Každá rubrika tohto blogu má nejaké časové predpolie... Vždy chvíľu trvá, kým sa nazbiera nejaký obsah. A na mnohé rubriky som v tomto "predpolí" dokázal aj pozabudnúť :-) Sú v počítači... naznačené a načaté, ale ešte nedotiahnuté do viditeľného výsledku. Čakajú. Čakajú na (svoje) stvorenie :-)
Jednou z takých rubrík (ktoré si pár rokov počkali) je zámer vyberať piesne, ktoré majú geografické názvy. Naozajstné geografické názvy, názvy reálne existujúcich miest na mape sveta... takže žiadne mýtické El Dorado, žiadne Atlantídy alebo Mordory... len reálne miesta na glóbuse (pre plochozemcov - "na scéne sveta").
Tak si dnes pocestujeme... Nie prstom na mape, ale s použitím zvuku...
A pre zjednodušenie našej situácie názov samotný bude v tejto rubrike považovaný za geografický, aj keď ho autori textu mysleli symbolicky či obrazne (tzn. aj keď ním neodkazujú úplne priamo na zemepisnú lokáciu, ale využívajú ho ako zástupný symbol pre iný obsah)...
Lebo už v tomto dieli uvidíme, že analyzovať motiváciu umeleckej mysle nie je práve jednoduché a nerád by som sa zamotal do nerelevantných (alebo rovno chybných) rozborov a výkladov textových haluzí z alternatívnej scény :-) Je to poézia. Tam by som sa mohol celkom slušne popáliť. Vášmu samoštúdiu sa však medze nekladú a ak k vybratým songom zistíte viac (alebo niečo iné) než ja, niečo zaujímavé zo zákulisia ich vzniku a ich významu, tak šup šup... neváhajte napísať do diskusie. Rád sa dozviem (radi sa dozvieme) niečo nové.
Ja vlastne mám reálne pochybnosti, či táto rubrika je vôbec dobrý nápad, pretože istému "vhľadu do textov" sa tu nebude dať vyhnúť (lebo názov je súčasťou textu, je súčasťou verbálneho posolstva piesní)... a to je pôda značne nepevná. To som si v úvodnom nadšení z témy rubriky až tak neuvedomil a už pri napĺňaní obsahu tohto dielu som sa dostal do komplikácií, lebo síce existujú fanúšikovské weby, ktoré sa zaoberajú analýzami významu piesní, ale je na nich veľmi nedôveryhodný a často aj zjavne chybný kontent.
Tri videá v tomto dieli budú k téme (Ontario/Québec, Austrália, Florida), zvyšné budú len doplnok na základe nebrzdenej "jazdy asociácií". Urobíme si malú odbočku k The Shins a úplne v závere tohto dielu si urobíme odbočku predovšetkým ku gitaristovi Johnnymu Marrovi (lebo sa nám dnes priplietol do cesty).
Milá rubrika, dočkala si sa stvorenia a ja ťa vypúšťam do sveta. Ži si svojím životom!
Billy Bragg je už starší pán (narodený v roku 1957) narodený v Greater London (cez rodostrom jeho matky však má aj talianskych predkov). Na scéne je od roku 1977 a (z môjho pohľadu Stredoeurópana) svoje hviezdne časy zažil v 80-tych a hlavne 90-tych rokoch minulého storočia...
Ale preto som zdôraznil, že Stredoeurópana, pretože Billy Bragg je predovšetkým "ostrovný" fenomén (britský, ba dokonca špecificky anglický) a dokonca nie len úzko kultúrny fenomén, ale aj spoločensko-politický, nakoľko časť jeho tvorby (a aj prevažujúce verejné postoje) je spojená s ľavicou (left-wing).
S takou tou klasickou ľavicou, ktorá sa zaujíma o "ľudí práce" a o núdznych - tzn. nie tá aktuálna neomarxisticko-progresivistická urbánna novo-ľavica, ktorá sa veľmi často (hoci pripustiť sa dá, že možno aj nevedomky) stáva užitočným idiotom globalistických konceptov riadenia sveta dohodnutých na pre-verejnosť-uzavretých stretnutiach tých extrémne najbohatších oligarchov toho sveta.
Takže paradoxne dochádza k veľmi bizarnej "koalícii" Samozvaných-Pánov-Sveta s tými, ktorí o sebe sami prehlasujú, že vraj stoja vždy plne na strane diskriminovaných či exkludovaných menšín a (pseudo)menšín a presadzujú raz rovnosť, potom zase rôznosť... alebo rovnosť v rôznosti... čo im práve napadne a ako sa im to práve hodí. Dochádza ku koalícii tých, ktorí zámerne kreujú problematické kolektivistické agendy a tých, ktorá tieto agendy v spoločnosti propagujú... vznikajú tak spoločenské vrstvy, ktoré sú nositeľmi tzv. "luxury beliefs" (privilegovaných presvedčení), a ich príslušníci sa cítia nadradene nad všetkými ostatnými.
Dokonca sa Braggovi nedá ani nadávať do boľševikov, lebo celá tá západná klasická ľavica má bližšie skôr ku Gramscimu či k Robertovi Owenovi než k Marxovi a Leninovi. Vnímam to tak, že Braggov ľavicový aktivizmus je skôr poháňaný nejakými retro-punkovými koreňmi, lebo mať 20 rokov v roku 1977 (v časoch Sex Pistols, The Clash a spol.) muselo s človekom niečo urobiť... punk ako hudobný žáner mal ľavicový "náter" hudby robotníckej triedy. Bragg sa teda historicky sformoval ako neodkloniteľný ľavičiar (podobne ako v USA napr. Michael Moore).
Od mala mal Stephen William Bragg záujem o literatúru a poéziu a následný záujem o hudbu ho prirodzene viedol k pesničkárstvu. Ľavicový mind-set zase špecificky k protest-songom.
Nad obsahom sa možno dá ohŕňať nosom (tu veľmi závisí od politického backgroundu poslucháča... mne bola ľavica vždy na smiech, tak pre mňa je to bizár až na hrane pochopiteľnosti), ale jeho hudobná forma je miestami naozaj vydarenou kombináciou simon&garfunkelovskej folkovej delikátnosti a s tým šikovne kontrastujúcej punkovej či post-punkovej neučesanosti, surovejšej autenticity a formálnej strohosti (lo-fidelity).
Na festivale Rock Against Racism by sme sa (Bragg a Ja) asi nestreli a keby sme sa niekedy stretli, možno by ma Billy nazval "fašistom" (lebo ľavičiari s touto nálepkou šibrinkujú dosť neopatrne a ľahkovážne), ale ja ho aj tak mám dosť rád :-)
Pred nedávnom vraj v nejakom rozhovore vyjadril sklamanie, že je vnímaný ako predovšetkým "political songwriter"... ale teraz už je dosť neskoro. Mlieko je už rozliate a verejnosť rada vníma (dokonca potrebuje vnímať) realitu v zjednodušujúcich schémach. A Billy Bragg si k zjednodušujúcej nálepke politického aktivistu statočne nakročil hlavne vlastným pričinením - svojimi ostentatívnymi aktivistickým krokmi - napr. urobil aj cover-verziu Internacionály alebo socialistického songu The Red Flag, ktorý je "hymnou" Labour Party, hrával na zhromaždeniach štrajkujúcich baníkov v oblasti Newportu a Sunderlandu (viď napr. song There Is Power In A Union z albumu TALKING WITH THE TAXMAN ABOUT POETRY, 1986), v časoch Gorbačova navštívil Sovietsky Zväz a pod.
Je podporovateľom "multi-racial Britain" (čo je niečo, čo už snáď ani nie je potrebné podporovať, lebo tento osudový historický omyl a spoločenská katastrofa sa dostala do takého štádia, že sa už asi ani nedá zvrátiť a opraviť).
Rozjede-li se jednou takový proces, má tendenci narůstat sám od sebe. Jak sami autoři zmiňují, čím víc imigrantů, tím víc dalších potenciálních imigrantů, což jsou jejich příbuzní, sousedi, kamarádi … z domovské země. Ochota migrovat do ciziny za lepším životem klesá až od určitého HDP na hlavu, údajně 10 000 dolarů na osobu ročně podle parity kupní síly. Bohužel pod touto laťkou žijí tři čtvrtiny naší planety, šest z osmi miliard lidí - to je lidský rezervoár jako hrom.
Milan Kechlibar v článku Migrace: tohle sa Británii moc nepovedlo, 1. 12. 2024, konzervativninoviny.cz
Bragg sa zúčastňoval aj aktivít, ktoré (chvályhodne) poukazovali na to, ako si bankové manažmenty vyplácajú extrémne vysoké odmeny a podobne... Na druhej strane podporoval (čo je na ľavičiara dosť paradoxné, lebo ľavičiari sú kolektivisti a nie separatisti) nezávislosť Walesu a Škótska. Vo svojej knihe THE PROGRESSIVE PATRIOT (2006) vyjadril presvedčenie, že anglickí socialisti môžu prevziať pod svoje krídla povedomie patriotizmu od pravice (a v tých rokoch sa aj dosť venoval hľadaniu koreňov anglickej folklórnej hudby). Za tri piliere zdravej spoločnosti považuje osobnú slobodu, rovnosť a zodpovednosť.
Začiatky jeho kariéry boli ťažké (ako sú vlastne začiatky skoro každej kariéry), ale okrem toho, že neúnavne hrával na ulici, Bragg preukázal veľa dôvtipu a silnej motivácie, aby sa (aj fyzicky) dostal k riaditeľom hudobných vydavateľstiev alebo napr. až k dídžejovi Johnovi Peelovi. Vtedy ešte neexistoval bandcamp, tak sa museli roznášať demokazety osobne alebo doručovať poštou.
Billy Bragg mal blízko ku takým menám anglickej (resp. britskej scény) ako Kirsty MacColl alebo Johnny Marr (The Smiths) a aj spolu viacnásobne spolupracovali... Ale spolupracoval aj s Američanmi (Wilco, Natalie Merchant) a preskúmaval hranice žánru "americana".
Prvý album vydal v roku 1983 a celkovo je to minimálne nejakých 13 (a viac) albumov. Ospravedlňujem sa, ale absolútne v tom nemám prehľad, pretože to ešte komplikujú kompilácie jeho piesní alebo spolupráce a bočné projekty. V rôznych zdrojoch natrafíte na rôzne úplné zoznamy jeho diskografie, upratať si to v hlave stojí celkom dosť úsilia, takže som na tom tak, že som to vzdal... Beriem to tak voľne (nestresujem tým samého seba)... Vždy tak objavím nejakú pieseň, o ktorej netuším z ktorého jeho albumu je... a aspoň som prekvapený.
Okrem politických songov má Billy Bragg aj osobnejšiu (intímnejšiu) folkovú polohu... v tej ukazuje, aký by bol skvelý, keby bol zostal menej angažovaným a stal sa z neho len "taký obyčajný folkáč".
Aj Billy Bragg má jednu pieseň, ktorá sa nám hodí do tejto rubriky, lebo sa volá Ontario, Quebec and Me
Text znie ako lovesong, ale je to (pravdepodobne) osobné vyznanie kanadským provinciám Ontario a Québec. Osobné vyznanie individuálnemu nomádstvu, krajine, hľadaniu miest s atmosférou. Zvlášť, keď v texte spieva, že "Nie je príliš zostať o deň naviac, ani vrátiť sa o čosi skôr". Text umožňuje viac výkladov.
You don't need my Christmas cards
You already have my heart
This has been a holiday romance
Right from the very start
(refrén) For we know how to spend the time
Who cares about the weather
We'll dance in the town till the sun goes down
And push our beds together
From the Land of the Midnight Sunglasses
To the Mountains of the Moon
You could never stay a day too long
Nor never come back too soon
(refrén)
And you know what a fool I am
With my short attention span
Flying in the rainy season too
Nothing can keep me away from you
(medzihra / sloha bez textu)
(refrén)
Ontario, Quebec and Me bola pôvodne B-strana singla You Woke Up My Neighbourhood (1991, Go! Discs) z augusta 1991.
Opätovne song vyšiel na albume REACHING TO THE CONVERTED (1999, Cooking Vinyl), ktorý bol parádnou kompiláciou b-strán jeho singlov, spoluprác (The Boy Done Good s Johnnym Marrom) raritiek a cover-verzií (napr. Jeane od The Smiths alebo She´s Leaving Home od The Beatles).
Je to veľmi zaujímavá výberovka. Odporúčam vám ju vlastniť.
https://en.wikipedia.org/wiki/Reaching_to_the_Converted
The Shins sú indie-rocková skupina pôvodne z Albuquerque (New Mexico, USA), aktuálne údajne sídlia v Portlande (Oregon, USA). No... "sídlia". Ťažko tu používať úplne jasne množné číslo, lebo aj spolčenie The Shins sa v pokročilejšom čase svojej existencie správalo skôr ako one-man projekt. Ústrednou postavou je multiinštrumentalista a autor hudby a textov James Mercer - muž s veľmi zaujímavým hlasom - (na muža) dosť vysokým...
Ale na prvých troch albumoch (takmer kultových)
OH, INVERTED WORLD (2001, Sub Pop),
CHUTES TOO NARROW (2003, Sub Pop),
WINCING THE NIGHT AWAY (2007, Sub Pop)
boli The Shins kvartetom až kvintetom a ich úvodná "južansko-hispánska" zostava Mercer / Sandoval / Hernandez / Crandall je považovaná za najlepšiu.
Z prvého albumu OH, INVERTED WORLD (2001, Sub Pop) sa za prvé dva roky od vydania predalo viac ako 100 000 kópií, pričom label Sub Pop pôvodne očakával, že keď sa predá 10 000 kusov, bude to dobrý výsledok...
Po treťom albume došlo k úplnej obmene personálnej zostavy. The Shins následne vydali ešte dva albumy v rokoch 2012 a 2017.
A ešte jedna zaujímavosť: album HEARTWORMS (2017, Columbia/Sony), mal v roku 2018 zaujímavého pendanta, keď The Shins vydali album THE WORM´S HEART s prearanžovanými piesňami z albumu HEARTWORM. Bola to "flipped" (reverzná) verzia albumu HEARTWORM (alebo "reimagined" verzia albumu HEARTWORM). Boli tam tie isté songy ako na HEARTWORM, len v opačnom poradí a v kontrastných aranžmánoch. James Mercer podstatu toho nápadu formuloval takto: "Slow songs were played faster, quiet songs louder, and vice versa."
Niečo takéto (akoby coverovanie samých seba), je dosť bezprecedentný projekt, ktorý na alternatívnej scéne neurobil ešte nikto takýmto cieleným a konceptuálnym spôsobom... iba The Shins.
Od roku 2004 sa James Mercer spolu s producentom a hudobníkom Danger Mouseom pustili do spoločného projektu Broken Bells a vydali zatiaľ 3 albumy (podľa mňa nie až tak výrazné, ako boli albumy The Shins).
The Shins ešte nie je uzatvorená história a občasne vydávajú nealbumové single, piesne pre soundtracky a venovali sa aj remastrovaniu starších albumov, aby ich mohli vydať pri príležitosti 20-ročného jubilea ich vydaní (2021 + 2023).
Song Australia je číslo 2 na ich treťom albume WINCING THE NIGHT AWAY (2007, Sub Pop). Z albumu vyšli 3 single a Australia bol druhý v poradí (vyšiel v apríli 2007 za o čosi známejším Phantom Limb).
A je to song, v ktorom Austrália je vnímaná ako symbol... ako symbol pre miesto, kam sa chodí za trest.
Autor James Mercer v rozhovore pre nerve.com uviedol (okrem iného) nasledujúce:
"Well that song isn't about Australia, first of all. That's from my memories of working in offices. I've had a hundred different jobs, and there is a special kind of sickness doing a job in an office. I was a bookkeeper and a secretary, and there is something so horribly boring and defeating about it. That song is also about this woman from Texas who was just... a miserable person. ... So it's partly me wondering, 'Is this what humans are meant to be doing?' You're in this fucking cage and there's people you can see through the window and you see the gardener and you're so fucking jealous."
A jeden z poslucháčov v diskusii o význame textu povedal:
"This song is about work. Working a 9-5, 5 days a week and being miserable until you die. Australia was originally a prison colony where they sent convicts to work in work camps and where they couldn't escape. Listen to So Says I for similar themes."
Takže Australia teda znamená byť chytený pasci "nine-to-five jobu" ako vo väzení, ako v trestaneckej kolónii. Austrália pôvodne takouto trestaneckou kolóniou bola... Austrália tu teda funguje ako zástupný symbol. Austrália = väzenie, pracovný tábor, práca za trest.
A s použitím tejto optiky je už ľahšie interpretovať aj vizuálny koncept videoklipu, ktorého príbeh zobrazuje ako The Shins oslobodzujú balóniky (= duše), ktoré boli zapriahnuté do práce, ktorá ich obmedzuje a zväzuje.
The Shins a singel Australia z apríla 2007 z albumu WINCING THE NIGHT AWAY, ktorý vyšiel v januári 2007 na Sub Pop. A jeden z najzaujímavejších mužských hlasov na alternatívnej scéne - James Mercer.
James Mercer často pripomínal novinárom, že "The Shins sú popový projekt". A bolo tiež zrejmé, že The Shins vo svojom zvuku masívne recyklujú popové hudobné prvky zo 60-tych rokov (The Zombies, The Beach Boys a mnohé ďalšie).
Titulný song Heartworms z albumu HEARTWORMS (2017, Columbia/Sony) tiež zjavne preukazuje, že hudba 60-tych rokov je vo fundamentoch zvuku The Shins.
Podobne hravý a "šťavnatý" je napríklad aj Fantasy Island (Flipped) z "flipped" alebo "reimagined" albumu HEARTWORMS, ktorý vyšiel v druhej polovici januára 2018 pod (flipped/otočeným) názvom THE WORM´S HEART.
A ešte jedna live nahrávka od The Shins. Akosi som si nedokázal odpustiť tento dokonalý pop-song.
Hit It´s Only Life z albumu PORT OF MORROW (2012, Columbia/Sony) zahraný naživo pre program Like A Version austrálskej rádiostanice Triple J.
The wheels in motion
I never drank your potion
And I know it breaks your heart.
Open up your parachute
Something's got to stop the free-fall.
Ale vráťme sa k hlavnej téme článku - geografické názvy piesní.
Modest Mouse vznikli v roku 1993 v štáte Washington (v meste s veľmi čudným názvom - Issaquah) a aktuálne tiež žijú v Portlande (Oregon, USA) - ako aj The Shins. Hlavnou postavou skupiny je autor/spevák/gitarista Isaac Brock. Jeden z troch zakladajúcich členov Modest Mouse (bubeník) už zomrel (v decembri 2022).
Ich albumy vydané v rokoch 1996, 1997 a 2000 milovali hlavne recenzenti a die-hard fanúšikovia v USA, ale potom prišiel rok 2004 a album GOOD NEWS FOR PEOPLE WHO LOVE BAD NEWS (2004, Epic) a s ním aj prvý medzinárodný úspech. Začali si ich všímať aj mimo USA a Float On či Ocean Breathes Salty boli veľké medzinárodné hity.
Okrem toho, že Modest Mouse porástli autorsky, albumu (z roku 2004) pomohla skvelá produkcia Dennisa Herringa... zvuk na albume je čistejší, menej garážový, efektívnejšie kontrastuje tichšie a hlučnejšie pasáže.
Jazda smerom hore nasledovala aj na nasledujúcom albume WE WERE DEAD BEFORE THE SHIP EVEN SANK (2007, Epic). Na tomto albume sa dočasne stal členom skupiny niekdajší gitarista skupiny The Smiths - Johnny Marr.
WE WERE DEAD BEFORE THE SHIP EVEN SANK (2007, Epic) je pravdepodobne najlepší album Modest Mouse z hľadiska zvuku a produkcie. Vďaka autorskému a aranžerskému vstupu Johnnyho Marra sú melodické (harmonické) pasáže ešte melodickejšie a vďaka Brockovi nervné (disharmonické) pasáže ešte drhnúcejšie... Autorské prepojenie týchto dvoch osôb sa ukázalo ako mimoriadne produktívne.
10 years into their career, Modest Mouse have stumbled into their best album yet. (Blender magazine)
This is a band working at the very top of their game, and this album is a beautiful, brilliant beast. (musicomh.com)
Much of [the album] feels like a culmination of the sound of Modest Mouse. (Alternative Press magazine)
Analyzovať význam text songu Florida ide nad rámec tejto (skôr zábavnej) rubriky. Navyše Brockove texty sú plné paradoxov a fakt dosť podivných metafor (ktorýsi novinár svojho času napísal, že Brockove texty sú ako Moebiov pásik).
Florida sa zaoberá témou dezilúzie a frustrácie, hľadania zmyslu života a permanentného boja o prežitie. Prináša metaforický obraz o pokuse úniku z "rat race" (Brock to v texte nazýva "ríša mravcov" - busy ant empire). Florida je metaforou pre miesto, s ktorým sa asociujú pozitívne emócie, dovolenková atmosféra, teplé počasie, žiadne bežné starosti. Vytvára sa tak obraz symbolickej destinácie, kde si človek môže oddýchnuť a začať odznova... Florida je v texte piesne metaforou pre všeobecne ľudské pocity - túžbu po lepšej budúcnosti a zároveň spomienok na staré dobré (bezstarostné) časy. Ale... žiadne také krásne ideálne miesto (ako Florida) objektívne neexistuje... Túžba po ľahšom (plnšom, harmonickejšom, pohodlnejšom) živote aj tak vedie k zúfalstvu a frustrácii, kvôli minimálnej možnosti (až nemožnosti) uniknúť vlastným myšlienkam a vnímaniu seba samého.
Ďalším problémom je, že "nezapojiť sa / nesnažiť sa" síce môže narušovať onen "rat race", ale vyžaduje to celkom značné úsilie. To je tá - poslucháčsky asi najvýraznejšia - časť veršov
Well, it took so much effort
Not to make an effort
Oh, what a flawless design
Takáto podvratná činnosť voči spoločnosti je síce (s istými obeťami) možná, ale ani ona neprináša úplne stopercentne použiteľné riešenia (ak teda nechcete byť po zvyšok života meditujúcim mníchom v horskom kláštore). Odpor voči spoločnosti a systému je možný, ale musíte to mať dobre rozmyslené, ako vám tento odpor otvorí (alebo zavrie) možnosti (pretože život si vo všeobecnosti od nás vyžaduje skôr angažovanie než neangažovanie sa). Ale vnútorne je naozaj možné aspoň nebyť v epicentre onoho "rat race" - mať do značnej miery vedomý odstup od toho (nezmyselného) "mravenčenia". Je to riešenie aspoň pre zopár existenciálne prebudenejších, lebo tí ostatní sa toho samoúčelného hmýrenia zúčastňujú s vášnivou slepotou a nasadením (prílišná introspekcia je v živote skôr na obtiaž).
Text piesne Florida v konečnom dôsledku spochybňuje vôbec možnosť uniknúť z osudu, do ktorého sme vnorení (aj kvôli tlakom zvonka, aj kvôli nemožnosti radikálne premeniť alebo oslobodiť seba od samého seba). Text sa preto pýta, na čo by sa niekto o to vôbec mal pokúšať? Čo je kľúčová otázka.
Bez ohľadu na fyzický priestor medzi nami a "Floridou" (medzi neznesiteľnou prítomnosťou a ideálnou budúcnosťou), naivnú nádej na život bez trápenia nám kazí uvedomenie si toho, že človek nemôže jednoducho uniknúť sám sebe, čo vedie k existenciálnemu nepokoju, ktorý piesňou kompletne preniká.
Verše
Even as I had left Florida
Far enough, far enough, wasn't far enough
Couldn't quite seem to escape myself
Far enough, far enough, far from Florida
We were all drowsin' in cruise control
Far enough, far enough, wasn't far enough
I stood on my heart's porch thinkin'
"Oh, my God, I'll probably have to carry this whole load"
okrem doslovného aktu odchodu z Floridy (z modelového miesta bez starostí) symbolizujú hlbší pokus dištancovať sa od minulého ja alebo spôsobu myslenia a žitia. Florida ako fyzický priestor sa tak stáva mentálno-symbolickým priestorom, od ktorého sa rozprávač (Isaac Brock) chce vlastne dištancovať.
Avšak to "dosť ďaleko, dosť ďaleko, nebolo dosť ďaleko" podčiarkuje márnosť pri hľadaní geografických (fyzických) riešení vnútorných problémov.
Nie je to ani ľahký text a ani neponúka žiadne optimistické východisko. "Nepropadejte žádné naději!" Je to typický - dosť čudný a paradoxný - Brockov text.
Pôvodne mal Johnny Marr spolupracovať s Modest Mouse len na komponovaní a nahrávaní obsahu albumu WE WERE DEAD BEFORE THE SHIP EVEN SAN , ale tá spolupráca sa ukázala tak plodná a prínosná pre obe strany, že Marr bol nakoniec aj súčasťou koncertného turné k albumu.
A aby sme to tu mali už úplne všetko doprepletané, tak Jamer Mercer (The Shins) spieva na albume WE WERE DEAD BEFORE THE SHIP EVEN SANK (2007, Epic) back-vokály v piesňach Florida, We've Got Everything a Missed the Boat. Lebo Mercer aj Brock sa poznajú z Portlandu.
Takže po väčšej časti textu už konečne song Florida, ktorý vyšiel na albume WE WERE DEAD BEFORE THE SHIP EVEN SANK (2007, Epic). Nebol to singel.
A ako doplnok (mimo hlavnej témy článku) ešte jedna ukážka z albumu WE WERE DEAD BEFORE THE SHIP EVEN SUNK (2007, Epic).
Je to skvelý album... Pravdepodobne nie tak kreatívne prelomový, nie taký prekvapujúci, ako bol predošlý GOOD NEWS FOR PEOPLE WHO LOVE BAD NEWS (2004, Epic Records), ale s ešte lepším zvukom (produkciou) Dennisa Herringa.
Issac Brock vydáva zo seba stále tie jeho charakteristické vokály "psychiatrického pacienta na priepustke", basy basujú hlboko, výšky sú čistučké, bez rezonancií a vysoko, medzi krajnými frekvenciami je obrovská dávka priestoru a zvuk bicích je naozajstný gurmánsky zážitok... Čerešničkou na tejto torte je art-work obalu, ktorý zobrazuje niečo ako starodávnu koženú ručnú knižnú väzbu. Je to dobré od prvého momentu, keď album zoberiete do ruky až po dobeh poslednej noty...
Bonusom je osobný vklad Johnnyho Marra do zvuku kapely a aranžmánov gitarových stôp (v tom období) takže si počas počúvania môžete vo svojej hlave rozohrať hru "takto by možno zneli The Smiths v roku 2007, ak by pretrvali" - a "vystrihujete" si v hlave pasáže, ktoré vám to potvrdzujú.
Kreatívne kvarteto Brock (hudba/texty) / Marr (gitary) / Mercer (vokály) / Herring (produkcia) urobilo z tohto albumu v podstate nadčasový výstup...
People As Places As People bol posledný (piaty) singel vydaný z albumu. Je to trinásty (predposledný) track na albume a kontinuálne (bez pauzy) prechádza do posledného (štrnásteho), preto je tento upload v závere trochu "uťatý". V závere vás to trochu "vyhodí zo sedla"... sorry...
Na záver tohto dielu sa ešte letmo a povrchne vrátime k osobe Johnnyho Marra.
Narodený v Manchestri, aktuálne už šesťdesiatnik... prvú kapelu založil vo svojich 13-tich a stal sa známym na indie scéne (resp. alternatívnej scéne) pre svoj charakteristický spôsob hrania, charakteristický zvuk a schopnosť komponovať de facto popové piesne. V 80-tych rokoch (ako čerstvý dvadsiatnik) získal až kultový status ako následok kultovej atmosféry okolo skupiny The Smiths. Tvrdil, že sa cíti ako "pop-guitarist" a snažil sa vyhýbať sa rockovo-gitarovým klišé.
"The 1980s' most inventive and distinctive guitarist" (The Guardian)
Je vlastníkom (vraj) 132 gitár... 53 jeho najobľúbenejších bolo (s jeho komentárom) v roku 2023 odprezentovaných v knihe MARR´S GUITARS (vydavateľstvo Thames & Hudson).
https://thamesandhudson.com/news/coming-soon-marrs-guitars/
Hi Hello je z jeho štvrtého albumu (tretieho sólového) CALL THE COMET (2018, New Voodoo/Warner) a ako singel to vyšlo v máji 2018. Toto je live nahrávka pre KEXP Seattle z konca septembra 2018.
* Even without Morrissey, Marr still amazes us with his beautiful demonstrations of guitar playing. God bless this man.
* Johnny Marr is my guitar God. No other songwriter on this planet can compare to his genius.
* One of, if not the best guitar-players I know of.
* Johnny Marr is the best thing that ever happened in this world.
* His work with The The is immortal...
Po konci The Smiths na konci 80-tych rokov (tzn. po zániku autorského tandemu Morrissey / Marr) nemohol Johnny Marr zostať dlho bez angažmánu. Okrem členstva spolupráce s rôznymi skupinami (The Pretenders, The The, Modest Mouse, The Cribs...) a členstve v super-skupine Electronic sa vydal aj na sólovú dráhu...
Prvý takýto album vydal v roku 2003 pod menom Johnny Marr & The Healers (častejšie však zapisované ako Johnny Marr + The Healers) a v rokoch 2013, 2014, 2018 a 2022 vydal (zatiaľ) 4 sólové albumy.
Johnny Marr + The Healers bolo trio. V roku 2000 nahrali (a začiatkom roka 2003 vydali) jediný album
Johnny Marr je gitarista, nie spevák. Tento projekt (a album BOOMSLANG) bol však prelomový v tom, že sa Marr po prvýkrát rozhodol ako frontman skupiny aj spievať... nie sú to vokály ako od echtovného speváka, ale určite to nie je na facku...
Album bol prijatý rozpačito a mal aj rozpačité recenzie. Aj ja sám som na to prišiel, keď som si ho v tom čase kúpil... čakal som niečo zvukovo bližšie ku The Smiths. To sa ale nekonalo...
Naopak, na albume sa Marr vydal rockovejším smerom (ďalší členovia tria boli členovia The Who a Kula Shaker). Ja som si potom (po vytriezvení a vychladnutí) napálil aspoň výber z tohto albumu a originál som predal cez hudobný bazár.
Ale dajú sa na albume nájsť skvosty... pre mňa je to hlavne Long Gone, s priam esenciálnym rockovým riffom, celkom dramatickou výstavbou songu, s fajn viachlasmi a atraktívnymi vrstvami bicích (hajtka tam odvádza veľa práce). Oblizujem sa až za ušami... ale album ako celok veľkú dieru do sveta neurobil.
Long Gone vyšlo pôvodne v roku 2001 ako b-strana singla The Last Ride. A potom v roku 2003 na albume...
Remastrovaný album BOOMSLANG v de luxe podobe vyšiel ako 2LP resp. 2CD v reedícii koncom septembra 2024. Jeho súčasťou je aj 7 doteraz nevydaných piesní, ktoré sa nedostali do dramaturgie pôvodne vydaného albumu. Pre túto reedičnú príležitosť bol zmenený aj obal albumu...
A nemal som to pôvodne v pláne, ale neodpustím si... Ešte niekoľko ukážok od super-group Electronic (super-group je skupina, ktorá je "nadstavbová", je tvorená členmi už existujúcich, resp. známych či slávnych skupín - veľmi často je super-group len dočasný projekt... napr. Travelling Wilburys).
Electronic bolo duo - Bernard Sumner z New Order z Manchesteru a Johnny Marr ako bývalý člen The Smiths z Manchesteru. Aktívni boli medzi rokmi 1989 až 1998. Do roku 1994 spolupracovali (na niektorých songoch - Getting Away With It, Dissapointed, ...) aj s Pet Shop Boys (čo sa prejavilo aj vo zvuku).
Začiatky Electronic boli v hlave Bernarda Sumnera, ktorý chcel robiť aj tanečnejšie veci, ktoré sa inšpirovali klubovou acid-houseovou vlnou z prelomu 80-tych a 90-tych rokov a ktoré nenachádzali odozvu u ostatných členov New Order. Sumner chcel viac experimentovať s houseovými a dance-floorovými rytmickými podkladmi... Rozhodol sa, že pripraví sólový album s tanečnou hudbou, ale rýchlo zistil, že nerád pracuje sám, preto si prizval Marra, ktorý v tom čase bol "voľný hráč", pretože už nebol členom The Smiths.
Electronic teda mal byť pôvodne sólový projekt Bernarda Sumnera, nakoniec sa stal platformou pre širšiu spoluprácu a viaceré personálne prepojenia. V neskoršom období (od roku 1994) s Electronic spolupracoval napr. aj Karl Bartos (zo skupiny Kraftwerk). V súhrne projekt Electronic za sebou zanechal 3 albumy (1991, 1996, 1999).
Debutový singel Getting Away With It dvojica vydala už v decembri 1989. Prvý album ELECTRONIC vyšiel koncom mája 1991 cez Factory Records. Prepojenie skupiny Electronic na tanečnú scénu bolo dokonané aj tým, že mnohé songy z albumov boli poskytnuté ako podklad pre remixy pre DJ-ov spojených s manchesterským klubom Hacienda (ale nie len s ním).
Reality z albumu ELECTRONIC (1991, Factory). Tu bol priestor pre Marrove gitary značne menší, ale nie nulový...
Pre tretí album sa ku základnej dvojici (Sumner + Marr) pridal aj basák z Doves a bubeník z Black Grape.
Electronic sa tak zhmotnili do klasickej rockovej zostavy a znamenalo to aj odklon k viac indie-rockovému zvuku (ale to už bol takmer prelom tisícročí a acid-house už rozhodne nebol takým ťahákom ako v roku 1988). Vznikol tak aj väčší priestor pre Johnnyho Marra.
Tretí album TWISTED TENDERNESS bol nahrávaný v roku 1998 a vyšiel v apríli 1999 cez vydavateľstvo Parlophone Records.
Haze z albumu TWISTED TENDERNESS (1999, Parlophone Records)
When She´s Gone z albumu TWISTED TENDERNESS (1999, Parlophone Records)
