Disclaimer z 20. januára 2025:
Vážení čitatelia (poslucháči),
stalo sa to, čo som (tak trochu) predpokladal.
Diel 119 som zverejnil 19. decembra 2024 a v prípade projektu Cindy Lee som najprv použil neoficiálne uploady zo súkromných (fanúšikovských) kanálov. Nebolo to ideálne riešenie, ale oficiálny obsah bol veľmi nešikovný (len link ku kompletnému neštruktúrovanému albumu cez kanál Realistik Studios). Následne 20. decembra 2024 som zistil, že od 18. decembra 2024(!) je v tzv. topic kanále Cindy Lee uploadnutý aj album DIAMOND JUBILEE. Kompletný a s možnosťou počúvať samostatne po skladbách. Bol som nadšený... a ešte toho 20. decembra som všetky ukážky v článku prelinkoval už cez topic kanál. Po mojom návrate do online priestoru (cca 13. januára 2025) som zistil, že linky sú, žiaľ, neaktívne... že sa zmenili cca v čase okolo 7. januára 2025 a že album DIAMOND JUBILEE je v topic kanáli celý, avšak piesne sú nejako poprehadzované (zmenila sa dramaturgia albumu?). OK... vyhľadal som konkrétne piesne a opäť som prelinkovanie aktualizoval. Takže už druhýkrát som robil zmenu...
Ale neviedlo to k trvalejšiemu riešeniu... zdá sa, že pre našu oblasť proste album nie je dostupný. Linky k oficiálnym uploadom už opäť (pre IP adresy zo Slovenska) nie sú aktívne.
Neviem viac o pozadí toho... súvisí to (asi) s lokalizáciou autorských práv. Album DIAMOND JUBILEE zatiaľ nemôže byť šírený takýmto spôsobom na území Slovenska. Nebudem s týmto stavom ani bojovať, ani ho nejako pokútne obchádzať... Link ku kompletnému albumu (v jednom kuse) zostal naďalej aktívny a album nájdete aj na bandcampe, takže počúvať sa ho dá... Len to nebude také pohodlné, ako keď ja výber priamo naservírujem.
Na aktuálnu situáciu nemám vplyv a ospravedlňujem sa za ňu. Verím, že si k albumu nájdete cestu, hoci aj okľukou. V druhej časti článku je ešte Jess Locke a Rowena Wise a tie zostali bezo zmien.
A nižšie už pokračuje pôvodný text článku.
Blíži sa koniec roka... a "resty" mám v roku 2024 naozaj veľké :-) Väčšie než v rokoch minulých. Mám pred sebou posledných pár dní, lebo počas sviatkov budem mimo internetového pripojenia.
A to je každý rok poriadny "šrumec", čo z rozpracovaného ešte na poslednú chvíľu podokončovať. Navyše... ja nie som úplne ten typ, ktorý najlepšie veci vyprodukuje pod tlakom termínu. Iste, aj mne sa to stáva. Aj v práci, aj v súkromí. A vtedy prepnem na strohý režim zameraný vyložene na cieľ... Termín stihnem, ale výsledok býva dosť kŕčovitý... A nemám z neho plezír. Mne sa lepšie robí vtedy, keď som v pohode a v poriadku... v dobrom rozmare sa vtedy viem pohrať s detailmi.
Sviatky sa blížia, čas sa kráti. Rozhodol som sa, že prednosť teraz dostanú diely, ktoré už som mal kedysi takmer pred vydaním, len niečo málo im chýbalo...
Teraz si dokončíme obdobie marec/apríl 2024. Bude to časť 2 (lebo časť 1 už vyšla ako diel 116).
A toto bude celkom relevantný diel, lebo sa pristavíme pri albumoch, ktoré sa nakoniec ukázali ako významné a výrazné aj v kontexte celého roka 2024.
A v tomto dieli budeme iba v Kanade a v Austrálii. A zhodou okolností v Austrálii práve dvakrát v Melbourne.
Zaujímavosť: Austrália má veľkú rozlohu - je rozlohou porovnateľná s USA bez Aljašky. Ale osídlenie je veľmi nerovnomerné. Takmer celá populácia Austrálie je sústredená v piatich najväčších mestách, pričom 40% populácie Austrálie žije v len dvoch mestách - Sydney a Melbourne. Ale až tak sa tam netlačia... v lepších časoch, v druhej polovici 20. storočia mali Austrálčania jednu z najvyšších životných úrovní na svete a väčšinou vlastnili - okrem nehnuteľnosti v meste - aj dom na predmestí, ktorý prenajímali (alebo naopak, žili na predmestí a prenajímali mestské bývanie). Tak sa stalo, že austrálske veľké mestá sú veľké predovšetkým svojou rozlohou. Melbourne je plošne 6x väčšie ako Londýn, ale zďaleka nemá toľko obyvateľov (5 miliónov vs. 9,65 miliónov). Sydney je plošne až 14x väčšie ako Berlín, ale nemá ani dvojnásobok jeho počtu obyvateľov (5,18 miliónov vs. 3,57 miliónov).
V Kanade začneme veľmi lo-fi a teda výsostne alternatívne, potom v Austrálii nám to bude spočiatku aj celkom alternatívne gitarovo "drhnúť", ale postupne to budeme uhladzovať až napokon skončíme hladko, jemne a folkovo... Taká "postupka" to bude. Zašpinený zvuk budeme postupne prečisťovať a tej "esencie alternatívnosti" bude akoby ubúdať, ale žiadna hanba v žiadnom bode nenastane. Práve naopak, mne toto pripadá ako veľmi atraktívny (a na posluch aj dosť príjemný) diel bez slabého miesta.
Kde bolo, tam bolo... bola raz jedna kanadská skupina s veľmi čudným názvom Women (vzhľadom na to, že skupinu tvorili výhradne iba muži). Vznikli v roku 2008 v Calgary.
Boli štyria a frontmanom bol Patrick Flegel. A to meno si zapamätajme, pretože ho ešte budeme potrebovať...
Hrali niečo ako post-punk. V celkom surovom a hlučnom podaní (občas sa pri ich mene preto spomínal aj noise-rock, ale to je, myslím, už trochu prehnané).
Každopádne už Women mali trochu slabosť pre retro žánre, slabosť pre 60-tiesový pop, a občas to z ich nahrávok "presakovalo". A úplne do retra sa potom dostal Patrick Flegel sólovo (k tomu sa dostaneme).
Women boli celkom zvláštnou kombináciou temného a slnečného... Kombináciou kontrastov. Niektorí novinári to glosovali tvrdením, že Women sú spojením The Beach Boys a The Velvet Underground. Ale berme to všetko s rezervou, lebo o hudbe sa píše veľmi ťažko... Slová nie sú dostačujúce, aby popísali niektoré druhy zvukov - zvlášť v prípade takých samorastov a "búračov žánrov", akými Women boli.
Vydali iba dva albumy - debutový WOMEN (2008) a druhý (podľa mňa ešte lepší) PUBLIC STRAIN (2010) oba na značke Jagjaguwar.
Women boli ako fakľa, zasvietili intenzívne a vyhoreli rýchlo. Vydali síce dva zaujímavé albumy... ale v skupine bolo napätie. To rezultovalo koncom októbra 2010 priamo na pódiu (počas koncertu) do fyzickej potýčky medzi Patrickom Flegelom a zvyškom skupiny. Po tomto nie-práve-vkusnom incidente boli zostávajúce štácie turné zrušené a skupina sa stala "dočasne neaktívna"... Keď vo februári 2012 nečakane zomrel v spánku ich gitarista Chris Reimer (vraj kvôli problémom so srdcom), ukázalo sa, že Women sa už nedajú obnoviť...
Ale kreativita je kreativita... vždy si nájde svoju cestu von, takže po rozvrate a rozpade Women život neskončil. Zvyšní členovia (okrem Patricka Flegela a Chrisa Reimera) vytvorili skupinu Viet Cong (neskôr zmenili názov na Preoccupations) a Pat Flegel prešiel cez celú sériu hudobných projektov až sa stabilizoval pod menom Cindy Lee - ako "the drag-queen hypnagogic-pop project".
Ako spomienka na Women (ako predpolia aj pre Cindy Lee) je tu ich skvelý song Eyesore z ich druhého albumu (2010)... Naživo ako súčasť trojpiesňového live záznamu, ktorý zorganizoval, natáčal (a financoval) hudobný portál Pitchfork... Videá vyšli v roku 2011, ale natočené boli krátko pred októbrom 2010, len pár týždňov pred prerušením ich činnosti, ktoré sa nakoniec ukázalo ako trvalé... Patrick Flegel je ten, čo hrá na gitaru a spieva.
Ku Viet Cong (resp. Preoccupations) sa ešte môžeme vrátiť, keď na to príde vhodný čas... teraz ich však dáme bokom. Lebo teraz nám pôjde len o Flegela.
Kým Viet Cong išiel cestou zvukovo nadväzujúcejšou na odkaz Women, Flegel urobil výraznejší odklon od materskej skupiny. Od hluku a razancie viac k atmosfére a výraznejším melódiám, do priestoru, kde sa štylizovaná estetika premiešava s hudobným minimalizmom.
Cindy Lee je glamourová "stage persona" Patricka Flegela. Je to impersonácia Patricka Flegela do drag-queen. Pričom drag-queen predstavuje svet veľmi podobný cirkusovým klaunom. Je to prevlek, ktorý má prinášať umenie a radosť ostatným (publiku), ale zároveň je svojím spôsobom aj ochranným skafandrom pred neznesiteľnosťou reálneho sveta. Drag-queen je svojím spôsobom escape-stratégia... Prevlek a líčenie zakrývajú pravú tvár, ľahký úsmev prekrýva "hlboký v srdci žiaľ".
Zároveň sa Flegel ešte viac ponoril do preskúmavania (predovšetkým americkej) hudobnej minulosti a privlastňovania si hudobných postupov "z lepších časov". Aj názov tohtoročného albumu Cindy Lee (DIAMOND JUBILEE) to prezrádza...
"Singers like Patsy Cline and The Supremes carried me through the hardest times of my life and also provided the soundtrack to the best times." (Patrick Flegel)
Napriek tomu, že sa môže zdať, že Cindy Lee je nejaké nové zjavenie, nie je to pravda. DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios) je už šiestym dlhohrajúcim výstupom pre poslucháčov. Len vzťah Flegela k show biznisu je stále veľmi odťažitý. Flegel nepoužíva sociálne médiá, takmer neposkytuje rozhovory ("no marketing") a svoje veci vydáva buď cez nejaké malé vydavateľstvá alebo vlastným nákladom.
Štvrtý album (MODEL EXPRESS) vyšiel ako digitálny download v novembri 2018, piaty album (WHAT´S TONIGHT TO ETERNITY) vyšiel vo februári 2020 ako digitálny download a aj ako vinylové LP. Šiesty album DIAMOND JUBILEE vyšiel (resp. bol zverejnený) na jar 2024.
Najprv len ako link na geocities
https://www.geocities.ws/ccqsk/
kde sa dal pôvodne album stiahnuť za dobrovoľný príspevok 30 kanadských dolárov (teraz je tam už prelinkovanie na YT aj bandcamp).
Presne 31. 3. 2024 bol potom zverejnený upload na YT (avšak bez time stamps, takže počúvať ho musíte v jednom kuse - viac ako 2 hodiny hudby - 2 hodiny + 2 minúty + 22 sekúnd). K decembru 2024 mal tento link viac ako 1 300 000 zhliadnutí.
https://www.youtube.com/watch?v=_LJi5na897Y
Patrick Flegel dal na konci marca 2024 absolútne do-it-yourself spôsobom vonku kolekciu nových piesní (32 songov) v podobe digitálneho downloadu a jedného linku na YT. Bez akejkoľvek závislosti na akomkoľvek vydavateľstve. To bolo na nejaký čas všetko.
Album DIAMOND JUBILEE sa pripravoval dlhšie, prvé zmienky o jeho hudobnom obsahu sa dostali von (aj v podobe videa na YT) v júli 2021... takže tí, ktorí Cindy Lee predtým poznali, už trochu tušili, že niečo je vo vzduchu... ale my ostatní sme až na jar 2024 o albume dostali informáciu.
A od jari 2024 sa zdvihla vlna až kultového záujmu o album. Ktorému nezabránil ani anti-komerčný svetonázor Patricka Flegela. Flegel však v ostatných mesiacoch predsa len akceptoval istý stupeň kapitalistického pragmatizmu. Lebo sa ukázalo, že dopyt po DIAMOND JUBILEE je dosť masívny... a veľa drobných honorárov sa môže vo výsledku nakumulovať do zaujímavých súm.
Od jari 2024 do cca septembra 2024 to vyzeralo, že sa Flegelovi podarilo vyskočiť úplne von z mustry streamovacej éry, ignorovať Spotify a Apple Music, ale pravdepodobne veľký ohlas na album DIAMOND JUBILEE na internete, na sociálnych médiách a medzi recenzentmi ho obmäkčili. Napr. (tradične veľmi prísny a kritický) portál Pitchfork vo svojej recenzii udelil albumu DIAMOND JUBILEE najvyššie skóre pre novinku za ostatné 4 roky...
Najprv Patrick Flegel urobil takmer všetko pre to, aby nám prístup k albumu a jeho pohodlnú konzumáciu skomplikoval... O hodný čas neskôr (cca od septembra 2024) sa DIAMOND JUBILEE zjavil aj na bandcampe Cindy Lee. A tým už sa poslucháčom situácia značne zjednodušila, lebo na bandcampe môžete nakupovať downloady aj samostatne... po skladbách... a to je veľká pomôcka pre poslucháčov.
https://cindylee.bandcamp.com/album/diamond-jubilee
A podľa najnovších informácií na základe spolupráce Cindy Lee s vydavateľstvom W.25TH (asi to znamená "západná dvadsiata piata") sa dokonca pripravuje fyzická podoba albumu - vinylový trojalbum (3x LP) za 49 USD a dvojcédéčko (2x CD) za 24 USD. Fyzické nosiče by mali byť v distribúcii vo februári 2025. Asi sa po nich len zapráši, lebo už dnes má ten album status albumu kultového.
Dreams of You z CD1 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios), ktorý vyšiel na konci marca 2024.
Názov albumu (DIAMOND JUBILEE) znamená "diamantové výročie" (60-te výročie)... V slovenčine to poznáte napr. z výrazu "diamantová svadba" (60-te výročie svadby).
Preto má zmysel identifikovať tému albumu tak, že DIAMOND JUBILEE prechádza približne cez posledných 60 rokov severoamerickej hudby a jej žánrov (1964 - 2024), resp. Cindy Lee začína čerpať niekde na prelome 50-tych a 60-tych rokov (vyššie je ten citát od neho, že vždy obdivoval Patsy Cline), pristaví sa krátko v období The Velvet Underground (prelom 60-tych a 70-tych) a niekoľko málo kusov v sebe obsahuje aj dávku 80-tiesov (new wave). Album je teda kolážou viacerých žánrov spojených spoločnou témou "diamantové výročie - 60 rokov spoločného života - 60 rokov histórie americkej hudby".
Vo zvuku prevládajú 60-te roky a lo-fi prevedenie (zjednodušený, minimalistický, garážový zvuk).
Oproti piatemu albumu (ktorý bol temný, zvukovo neurotický a klaustrofobický) je DIAMOND JUBILEE naozaj poslucháčky veľmi prístupný. Osobne si myslím, že je to zodpovednosť Stevena Linda, ktorý sa na albume spolupodieľal ako hudobník, ako spoluproducent a album tiež finálne mixoval. Tipujem, že ak by to všetko bolo ponechané iba na Flegelovi, vznikol by asi len ďalší "masaker", ako v prípade piateho albumu.
Poslucháči sa do DIAMOND JUBILEE dosť zbláznili a dá sa povedať, že to "smrdí" nielen najvýraznejším umeleckým výstupom Cindy Lee doteraz, ale aj potenciálne najväčším (a asi nečakaným) komerčným úspechom.
Tu je vytiahnutých pár reakcií poslucháčov:
* This sounds like a radio station playing inside someone's head. An incredible achievement.
* This is a true masterpiece. A truly special album.
* Patrick (Flegel) took Sister Ray, Candy Darling, I’ll Be Your Mirror, doo-wop, Lou Reed's subconscious, a 1962 housewife in Iowa, Marc Ribot and blended it = Cindy Lee
* What a phenomenal album. Stunning!
* I have no words. This is the most beautiful thing I've ever heard.
* Reminds me of some old Lou Reed tunes. Simple and easy to listen to.
* This album is making me cry. It's beautiful. Truly a light in these strange times we live in today.
* This really does take me back to the days of playing PUBLIC STRAIN on loop back in high school. It's hard not to get emotional listening to this.
* Booking my ticket to get photographed outside the Alberta Terminal - the new Salford Lads Club. (to je odkaz na The Smiths, pozn. blogera)
* If this album means one other person will fall in love with Cindy, Women and "calgary sound", it will all have been worth it.
* There are few albums that I consider life-changing for me, even fewer that have made me tear up. But god dammit, Pat Flegel accomplished these twice!!! Both PUBLIC STRAIN and DIAMOND JUBILEE are records that simply can't be described by language, but can only be felt by being experienced as a whole. But this one hits different, because it feels like the absolute culmination of Pat's maturation of their sensibilities and musicianship, and it shows (especially if you've been a Women/Cindy Lee fan for a while and have heard the hours of haunting experimentation, howling noise and sublime beauty that Pat has put out through the years) and now it got to a point where their stuff sounds absolutely unreal. I know this album will stick with me for a long time, just like PUBLIC STRAIN, soothing me and haunting me for as long as I'm around.
All I Want Is You z CD1 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios)
Predošlý piaty album WHAT'S TONIGHT TO ETERNITY vyšiel tesne pred covidovou pandémiou (február 2020) a nastavil dokonale pochmúrny a paranoický tón pre nadchádzajúce obdobie.
DIAMOND JUBILEE je šiesty album Cindy Lee. Flegel pracoval na DIAMOND JUBILEE hneď od prvého covidového roku, keď sa kdesi vyjadril, že rozpracované nahrávky mu prinášajú dobrý pocit a boli jeho záchranou pred "zmarom, pochmúrnosťou a tabu" covidových rokov.
Dallas z CD1 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios). A v Dallas je mužský vokál.
Album DIAMOND JUBILEE je ako cestovanie časom...
V centre toho cestovateľského moodboardu sú u Pata Flegela (Cindy Lee) takzvané "girl groups" zo 60-tych rokov (za všetky spomeňme napríklad The Ronettes). Aj preto je väčšina piesní na JUBILEE DIAMOND o láske... a väčšinou o nešťastnej. Cindy Lee je osamelá, Cindy Lee smúti, Cindy Lee cestuje neznámo kam, hlavne ďaleko...
A pri cestovaní prechádzame okolo The Righteous Brothers, okolo estetiky vydavateľstva Motown Records, okolo odkazu The Velvet Underground, okolo hudby z filmov Russa Meyera... a prechádza sa ku 80-tym a 90-tym rokom, keď množstvo kapiel skresľovalo a recyklovalo rôzne staré popové melódie a zdalo sa, akoby celá jedna generácia existenciálne neurotických mestských umelcov vyrástla na seriáli Twin Peaks.
Odkazy na toto všetko sa dajú zažiť na albume. Celý album je plný nostalgických pripomienok a asociácií a zároveň veľkou poctou pre milovníkov a objavovateľov hudby z čias ešte ešte pred streamovacími algoritmami...
Wild One z CD1 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios). Pravdepodobne moja najobľúbenejšia z prvého disku albumu. Tiež ďalšia s mužským vokálom.
Ako už bolo spomenuté, môžeme sa na Cindy Lee pozerať ako na hudobný projekt alebo (a to sa mi zdá viac realistické) ako na "alter ego" samotného Patricka Flegela.
Pat performuje piesne v prevleku za spevácku divu... v trblietavých šatách, väčšinou veľmi priliehavých (takže je vidieť mužskú plochú hruď) a v čiernej parochni.
Genderová nejednoznačnosť postavy Cindy Lee je aj v tom, že Flegel nielen imituje ženský vokál, ale strieda mužský a ženský vokál resp. vytvára dvojhlasy zo svojej ženskej a mužskej vokálnej polohy (napr. v All I Want Is You).
A mne osobne sa zdá (len zdá... lebo ešte nie všetky live vystúpenia na YT od Cindy Lee mám prelúskané), že v niektorých prípadoch používa aj prednahratý svoj žensky vokál, do ktorého len mierne prispevuje, aby tak lip-sync-štylizácia a là drag-queen bola dotiahnutá do dokonalosti (lebo drag queens v drvivej väčšine prípadov reálne nespievajú, len napodobňujú spievanie otváraním úst).
Výraz tváre postavy Cindy Lee je skôr indiferentný a chladnejší, s publikom počas koncertu veľmi nekomunikuje... len občasne potichu poďakuje s náznakom úsmevu... Koncert Cindy Lee nie je odviazaná žúrka.
"With eyes low and mood obscure. I couldn't read the expression written on her stoic face: too severe to be called shy, but deeper than disinterest. Happy? Well, no." (npr.com)
Aj na gitaru hrá Pat Flegel (Cindy Lee) zvláštne a nepohodlne... takmer vždy bez popruhu a drží ju často smerom dopredu, takmer ako zbraň. Aj preto niektorí recenzenti píšu, že "ešte nikdy nikoho nevideli držať gitaru takýmto spôsobom".
Hudba na albume DIAMOND JUBILEE síce pripomína všeličo, ale je autorsky Flegelova, jeho jediným spolupracovníkom v štúdiu a na pódiu je Steven Lind.
Absurdný rozsah albumu však má aj svoje mínusy... ľahko sa v ňom človek stratí, lebo - jednoducho - 32 piesní je trochu cez čiaru.
* Even after many listens, it is difficult to hold the specifics of every single song in your mind; there are simply too many of them to allow for perfect recall.
Jednou z možností bolo vydať aj viac albumov v priebehu roka (pokojne aj označené ako PART I, PART II, ... aby bolo jasné, že ide cyklus). Viac albumov ročne nie je niečo nevidené/nepočuté. V roku 2023 sa tak vysporiadala so svojou produkciou napr. skupina Bar Italia.
Je to, ako to je... vôbec to nie je faux pas, len si myslím, že DIAMOND JUBILEE dávkované v priebehu roka v menších porciách by bolo vlastne viac user-friendly (bez straty potenciálnej kultovosti). Napriek tejto drobnej vade krásy bude DIAMOND JUBILEE horúcim adeptom na titul "album roka" v mnohých výročných rebríčkoch za rok 2024. Uvidíme... zatiaľ je jasné, že album DIAMOND JUBILEE je medzi desiatimi finalistami na shortliste kanadského ocenenia POLARIS MUSIC PRIZE (PRIX DE MUSIC POLARIS) za rok 2024.
Stone Faces z CD2 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios) - so ženským vokálom.
Dracula je jeden z najlepších songov na druhom disku. A skoro najpsychedelickejší na celom albume.
Dracula z CD2 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios) - so ženským vokálom. V lete 2024 bol zverejnený dokonca(!) aj klip... To sme vôbec nečakali, že budú klipy. O to príjemnejšie to bolo prekvapenie.
* Best f*cking album.
* What a wild-crazy-fuzzy-trippy-poppy album!!!
* A masterpiece of lo-fi pop.
To Heal This Wounded Heart z CD2 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios). Tiež moja obľúbená. Ženský lead-vocal a mužský back-vocal.
If You Hear Me Crying z CD2 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios) - ženský vokál.
* Starts Motown, goes mid 2000s chorus back into 60s break. Then freak out guitar. Some Thin Lizzy Still In Love With You.
* This music video is phenomenal, as is DIAMOND JUBILEE. Album of the Year in my estimation.
* How is this album even real? So insanely good.
* This is the best music of this year.
What´s It Going To Take z CD2 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios). Táto je trochu twin-peaksovská, s mužským vokálom. Jedna z najkrajších na albume.
Durham City Limit z CD2 albumu DIAMOND JUBILEE (2024, Realistik Studios). Lead-vocal je mužský, back-vocal je ženský.
Dosť bolo mužov prezlečených za ženy! V závere dielu sa budeme venovať už iba autentickým biologickým ženám... Veď sme si prešli takmer tretinu troj-elpéčky DIAMOND JUBILEE.
Jess Locke (vlastným menom Jessica Knight Locke) je austrálska speváčka, autorka (singer/songwriter) a multi-inštrumentalistka. Pochádza z Avoca Beach (New South Wales), teraz žije v Melbourne.
Začala vystupovať v roku 2008. Okrem toho je ešte členkou komického rapového dua Origami Girls.
V decembri 2009 vydala svoje prvé 11-piesňové demo IN THE BEDROOM. Nie vo veľkom... iba 50 napálených CD pre kamarátov, rodinu a skautov nahrávacích spoločností (neskôr vydané ako free digital download).
V roku 2010 vydala tzv. "split album" (delený album) s akýmsi N. Martinom (v tomto momente nie je dôležité, kto to je N. Martin). V januári roku 2012 svoje prvé épéčko SKINS cez Lesstalk Records, veľa koncertovala a presťahovala sa do Melbourne.
V januári 2013 vydala kompiláciu nových demonahrávok pod jednoduchým názvom 2013. V roku 2014 vydala Z-SIDES - výberovku predtým nevydaných demonahrávok, ktorá bola distribuovaná len ako 100 kusov napálených CD s ručne vyrobenými obalmi (neskôr tiež sprístupnená ako digitálny download).
V roku 2014 Jessica zorganizovala crowd-fundingovú kampaň na svoj debutový album WORDS THAT SEEM TO SLIP AWAY. Ten sa podarilo vydať v marci roku 2015 cez vydavateľstvá Art as Catharsis a Lesstalk Records.
V rokoch 2016 a 2017 vydávala postupne single z pripravovaného druhého albumu. Tiež sa stala súčasťou koncertnej zostavy skupiny The Smith Street Band. Druhý album UNIVERSE vyšiel v októbri 2017 cez Pool House Records.
V marci 2021 vydala tretí album DON´T ASK YOURSELF WHY (2021, Program Records).
Okrem toho, že je Jessica autorka, speváčka a multi-inštrumentalistka, fušuje aj to výtvarna a celkom jej to ide. Preto si robí "vlastnou hlavou" a vlastnou rukou art-worky pre obaly svojich épéčok a albumov (aj grafické podklady k niektorým klipom). Takto si vytvorila obal aj pre album DON´T ASK YOURSELF WHY (2021, Program Records). Je aj autorkou obalu svojho najnovšieho albumu REAL LIFE.
Je to celkom sympatický renesančný prístup, na základe ktorého fanúšik dostáva do rúk naozaj plne autorské dielo... a zároveň Jess ušetrí časť nákladov na produkciu albumu a dôležitú časť výslednej podoby albumu má sama pod kontrolou.
Skvelý nový singel Uncomfortably Happy (prvý singel z albumu REAL LIFE) vyšiel v januári 2024 prostredníctvom Dot Dash Recording and Remote Control Records (nájdete ho v dieli 100). Spoluautorkou animovaného klipu je Jess Locke.
Hlavnou témou singla Uncomfortably Happy, ale aj celého albumu, je vyrovnávanie sa s konečnosťou, nielen v rovine osobného života, ale dokonca na leveli ľudského spoločenstva (v budúcnosti potenciálne zničeného expanziou Slnka v rámci štádií prirodzeného životného cyklu hviezd).
“It’s something I write about a lot, maybe because I am still trying to become comfortable with the idea that life is temporary and meaningless and that’s a good thing.
Writing this record, I found myself thinking a lot about what it means to live when you know that one day you will die, not just individually, but as a species, as a planet.
So while it’s quite a heavy topic, a lot of the album is a process of returning to the present moment, realising that it’s the only thing that’s real and that the only purpose in a life that will one day end is to experience it, and that’s quite liberating on a personal level.
Music is possibly one of the most effective tools for grounding yourself in the present and, in making this record, I found that, along with the darkness, I found moments of revelation - an escape from the fantasy of what life could be into the reality of what it is.” (Jess Locke)
Everybody´s Going To The Same Place je úvodný song (opener) z albumu REAL LIFE (2024, Dot Dash Recording), ale ja som vybral jeho live verziu, aby bolo vidieť aj na tú partiu, ktorá dopomáha Jess Locke k takému zaujímavému indie-rockovému zvuku.
Album REAL LIFE vyšiel 3. mája 2024 a Jess Locke sa v textoch na ňom ponorila hlavne do témy konečnosti ľudského života a konečnosti existencie sveta. Alebo tiež o zmierení sa s tým, že aby sme prežili, aj my musíme zabíjať (v rámci našich stravovacích návykov), resp. že často zabíjame samoúčelne (Killed A Fly). A že to tiež patrí k životu.
"The latest studio album... is a dystopian reflection on the modern world through her infectious indie-rock lens with excellent guitar licks and memorable pop hooks. If the world is coming to an end, might as well have a musical escape from that reality." (kexp.org)
Jess Locke tak napomáha poslucháčovi hľadať zmysel života v časoch, ktoré systematicky deformujú náš pohľad na svet a naše miesto v ňom.
Red Moon Rising z albumu REAL LIFE (2024, Dot Dash Recording)
REAL LIFE je naozaj vydarený, pekný album.... esteticky pekný album. Je pekný svojím zvukom. A aj keď by sa dalo povedať, že je to "len" indie-rock. Taký indie-rock, aký sme už mohli počuť aj v iných obdobiach od iných interpretov, že je to len derivát bez väčšej porcie originality, tak veľkým plusom albumu sú nielen chytľavé (popové) melódie, ale hlavne vynikajúca (striedma) produkcia a krásny štúdiový zvuk (predovšetkým gitár, ale aj ostatných nástrojov)... Všetci sa udržali na uzde, neprepchali piesne efektami ani dodatočnými klávesovými podmazmi...
Zvuky sú o čosi menej hlučné, než na predošlom albume (kde niektoré skladby miestami zvukovo ašpirovali na dievčensky-nežnejšiu-kópiu-Nirvany) ale zvuky gitár na celom albume znejú excelentne... REAL LIFE je jeden z najlepšie sprodukovaných albumov za rok 2024.
Killed A Fly z albumu REAL LIFE (2024, Dot Dash Recording)
Krásna - takmer sharon-van-ettenovka - Take It Back z albumu REAL LIFE (2024, Dot Dash Recording)
A ešte jedenkrát Austrália... a opäť Melbourne a opäť žena (pesničkárka). Len Jess Locke je skôr rocková (indie-rocková), zatiaľ čo Rowena Wise má určite bližšie k folku (aj keď jej nový album je o čosi "hlučnejší" a rockovejší než predošlé nahrávky)...
Pre jej zaujímavé a "do živého" idúce texty ju v Austrálii nazývajú “lyrical assassin”. Inšpirovaná ikonami (hlavne amerického) folku zo 60-tych rokov vytvára Rowena nielen špecifický pohľad na krásy a hrôzy života, ale vytvára aj špecifickú hudobnú formu, v ktorej sa mieša indie, pop a alt-folk.
Vyrastala v Margaret River (vo federálnom štáte Western Australia). Rowena bola obklopená hudobným prostredím už od malého dieťaťa... Jej otec bol hráč na lutnu a dokázal aj vyrábať akustické gitary, jej matka bola Američanka, folková hudobníčka zo Chicaga. Rowena odmala hrala v rodinnej kapele, až kým v osemnástich neodišla do Melbourne a začala pracovať na vlastnej hudobnej ceste.
Na scéne je cca od roku 2015 a v lete roku 2018 vydala debutový singel Diary. Najprv vystupovala pod pseudonymom Ro.
Vystupovala ako predskokanka pre mnohých známejších hudobníkov a hrala systematicky na lokálnych festivaloch (Woodford Folk Festival, BIGSOUND, Party in the Paddock). Na prelome rokov 2019/2020 však už mala svoje prvé samostatné turné po východnom pobreží Austrálie.
"Her soaring melodies are combined with breezy guitar with incredible lyrical poetry, showcasing her storytelling side while also cementing her status as a kick-ass musician on the rise” (themusic.com.au)
Tea Stains (ešte pod menom Ro) naživo v galérii.
Piesne na debutový album SENSELESS ACTS OF BEAUTY (2024, Dalliance Records) vznikali počas jej cestovania a koncertovania po Austrálii.
Singel Nobody's Saviour avizoval vydanie albumu už v novembri 2023.
Singel We Are Nothing vyšiel koncom februára 2024.
Album SENSELESS ACTS OF BEAUTY vyšiel 24. mája 2024 prostredníctvom Dalliance Records.
Indifferent je pieseň o tom, že lepšie niekoho nechať ísť a ponechať si svoj priestor pre odsmútenie (emocionálnu detoxikáciu) s nádejou, že jedného dňa sa všetky rany zahoja. Je o uctení schopnosti cítiť sa slobodne napriek pocitu osamelosti, z ktorého je človek na začiatku vydesený. Najprv je bolesť, ale hneď po tom by mal nasledovať oslobodzujúci nádych a krok vpred. Proces hojenia si to vyžaduje.
Indiferent vznikla po tom, čo Rowene prihodil rozchod cez telefón (komu sa neprihodil? ja som mal minimálne dva rozchody cez SMS-ku :-)
"I wrote it after a phone call that changed my life. I was in Tasmania on tour, and my long-term partner and I split up over the phone. I was standing alone under the stars in a city where I knew nobody, and I felt completely alone. Yet I felt so free. I got over my fear of taking that first breath of freedom after a tumultuous relationship.” (Rowena Wise)
Singel Indifferent vyšiel koncom mája 2024, spoločne s vydaním albumu.
Silou Roweny Wise sú živé vystúpenia. Napr. takéto stíšené a intímne pre ROAD NOISE STUDIOS.
Alebo takéto staršie (ešte zo začiatku roka 2016) v rámci Parlour Gigs - live seriálu náhodných(?) vystúpení v nezvyčajných priestoroch a lokáciách.
