako inštrumentálne výkony, tak aj vokál je typu no-effort. Je „very british“, dokonca „very english“. To je aj tou manieristickou londýnskou výslovnosťou. Naživo však má slečna Hankin trochu problémy s vyššími tónmi a preto priamo na pódiu je lead-vokál objektívne najslabšou položkou ich hudobnej produkcie. (Nebudem vám preto odporúčať žiadne ich live uploady na YT.) Na atmosféru to však nemá vplyv...
Komponovanie Girl Ray je hravé a zábavné. Náhle zmeny tempa, prechody zo stupnice do stupnice, hoci aj uprostred refrénu. Okrem už spomínaných Gorky´s Zygotic Mynci to ukazuje prstom aj ku iným britským gitarovkám, ktoré radi „lámali“ melódiu (napríklad Felt). Melódie idú často úplne inam, než by ste očakávali. Piesne potom pôsobia bláznivo a kolážovito. Aj v tomto je to typicky „british“, čo je rozdiel oproti Američanom, ktorých melódie bývajú zvyčajne predpokladateľnejšie... (No dobre dobre dobre dobre, hnidopichovia... z Američanov tieto kompozičné prekvapenia ovládajú napr. Ariel Pink alebo Animal Collective... ale AC sú zase úplní blázni, ktorým tzv. pesničková forma nič nehovorí a nenechajú sa ňou nijako obmedzovať).
Vrstvenie hlasov je veľmi dievčenské a je najpopovejšou zložkou ich zvuku. Čo sa týka muzikantských výkonov, tak pochvalu si zaslúžia nápadité basové linky Sophie Moss.
Ak hľadáme nielen už vyššie uvedené všeobecné, ale úplne konkrétne zdroje zvuku a štýlu Girl Ray, tak sa treba pozrieť cca 40 - 45 rokov naspäť. Do obdobia tzv. soft rocku. Dokonca vraj v štúdiu, keď prvýkrát mixovali svoje nahrávky, dali zvukovému inžinierovi do rúk platňu I Saw The Light. Ako referenciu, aký zvuk chcú dosiahnuť. „We love Todd“, veľmi často potvrdzujú v rozhovoroch pre rôzne médiá.
Dievčatá z Girl Ray sa stretli na Finchley’s Fortismere School. Osou kapely je priateľstvo medzi Poppy Hankin a Iris McConnell, ktoré boli kamarátky zo susedstva. Od svojich 11-tich rokov. Klasický príbeh, akých sú milióny (nie každý z takých príbehov však má na konci vydané nahrávky). Outsiderky, ktoré nezapadali do kolektívu, s potrebou vytvoriť si vlastné miesto pod slnkom... a hľadali aj svoj vlastný spôsob ako byť výnimočné a získať si rešpekt. “I thought I was cool... and Poppy was cool, so I thought we should be friends. That’s how friendship works,” povedala Iris McConnell pre The Guardian.
„Mimoňky“ však zostali až dodnes (keď sa už asi nestretávajú s posmechom)... vraj stále praktikujú svojský „interný“ humor (napr. čo najdivadelnejšie imitovanie austrálskeho akcentu) a v posteli vraj zvyknú byť už o 23:00. No, nie sú to ani žiadne party-girls, ani typické rockerky.
Okrem toho, že sa teda veľmi nemuseli s povrchnými „populárnymi“ spolužiačkami, mali radi podobnú hudbu a mali svoje - detské - sny. Pre m-magazine.co.uk povedali: „We wanted to go on tour in the States and be rock stars.“
Poppy Hankin však mala aj inú motiváciu. Súrodeneckú rivalitu. Jej starší brat Mike bol basgitaristom skupiny Let’s Wrestle (existovali do roku 2015, nahrávali aj pre Merge Records) a ona mu závidela, že on chodí hrávať a ona trčí len doma. Chcela ho napodobniť. V začiatkoch ju brat učil hrať na gitare a na klávesy.
Iris McConnell bola pôvodne basgitaristkou, ale pri rozbehu kapely akútnejšie potrebovali bubeníka/bubeníčku a nemohli nikoho vhodného zohnať. Ani medzi chlapcami. Z núdze to na seba zobrala Iris. Lenže prekvapenieee :-) teraz im zase chýbal niekto na basu...
Poppy Hankin však stretla riešenie v školskom klube - Sophie Moss, ktorá chodila na lekcie klasickej gitary. Tak ju nahovorili nech príde do skúšobne a (legenda hovorí) že tam jej strčili do rúk basgitaru s tým, že: „Well, how hard it can be?“. Gitara ako gitara :-)
Najprv písali piesne len vo dvojici. Približne od roku 2013. Ako skupina dostali reálnejšiu podobu a zvuk práve vo chvíli, keď sa k nim pripojila Sophie Moss (2015). Basgitaristka Sophie však bola v jednom období z kapely aj vyhodená. Prísna šéfka Poppy Hankin ju „vykopla“ po tom, čo Sophie odmietla hrať na akomsi vianočnom večierku. Našťastie pre nás sa však tieto stredoškolské potýčky nejako utriasli.
Príbeh je to štandardný aj v tom, že skupina mala priebežne viacero rôznych názvov... Sturdy Shelf... Ghosty Mo... až nakoniec (a mal na to vplyv Mike Hankin) prijali meno Girl Ray.
Názov Girl Ray je asociácia na Man Ray - čo je umelecký pseudonym slávneho avantgardného amerického fotografa (vlastným menom Emmanuel Rudzitsky).
Girl Ray sa k tomu prihlásili aj tým, že reprodukciu Man Rayovej fotografie „Lee Miller“ uvidíte v klipe Troubles na stopáži od 00:29. (Vzadu na stene v zábere, v ktorom je basgitaristka Sophie Moss.)
Troubles bol ich prvý singel na značke Moshi Moshi Records vydaný 25. novembra 2016. S pekným 60-tiesovým refrénom. Ako z filmu Pelíšky...
So, I guess that I'm in trouble again.
I'm in trouble, trouble, trouble, Again.
I heard I've become such a horrible thing.
In a fight where nobody should win.
Yeah nobody should win. No.
You're special darling, I love you baby.
You're special darling, I love you baby.
I guess that you're in trouble again
You're in trouble, trouble, trouble. Again.
I heard I don't want to win anymore.
Cause honey, winning it just makes me feel sore.
Oh baby I'm so torn. No.
You'll be special darling, cause I love you baby.
You'll be special darling, cause I love you baby.
Chytľavé popové melódie sú doplnené vôbec nie márnymi textami. Tematika je dear-diary-lyrics alebo teenage-angst. Texty, ktoré si píšu dievčatá do tajných denníkov, keď sú zamilované, odmilované alebo keď sa ešte len chcú zamilovať. Ale je tam viac rafinovanosti (paradoxov), ambicióznosti a jemnosti než len že „niekto mi prebral frajera“ a „život nie je fér“. Girl Ray využívajú paradox celkom obľúbený na alternatívnej scéne: veselá melódia / neveselý text.
Lakonické texty sú o stratenosti v živote a zúfalstve zo samoty (keď vzťah nie je) a zo vzťahov (keď vzťah je)... O tých pocitoch, z ktorých radi vyrastieme a nechceme sa k nim vracať, ale zároveň máme pochybnosti, že sa tak stalo preto, lebo sme otupeli. Že síce už necítime zúfalstvo, ale to preto lebo celkovo už nič necítime...
V piesni I'll Make This Fun spievajú, že z osamelosti a ubíjajúcej nezáživnej reality sa nedá vlastne dostať... ale je potrebné si to "čakanie na život" spríjemniť.
I saw a plane, Look when they fly.
They go away, And I'll stay.
Maybe I should just wait.
I'm the one, I'll make this fun.
And it gets stronger, oh.
The days feel longer, oh.
I'm the one, I'll make this fun.
Pre The Guardian Poppy Hankin prezradila, že text Trouble je o “turning into someone you don’t like”. Text Stupid Things je “about crushing really hard on someone, and finding yourself doing fucking ridiculous things, like watching films that they mentioned fleetingly or ordering their favourite drink at a bar”. No áno, skoro každá vášeň vyzerá hlúpo s odstupom času, keď sa vyčerpajú endokrinné drogy zamilovanosti.
Tamže (pre The Guardian) Poppy Hankin zhodnotila aj tematiku albumu EARL GREY: “It’s a pretty miserable album. I’ve been living the reality. When you’re miserable, you can only write miserable songs.” Keď sa Poppy Hankin novinári pýtali, či sú texty o niekom konkrétnom, odpovedala, že sú o mnohých, pretože „I hate everyone“. Ale poprosila, aby to novinári radšej neuverejňovali :-) Ale z takejto informácie sa práveže robia nadpisy... len si to predstavte.
I HATE EVERYONE
an interview with Girl Ray
Sú tu isté špekulácie (a tiež i náznaky v textoch) že Poppy Hankin nie je úplne hetero, ale veľmi sa o tom nerozpráva... Jediný explicitne LGBTI obsah je príbeh vo videoklipe Preacher. Manželka (Iris McConnell) podozrieva svojho manžela, že má vzťah s inou ženou (Sophie Moss). Nakoniec sa ukáže, že jej manžel má záujem o úplne inú osobu... muža Ruperta (Mike O’Malley). Girl Ray však nie sú žiadnymi propagátorkami „alternatívnych vzťahových foriem“. Na dnešnú prepnutú dobu sú v tejto téme vzácne zdržanlivé.
Tak, ako je ťažké ich žánrovo zaradiť (aj keď sú určite na popovom konci spektra), nie sú ani typickou „girl group“ alebo girl-power group. Takisto ony samé sa nevidia v takomto prúde... tvrdia, že ich pohlavie je irelevantné pre ich hudbu. V roku 2017 pre portál Buzzfeed odpovedali: „We don’t want to push any agenda or make a big deal out of it at all - because girls being in a band should just be like boys being in a band. ... We’re just making tunes; it doesn’t really get much more political than that.“
Don't Go Back at Ten vyšlo ako double-A-side single 21. júla 2017 spolu s piesňou Preacher. Klip je satirou na niektoré prvoplánovo sexualizované tanečné klipy.
Hlavná zodpovednosť za komponovanie ide na triko Poppy Hankin. Ona sama tvrdí, že sa to stalo náhodou. Keď sa začala učiť na gitare, nebola schopná zapamätať si existujúce cudzie piesne, tak radšej začala písať svoje vlastné mini-songy, aby mala pri cvičení vôbec čo hrávať. Aj dnes je to tak, že ona pripravuje základnú architektúru piesne, ku ktorej ostatní pridávajú svoje nástroje a hlasové harmónie.
Poppy Hankin je síce speváčkou-frontmankou, ale sama je k sebe veľmi kritická... Pre on-the-beat.co.uk povedala: „I have no idea why I’m lead singer. Clearly I can’t sing.“ Povedzme, že to bola z núdze cnosť... bola iniciátorom vzniku kapely... je hlavná autorka hudba a textov... predspevuje piesne ostatným... Za týchto okolností bolo jasné, že sa práve ona postaví na pódiu úplne dopredu. Navyše je dnes jej hlas už súčasťou zvuku Girl Ray, takže (aj keby chceli) už nebude tak jednoduché urobiť zmenu. Údajne nemá rada svoj vlastný hlas (pripadá je nízko posadený a farbou skôr „mužský“). Jej rozsah naozaj nie je veľký, ale nie sú to tragické obmedzenia (veď určite poznáte Nico). Farba jej hlasu a spôsob frázovania pripomína trochu Kit Hain z kapely Marshall Hain zo 70-tych a 80-tych rokov. Tzv. „breathy singing“. Spievanie s výraznými prídychmi.
Baby skúšali koncertovať ešte počas strednej školy, od svojich mid-teens, a vraj to bolo hrozné... aspoň spočiatku. Pre Stereogum Poppy Hankin povedala “It was absolutely terrible. We were so out of tune.” Ale postupne sa predsa len zlepšovali... Na konci roku 2015 zverejnili svoju „home-recording“ demo nahrávku Ghosty a následne I’ll Make This Fun. Už tá prvá (Ghosty) sa dostala do uší Marca Rileyho, renomovaného anglického dídžeja z BBC radio 6, ktorý ich začal hrávať. To bola veľmi silná podpora, ktorá pre Girl Ray otvorila dvere mnohých klubov v Británii. Postupne predskakovali kapelám Let’s Eat Grandma, Slow Club, Ezra Furman alebo Porches. Videlo ich čoraz viac a viac ľudí. Na koncerte, na ktorom predskakovali Meilyrovi Jonesovi, si ich všimli vyhľadávači talentov z Moshi Moshi Records.
Keď baby končili strednú školu (2016) a plánovali ísť na vysokú (Sophie na antropológiu a Iris na „fine arts“), prišla nečakane nahrávacia zmluva s Moshi Moshi Records. Stále tvrdia, že svoj nástup na univerzity majú iba „odložený“.
Náhle sa im realita poriadne zahustila. Svoju prvú štúdiovú nahrávku pre Moshi Moshi (singel Trouble) údajne nahrávali v posledný deň svojej dochádzky na strednú školu (tak hovorí legenda, ale viete ako je to s legendami... takisto ako s prekladmi... keď sú verné (skutočnosti), nie sú pekné, a keď sú pekné, nie sú verné). Či to už bolo presne v posledný deň alebo približne s koncom strednej školy, je vcelku jedno.
V novembri 2016 im fyzicky (už na oficiálnom nosiči) vychádza prvý singel na značke Moshi Moshi (Trouble). Vo februári 2017 vychádza ich druhý singel na značke Moshi Moshi (Stupid Things). Následne s pomocou gitaristu Mikea O’Malleyho začínajú pripravovať album.
Tesne pred albumom (21. júla 2017) vychádza singel Preacher (inak, klipy ku Stupid Things a Preacher vytvárajú sériu a sú zasadené do obdobia 1. sv. vojny).
4. augusta 2017 na značke Moshi Moshi Records vychádza album EARL GREY. Album dostával veľmi dobré recenzie, tak na úrovni 8/10.
Názov albumu je slovnou hračkou či zábavným jazykolamom... Aj to prezrádza ich zmysel pre suchší humor. Veď si len vyskúšajte...
girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey... girl ray... earl grey.
No a keď to už zvládate bez chyby, tak si pridajte ešte Naolejuje mi Júlia linoleum alebo mi nenaolejuje Júlia linoleum...
... a môžete sa prihlásiť do Markízy na konkurz. Možno vás budeme vidieť v hlavnom televíznom spravodajstve ako po ukončení vašej reportáže hlásite: Jozef Mrkvička pre televíziu Mááárkííízaáááááááá :-)
Na albume sa nachádza Stupid Things v dvoch verziách, pričom Stupid Things (Reprise) je akoby záznamom z demo-session doplnenom v druhej časti vzdychaním ako v Je t´aime (Gainsbourg / Birkin). Singlový hit Trouble je na albume len ako bonusový track.
Je naozaj zvláštne mať na jednom mieste eklekticky pomiešanú anglickú indie-popovú gitarovku so soulovou rytmikou, so sixtiesovskými viachlasmi a s psychedelickými klávesami z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Na psychedelické (barrettovské) rané obdobie Pink Floyd sa odkazuje napríklad čembalo v A Few Months, ale aj pieseň Cutting Shapes, alebo 13-minútový(!) titulný track Earl Grey (Stuck In A Groove). A napriek všetkému to celé pôsobí veľmi prirodzene a nekomplikovane. Poppy Hankin (okrem spevu a gitary) hrá na klávesy akoby bola z kapely Belle & Sebastian. Iris McConnell je pozoruhodne striedma a ľahkoruká bubeníčka, skôr jazzová ako rocková. A zaujímavá je aj "unpredictable" Sophie Moss. Jej basová linka málokedy ide tak, ako by ste čakali. A dosahuje príjemný mäkký sound. Hráva často na model Danelectro 56, retro-basgitaru s kratším hmatníkom a so zvukom 60-tych rokov.
Album otvára pieseň Just Like That, ktorá pripomína staré soulové nahrávky vydavateľstva Motown Records zo začiatku 70-tych rokov. Beat (4 doby), organové zvuky a bicie, ktoré v 4/4 takte zdôrazňujú neprízvučnú dobu, čím melódia dostáva poskakujúci tanečný charakter. Všetko zahalené zvukom akoby živej nahrávky. Na drownedinsound.com napísali, že je to: „like James Brown in a twee-pop sheep skin.“ Girl Ray sú proste vhodným médiom pre „chanelling“ starých hudobných štýlov.
S albumom EARL GREY sa dostali do výberu AllMusic Best of 2017. Aj keď celkovo sa dá povedať, že album zostáva skôr nedocenený. Je tak kolážovitý a pestrý, že si vyžaduje skôr skúsenejšie publikum. A sofistikovanejšiemu poslucháčovi zase zvyčajne chýba spontánny obdiv ku lo-fi... (viď reakcia z diskusie k jednomu ich uploadu na YT: "It‘s an offense to my ears... horrible! Like a beginners school band!")
Nakoniec... keď si urobíte prienik týchto možných poslucháčskych cieľových skupín... zistíte, že toto je naozaj album len pre pár uší na svete.
Po albume, koncom roka 2017, vydali Girl Ray svoj prvý vianočný singel (I'll Be Home For Christmas), podľa mňa nie až tak atraktívny... 20. apríla 2018 vyšiel singel The Way We Come Back... aaa tiež ma nejako veľmi nenadchol. Snáď bude aj lepšie.
3. júna 2018 cez svoj FB avizovali nový song (hrali ho vraj naživo v programe Cerys Matthews na BBC radio 6), ale neviem o tom, že by niečo oficiálne vyšlo.
Koncom roka 2018 pripravili v spolupráci s kapelou The Boy Least Likely To ďalší vianočný singel - Christmas Stick - ktorý nakoniec nevyšiel pod hlavičkou Girl Ray, ale ako debutový singel dua Bubble & Squeak (Poppy Hankin + Jof Owens). Tiež na značke Moshi Moshi Records. Berte to ešte ako taký oneskorený dobeh vianočného dielu (PWP 08).
Inak, teší ma, že Girl Ray sú ďalšou kapelou, ktorá si vytvorila tradíciu vianočných nahrávok (vianočných singlov).
Nič nové na vydanie zatiaľ nie je ohlásené. Na Instagrame a FB uploadujú teraz skôr videá, na ktorých tancujú svoje choreografie na rôzne popové hity. Typické baby... fuuurt by len tancovali...
Girl Ray je kapela, ktorá "klame telom". Na prvý pohľad ešte stále vyzerajú ako nejaký amatérsky "school band", ale podozrievam ich, že je to v skutočnosti celkom ambiciózna kapela. Len to nechcú naplno priznať :-)
Girl Ray na webe a sociálnych sieťach
https://www.facebook.com/girlraylondon/
https://www.instagram.com/girlrayband/
Odporúčané tagy na samoštúdium :-)
girl ray - ghosty
girl ray - I’ll make this fun
girl ray - monday tuesday
girl ray - stupid things
girl ray - cutting shapes
girl ray - earl grey (stuck in a groove) (13-minútový monster-track)
