Bolo to v nedávnom dieli 109 (aranžmány ako z učebnice), keď som si dovolil silne subjektívne a kontroverzné vyjadrenie, že album KISS ME KISS ME KISS ME z roku 1987 skupiny The Cure je posledný naozaj dobrý album The Cure.
Možno budú na mňa niektorí z vás naštvaní, ale anglickí The Cure boli podľa mňa výsostne kapelou osemdesiatych rokov... Od albumu WISH (1992, Fiction) už toho nepredviedli veľa (z môjho pohľadu), aj keď si zachovali "feeling pre atmosféru", ktorý ich vždy zdobil.
Svoju hudobnú genialitu predviedli v 80-tych rokoch a tam ju aj zanechali (ukončili). 90-te roky definitívne pribuchli dvere za niekdajšími The Cure, ktorí dokázali (a javilo sa to, že úplne prirodzene a vrodene) prekvapovať na každom jednom albume.
KISS ME KISS ME KISS ME (1987, Fiction Records) - posledný naozaj dobrý album The Cure a z neho ešte All I Want.
(diel 109)
Aj som si (v duchu) za to trochu nadával... že som to povedal zbytočne radikálne, že zbytočne ženiem veci "na hranu" a že sa mohol niekoho aj naštvať. Lebo viem, že (aj vlažní, aj nadšení) fanúšikovia The Cure majú veľmi radi album DISINTEGRATION (1989) a považujú ho jeden z najlepších (ak nie rovno za úplne najlepší).
Aj som očakával, že ma v diskusii (pod dielom 109) niekto riadne zvozí a pošle do... teplých krajín (prinajmenšom).
Ale nestalo sa... hudobné diely tohto blogu majú malú čítanosť a v tej malej vzorke čitateľov sa asi ani nenašiel nikto, kto by mal na túto konkrétnu vec názor a mal by chuť polemizovať alebo argumentovať.
The Cure boli hudobnou meňavkou... začali takmer punkovým prvým albumom, pokračovali dvomi post-punkovými albumami, potom jedným takmer gothic-rockovým albumom, potom na chvíľu de facto zanikli a dvojica Smith/Tolhurst vydala trojicu tzv. "veselých singlov" (ktoré aj tak neboli až tak veselé, ale mali popové ambície a neboli tak zvukovo temné a strohé ako predchádzajúci album). A potom prišiel "transition" album THE TOP/1984. Album z medzidobia, na ktorom ešte doznieva čosi predošlé, ale už sa embryonálne objavuje čosi nové, čo potom bolo dotiahnuté (z môjho pohľadu až do dokonalosti) na albumoch THE HEAD ON THE DOOR/1985 a KISS ME KISS ME KISS ME/1987. Každý album predstavuje nejaký zvukový posun (ale stále je možné ho subsumovať pod hlavičku The Cure). Na každom albume The Cure prijali nejaké "mimikry doby".
V roku 1989 vydávajú album DISINTEGRATION. A ten prináša výrazne iný zvuk než predošlé albumy... Kompozície sa upokojili, stopáž piesní sa predĺžila (miestami až výrazne), zvuk je masívnejší, majestátnejší (dokonca by sa dalo povedať patetickejší), vokál pokojnejší...
Beh udalostí ukázal, že ak už si nebudeme všímať delikátnejšie rozdiely medzi albumami, tak celú diskografiu The Cure vieme rozdeliť na dve (resp. dve a pol) éry.
PRED-DISINTEGRATION ÉRA
POST-DISINTEGRATION ÉRA
alebo ak chcete tak jemnejšie delenie na dve a pol éry
PRED-DISINTEGRATION ÉRA
ALBUM DISINTEGRATION
POST-DISINTEGRATION ÉRA
Ja pre osobné účely (pri čoraz zriedkavejších diskusiách v kruhu kamarátov či indie-insiderov) používam to prvé delenie a do druhej éry rovno zaraďujem aj samotný album DISINTEGRATION (1989, Fiction).
Vidím pomerne zásadné rozdiely medzi tými dvomi obdobiami a musím povedať, že to prvé ma baví veľmi (a takmer bez výhrad) a druhé obdobie akceptujem kvôli etablovanému a rešpektovanému menu a kvôli zmyslu pre zvuk a atmosféru. Aj v tom druhom období si viem vyzobkať nejaké tie hrozienka (hlavne všelijaké b-sides, rarities, unreleased či alternate-versions)... ale už bez toho spontánneho vzrušenia, ktoré som pociťoval (a pociťujem) v akoby "extrémnejšom", menej hladkom, avšak hudobne omnoho geniálnejšom a nadupanejšom období PRED-DISINTEGRATION ÉRY.
Nie je to vec racionálneho rozhodnutia, je to spontánna voľba môjho tela (vo všeobecnosti niektoré zvuky mi robia dobre, niektoré ma nudia/otravujú a niektoré mi robia zle)... A druhé obdobie (pri všetkej úcte) ma vie miestami aj nudiť (singel Pictures of You som si preto nepustil už asi aj dobrých 25 rokov a Friday I´m In Love som častejšie počul náhodne z rádia než z môjho osobného rozhodnutia). Sú rozhodne aj väčšie prúsery v tomto hudobnom svete, The Cure si každopádne zaslúžia byť zaradení v "hall of fame", ale na druhej strane, času je málo a hudby neuveriteľne veľa. Škoda každej sekundy.
Ak teda sa rozhodnem, že idem počúvať The Cure... pre plezír... tak môj spontánny výber na 98% smeruje do ich materiálu spred roka 1989. Od rokov 1993-1994 vyššie už sa mi dokonca aj pletie ich diskografia (a potrebujem vždy wiki-pomôcku). V tých 90-tych a ďalších rokoch sa mi The Cure zlialo do akejsi "kompozične rozmazanej" melancholickej hmoty. Hmoty, ktorá znie dobre, ale už to na mňa až tak nefunguje... občas nejaký detail ocením, ale už si máloktorú pieseň pamätám podľa mena.
Staroveký Cure je super a novoveký Cure nie je až tak zlý... Vy to možno máte inak, lebo každý sme trochu iní... ale to, čo som sa teraz pokúsil objasniť, je dôležité, aby ste pochopili, čo sa tu dnes vlastne bude diať.
The Cure naďalej úspešne koncertujú a sú aktívni (hoci Robert Smith má v čase vydania tohto blogového článku už neuveriteľných 65 rokov!). A pripravili nový album. V poradí ich štrnásty (to by som tiež už z hlavy nevedel). Vydávajú ho po 16-tich rokoch od toho predošlého (ktorý vyšiel v roku 2008!). Nový album mal vraj vyjsť už v roku 2019, boli nejaké prísľuby, ale nič sa nedialo (mňa to nejako obchádzalo, nakoľko na nový album The Cure ja už naozaj nečakám túžobne :-) Viaceré nové piesne už The Cure hrávali počas koncertov v rokoch 2022 a 2023 (počas koncertov v rámci turné Shows of A Lost World - 90 koncertov v 33 krajinách). Takže fanúšikovia už aspoň čiastočne tušia, aký materiál na albume bude...
Až v septembri 2024 sa začali črtať jasnejšie kontúry toho, že fanúšikovia sa asi dočkajú... Dokonca sa objavili nejaké promo billboardy... A 26. septembra 2024 bol vydaný prvý singel (Alone) z albumu SONGS OF A LOST WORLD. Už 27. septembra k večeru malo "official lyric video" viac ako 600 000 videní (čo by za to aj mnohé slávne kapely dali) a v topic kanále (len so statickou obálkou vydania) viac ako 50 000 videní. A čísla stále rastú... The Cure stále majú verné a (až nekriticky) nadšené publikum.
Alone bude "opener" (úvodný song na albume) a Robert Smith v promo-rozhovoroch uviedol, že sa dosť snažil o to, aby úvodná pieseň mala dostatočne pôsobivý prvý verš.
This is the end / of every song that we sing
Keď ho mal, vedel, ktorý song bude na albume ako prvý... a keď vedel, ktorý song bude prvý, tak nadobudol istotu, že album bude naozaj dokončený.
"I had been struggling to find the right opening line for the right opening song for a while, working with the simple idea of ‘being alone’, always in the back of my mind... this feeling that I already knew what the opening line should be… as soon as we finished recording I remembered the poem ‘Dregs' by the English poet Ernest Dowson… and that was the moment when I knew the song - and the album - were real." (Robert Smith)
Nový album SONGS OF A LOST WORLD vyjde 1. novembra 2024 na značke Polydor/Fiction.
Na artworku albumu bude sochárske dielo s názvom "Bagatelle" z roku 1975 od autora Janeza Pirnata.
* Those synths and windchime takes me straight to DISINTEGRATION. Robert's voice is just magic! Welcome Back The Cure.
* This song is blowing my mind and hearing Robert sounding so good has me feeling incredibly emotional. I need time with it but in this moment I am feeling like it is the best track since songs from DISINTEGRATION.
* I've been listening to this song the whole day, non stop. Even in tears sometimes. This is one of the greatest songs I've ever heard. What a masterpiece!
* I have listened to The Cure for over 30 years. This song is a real return to form. I have listened to this on loop all day. Just beautiful.
* It brought me back to the DISINTEGRATION album. It sounds like it would accompany the trilogy albums: PORNOGRAPHY, DISINTEGRATION and BLOODFLOWERS.
* Definitely a lost track from DISINTEGRATION.
* The overdriven bass sound is my only complaint.
* It's amazing that The Cure are still making beautiful music after all these years. They have continued non-stop to play live and release music since 1978. Their catalogue of music is uniquely their own, and unmatched by anyone.
* This title is a disaster... grandiloquence, sentimentality, gloominess, illegible production...
* The Same Deep Water As You, Disintegration, A Chain of Flowers, Scared As You… there are dozens more emotional songs by The Cure. Alone rates around a 6 out of 10 on the emotional spectrum.
* Boring.
* The Cure is one of my favorites, this song is just okay. A little too on the nose. Not so creatively written.
* This song is amazing. I believe these are his deepest lyrics he’s ever written since DISINTEGRATION. I saw him play it live last year and was awestruck. I’m just afraid this might be the last we hear from them.
Rats On Rafts je kvarteto (na koncertoch kvinteto) z Rotterdamu (Holandsko). Traja chalani a jedno dievča. Hrajú zvukovo striedme (lo-fi) retro, ktoré vychádza predovšetkým z post-punku a tzv. cold-wave.
Novinári o nich píšu, že majú "proclivity for things eroded by the decay of time" ("sklon k veciam erodovaným rozkladom času").
Zatiaľ vydali tri albumy - THE MOON IS BIG (2011), TAPE HISS (2015) a EXCEPRTS OF CHAPTER 3: THE MIND RUNS A NET OF RABBIT PATHS (2021), na ktorých ich zaujímavý retro zvuk odmieta podliehať plynutiu času... V roku 2022 vydali VISIONS OF CHAPTER 3 - videozáznam ich koncertov.
"I first saw Rats on Rafts in their hometown of Rotterdam. I was blown away by their energy and obvious joy at playing together. They reminded me of the feeling that makes you want to create a band in the first place.” (Will Sergeant / Echo and the Bunnymen)
"It's tough, psychedelic pop driven by a hard bass sound and some great melodies. If only John Peel was still alive today they would be doing a session for him next week." (John Robb, portál Louder Than War)
"I love Rats on Rafts. Go and see them play live. Even if you have to travel to Rotterdam." (Alex Kapranos / Franz Ferdinand)
Frontman Rats On Rafts - David Fagan - kedysi v rozhovore povedal, že sa cíti dobre v piesňach, ktoré sú ťaživé a plné pocitov osamelosti či izolovanosti (a explicitne spomenul skupinu Joy Division). A hoci pre mnohých ľudí je to hudba depresívna, pre neho je to ako "ponoriť sa do teplého kúpeľa".
Koncom septembra 2024 vydali Rats On Rafts nový singel Hibernation, ako predzvesť ich štvrtého albumu, ktorý by mal vyjsť v roku 2025.
Tak teda, kto je dnes (v 21. storočí, v roku 2024) viac The Cure?
Samotní The Cure alebo Rats On Rafts?
Ja som si už vybral...
Možno si budete hovoriť, že preháňam... ale na to si treba pripomenúť starý post-punkový sound The Cure.
Takto zneli The Cure v tisíc deväťsto osemdesiatomprvom. The Holy Hour z albumu FAITH (1981, Fiction).
Otázka, ktorú som postavil v nadpise, je svojím spôsobom absurdná. Nikto nie je "viac cure" než The Cure... to považujme za tvrdý fakt. Ale... The Cure sa nejako vyvíjali a aj sa vyvinuli. Nejako zneli v 80-tych rokoch a inak znejú v 21. storočí...
Je tiež hlúpe čakať, že 65-ročný Robert Smith bude robiť hudbu, ako keď mal 23-24 rokov... a tiež načo by ju takto robil? Tvorba je veľmi intímna a subjektívna vec... On to teraz robí takto a stále môžeme byť radi, že sa 65-ročnému človeku chce ešte nejako niečo dávať svetu a vyjadrovať sa... a stále to má nejakú svoju kvalitu a váhu. Ľudia, čo si The Cure prvýkrát všimli pri albume DISINTEGRATION, sú určite spokojní...
Nemožno však nevidieť, že The Cure už dlhší čas poslucháčov uspokojujú skôr zvukom (a určite textami) než prekvapujúcimi hudobnými nápadmi... Zabalené to je dobre, ale žeby sa z toho malo padať na zadok, tak to skôr nie... Aj Alone už je len x-tá variácia tej melanchólie z post-disintegration éry.
To aj mali na mysli tie komentáre poslucháčov, ktoré naznačovali kritickejší pohľad na zvuk či pieseň ako takú. (Aj keď sú v drvivej menšine.)
* The overdriven bass sound is my only complaint.
* This title is a disaster... grandiloquence, sentimentality, gloominess, illegible production...
* Boring.
* The Cure is one of my favorites, this song is just okay. Not so creatively written.
Najbližšie k pravde bude asi ten poslucháč, ktorý naznačuje lakonický predpoklad... (lebo my všetci sme koneční).
* I’m just afraid this might be the last we hear from them.
Je možné, že nadchádzajúci album SONGS OF A LOST WORLD je Smithovo finálne resumé so svetom, so sebou, prijatie starnutia ako nevyhnutnosti.. Je to pohľad spať. Posledný spätný pohľad na svet, ktorý už bol, na svet, ktorý už bol odžitý, na čas, ktorý sa už nedá vrátiť (na lost world) a spojenie Smitha s hmotou (svetom) sa tak už postupne uvoľní... Je možné, že toto je predzvesť aj (minimálne koncertného) konca The Cure.
Viac budeme vedieť od 1. novembra 2024, keď album SONGS OF A LOST WORLD vyjde a budú aj nejaké ďalšie rozhovory v médiách.
Doplnenie zo dňa 1. 10. 2024:
Alone je song inšpirovaný smrťou rodičov a brata Roberta Smitha v ostatnom období... a to veľa vecí upratáva do zrozumiteľnejšieho kontextu.
Na záver sa ešte vrátime k holandským Rats On Rafts dvomi ukážkami (a zhoda tých japonských názvov je len náhodná, lebo od nich nemám nepočúvaného až toľko... bral som z toho, čo na mňa fungovalo na prvé počutie).
Tokyo Music Experience z tretieho albumu EXCEPRTS OF CHAPTER 3: THE MIND RUNS A NET OF RABBIT PATHS (2021, Fire Records).
Osaka je z koncertného video záznamu VISIONS OF CHAPTER 3. Záznamy vznikli v roku 2021 a boli vydané v roku 2022.
