Dajme si teraz jednu takú okrajovú rubriku, ktorá bude určite menej obsažná, takže sa možno ani nestane naozajstnou (tzn. opakujúcou sa) rubrikou... Ale dobre, zatiaľ som ju ako rubriku označil.
A dnešný diel bude celkom výrazne tanečný (dance-floorový), čo priamo súvisí so zvolenou témou.
Ak ste žili v 80-tych rokoch 20. storočia a už ste boli schopní sa okolo seba ako-tak kultúrne rozhliadať (tzn. že ste v "osemdesiatkach" ešte len neprdeli do plienok a neťahali za sebou bubnujúcu opicu), možno ste zaznamenali fenomén, ktorý mal (prevažne) názov EXTENDED.
EXTENDED znamená "predĺžený" alebo "nadstavený".
A v prípade hudby tzv. EXTENDED MIX (alebo EXTENDED VERSION resp. EXTENDED EDIT) znamenal alternatívny mix (tu "alternatívny" je mienené v zmysle odlišný mix) hitovej piesne, ktorý vznikol z dôvodu jej lepšieho využitia pre tanečné parkety (pre diskotéky).
A preto som napísal, že "hitovej piesne", pretože extended mixy sa realizovali prevažne pre piesne, ktoré boli z albumov vybraté (naplánované) ako single... Všetko stojí čas a peniaze, do každého tvorivého aktu je potrebné investovať energiu. Niečo stojí aj nápadité nanovo-zmixovanie stôp, ktoré boli nahraté pri štúdiovej práci s hudobníkmi a niečo stojí prenájom nahrávacieho štúdia (kedysi neboli prenosné mixážne pulty, ktoré môžete používať v domácich podmienkach) a zaplatenie šikovného zvukového inžiniera, producenta a podobne... Preto EXTENDED MIX v podstate takmer vždy vznikal (z komerčných a promotion dôvodov) pre piesne, ktoré mali hitový potenciál a boli vydávané ako single (v tých nedigitálnych a nestreamovacích časoch na vinyle v 7-palcovom formáte, priemer 178 mm... tzn. na tzv. "malej platni" prehrávanej na rýchlosti 45 RPM, 45 otáčok/min). Malé platne boli určené jednak pre "domácu (s)potrebu", pre verejné jukeboxy (tie už dnes vôbec nepotrebujeme) a pre rádiostanice.
Malé platne však boli trochu nešikovné pre dídžejov... nielen z hľadiska fyzickej manipulácie s nimi, ale hlavne pre to, že na malých singloch boli vylisované len krátke verzie piesní... niečo ako základný mix... Väčšinou boli tieto mixy označené ako SINGLE VERSION alebo SINGLE EDIT, často boli označené ako RADIO EDIT, pretože primárne boli určené pre čo najširšiu verejnosť, pre umiestnenie v rebríčkoch ("hit list") a z hľadiska stopáže boli optimalizované pre rádiá (okolo 3 minút).
Napr. La Isla Bonita od Madonny (ako singel vo februári 1987) všetci notoricky poznáte v podobe základného singlového mixu, ktorý počúvate z rádia a občas niekde vidíte aj videoklip, ktorý bol tiež zostrihaný pre spárovanie so singlovým mixom.
Okrem singlovej verzie však často (avšak nie nevyhnutne) vyšla ešte mierne predĺžená verzia na albume (tzv. ALBUM VERSION alebo ALBUM MIX) a takmer vždy vyšla aj výrazne predĺžená (extended) verzia, ktorá bola určená špeciálne pre dídžejov.
Takto aj La Isla Bonita existuje aj ako "extended mix" aj ako "instrumental mix" (a možno aj ďalšie) v predĺženej (nadstavenej) stopáži... Len tie iné verzie nepoznáme až tak notoricky, lebo nie sú "radio friendly" a aj na YouTube či Spotify ich musíme hľadať trochu rafinovanejšie... V minulosti by ste museli mať (fyzicky) zakúpený tzv. "maxisingel" (síce singel, ale na 12-palcovom vinyle, priemer 300 mm... tzn. na tzv. "veľkej platni", ktorá sa normálne prehráva na rýchlosti 33 RPM, v prípade maxisingla však na 45 RPM). Dnes už väčšinu extended mixov majú interpreti zverejnené priamo vo svojich kanáloch na streamovacích platformách, lebo mnohé extended verzie už medzitým stihli vyjsť na zberateľských reedíciách albumov - ako bonusový materiál. Len sa v tom pohrabať... dnes je (paradoxne) jednoduchšie sa k nim dostať, než v časoch ich vydania. Maxisingle (fyzicky) neboli lisované v príliš vysokých nákladoch, lebo neboli určené pre širokú verejnosť.
DJ friendly... (pre potreby dídžejov)
EXTENDED MIX konkrétnej piesne je určený špecificky pre tanečné (diskotékové) použitie.
Základný singlový mix býva často veľmi krátky (priemerne v stopáži cca tri až tri a pol minúty, "for radio broadcasting"), má väčšinou kompaktnú piesňovú formu... intro býva minimálne, architektúra mixu ide priamo a svižne k forme sloha/refrén/sloha/refrén... (s očakávanými obmenami... niektoré piesne po intre napr. pokračujú refrénom, ale stále ide o tzv. piesňovú formu).
EXTENDED MIX (ak je dobre vymyslený) má výrazne dlhšie intro, výrazne dlhšie outro (tzn. "nábeh" a "výbeh"), často taký, že pieseň začína a končí len beatom (tzn. len čistou stopou s rytmom), čo dídžejovi predlžuje čas a rozširuje možnosti prepájať (premixovať) piesne za sebou omnoho plynulejšie, než keby bol obmedzený len na zvyčajne pomerne nahustený RADIO MIX / SINGLE MIX s minimálnymi presahmi na začiatku a na konci...
EXTENDED MIX sa "rozbaľuje" rozvláčnejšie (primárne práve z toho vzniká aj dlhšia stopáž), expozícia vokálu v mixe často prichádza omnoho neskoršie (a často najprv len fragmentárne), mix akcentuje rytmus a rytmické zmeny (bicie, basgitara, basový syntetizátor)... môže obsahovať výraznejšie rytmické a harmonické "brejky" (zmeny) alebo napr. stop-tajmy, skreče či zámerné špecifické repetície niektorých pasáží piesne. To všetko s cieľom podčiarknuť rytmickú zložku pôvodnej piesne.
Aptly named, an extended version is the longer version of a track that is often created specifically for DJs to use. With longer breaks, extended intros and additional outros, many DJs prefer extended versions of a music track for the greater ability it provides to mix and blend seamlessly. (djcity.com.au)
V podobe extended mixu tak má dídžej v rukách špecifickú dance-floorovú verziu hitovej piesne, s ktorou sa mu lepšie pracuje a ktorá (aspoň teoreticky) má mať výraznejší "impact" na ľudí na parkete.
https://djcity.com.au/blog/radio-edit-vs-original-vs-extended-versions-of-music-tracks/
Dancers friendly... (pre lepší zážitok tancujúcich)
EXTENDED MIX nie je výhodou iba pre dídžejov... prináša nejaké bonusy aj samotným tancujúcim.
Je to stále dôverne známy hit (nestráca svoju emocionálnu príťažlivosť a popularitu, v odlišnom mixe sa nestáva zrazu nespoznateľný), ale prináša výhodu zvýraznenia rytmickej zložky a hlavne... na-ťa-hu-je čas... Ak si na plnom parkete chcete zatancovať na váš obľúbený hit, je lepší zážitok aj pre vás, ak sa hit "neodvalí" preč za smiešne 3 minúty, ale je pekne "našuchorený" a "našľahaný" na 6... 7... 8 ba niekedy aj viac minút...
Tanec v sebe (väčšinou) obsahuje istú "hypnotickú" zložku... hlavne moderný tanec, ktorý sa často zámerne odkazuje na archaické, pred-civilizačné či primitívne ("tribal") podoby tanca a hudby. Tanec rozvinutý na dlhší časový úsek je lepší zážitok a podporuje a uľahčuje toto hypnotické ponorenie sa do rytmu.
Navyše... fenomén extended mixov vznikal v časoch break-danceu, electric boogie a podobných tanečných foriem, takže dlhšia stopáž a špecifické pasáže oddelené brejkmi alebo stop-tajmami umožňovali aj tanečníkom si lepšie zostaviť svoju choreografiu, v ktorej mohli ukázať všetko, čo potrebovali, resp. mohli tak niektoré pohyby alebo figúry častejšie opakovať... opäť je tu dôležitý čas. Ak extended mix bol použitý ako podmaz pre tanečné vystúpenie, vznikal širší priestor pre pohrávanie sa s choreografiou. (Tu je ukážka z filmu BREAKIN’ (1984, Joel Silberg). Len pre atmosféru a historický kontext.)
EXTENDED MIX tak prinášal konkrétne výhody nielen laickým tanečníkom (bežným návštevníkom diskoték, ktorí sa chceli iba baviť), ale dokonca aj profesionálnym tanečníkom alebo tanečným nadšencom/fanatikom.
V neposlednom rade fenomén odlišných predĺžených tanečných mixov (v 80-tych rokoch) bol predpolím pre fenomén remixov (od prelomu 80-tych a 90-tych a potom cez celé 90-te až vlastne do dnešnej doby...).
Fenomén extended mixov začal v 80-tych rokoch a v nich väčšinou aj zostal... lebo od prelomu 80-tych a 90-tych (nástup houseu, acid-houseu a samplingu) došlo k revolučnej zmene tanečnej hudby... začali vznikať piesne, ktoré jednak mali priamo v "spodku" jednoznačnejšie tanečný beat (tzn. primárne vznikali na tancovanie a teda nebolo potrebné ich sekundárne "dotanečňovať" cez odlišný mix) a tiež dancefloorová kultúra a tzv. breakbeaty sa odštiepili do úplne samostatnej žánrovej zóny, v ktorej vzniklo množstvo subžánrov a mikrožánrov od striktne určených na tancovanie až po počúvanie či relax (od techna, cez electro, EBM, cez house, big-beat, down-tempo, dub, cez trip-hop až po ambient... a množstvo aj iných názvov by sa dalo uviesť).
Takže namiesto kreovania extended verzie sa už song rovno poskytol dídžejom, samplistom a turntablistom, ktorý urobili remixy piesne, často až do takej miery radikálne, že originál v nich bolo ťažké spoznať. Aj taká Madonna už potom v 90-tych nepotrebovala, aby jej niekto urobil jednorazový špeciálny extended mix ku konkrétnej piesni, ale už rovno celý album pripravovala s niektorým z producentov, ktorý robil aj svoju vlastnú elektronickú tanečnú hudbu alebo mal skúsenosti s tanečnou elektronickou produkciou pre iných autorov (v jej prípade to boli napr. William Orbit, Nellee Hooper, Babyface, Mirwais a ďalší)...
Občasne vidím aj pri novších interpretoch, že vydajú niečo, čo označia ako "extended mix", ale myslím, že sa dá konštatovať, že tento fenomén je niečo, čo špecificky priniesli 80-te roky a tá potreba sa v 80-tych rokoch aj nasýtila... Vtedy to bol fenomén, ktorý hýbal marketingom a bol vhodným pomknutím aj pre štúdiovú kreativitu a sound engineering. Dnes je to spomienka.
Teraz sa teda pozrieme na niekoľko piesní, z ktorých prevažnú časť notoricky poznáte,
avšak tipol by som si, že nie v tejto podobe.
Je to síce Shout, ale nejaký iný Shout, že?
Duran Duran je pre vás určite známe meno... a Arcadia bol jednorazový bočný projekt troch členov "Duranu" (Simon LeBon + Nick Rhodes + Roger Taylor). Mal iba podenkový život (len v rokoch 1985 a 1986) a do histórie pop-kultúry pridal 4 single a jeden album... SO RED THE ROSE (1985, Parlophone).
Arcadia vznikla síce len ako "výplň" v čase, keď Duran Duran mali pauzičku a niektorí jeho členovia sa venovali hraniu v skupine The Power Station (s Robertom Palmerom), ale paradoxne vznikol materiál, ktorý bol ambiciózny a sľubný. Čiastočne vychádzal zo žánrového ukotvenia "Duranu", ale dosť originálne ho presahoval a rozvíjal... Potiahol sound "Duranu" zo stredu (z popu) o kúsok viac na okraj.
A pretože ja mám rád rôzne okrajovosti a raritky, mám istú spontánnu afinitu aj k tomuto albumu a že nebol úplne márny, mi potvrdila aj recenzia na portáli AllMusic, v ktorej uviedli, že to bol "the best album Duran Duran never made" (najlepší album, ktorý Duran Duran nikdy neurobili).
Pre mňa je teda Arcadia o niečo zaujímavejšia než samotný Duran Duran. (A výhodou "jednoalbumov" je to, že potom si už môžete predstavovať, aké by to bolo, keby to pokračovalo a nemusíte byť osobne svedkom prirodzeného úpadku... je to podobné, ako keď niekto zomrie mladý a vy nemusíte vidieť, ako stráca svoju silu, krásu a často aj samého seba...).
A na nahrávaní albumu sa zúčastnili nielen traja z duranistov, ale aj prekvapujúco veľké množstvo hostí, medzi nimi aj veľké mená (Herbie Hancock, David Gilmour z Pink Floyd, basák Mark Egan z Pat Metheny Group a pre back-vokály aj Sting a Grace Jones).
V období existencie spin-off projektu Arcadia si jeho členovia aj mierne pozmenili image... na o niečo "gotickejšiu", temnejšiu. Všetci si zafarbili vlasy na čierno a obliekali sa do "vintage" formálneho oblečenia (smokingy, motýliky, košele s nazberaným "žabó" na hrudi a pod.). Ale zostávalo to len na týchto vonkajších formálnych znakoch "gothic music". Reziduá tohto imageu je možno nájsť v tom, ako Duran Duran vyzerali na Live Aid 1985. Bola to však len taká sľubná fáza... rýchlo sa vrátili k svojim blond a melírovaným vláskom...
Arcadia sa nikdy nevydala na koncertnú šnúru (tzn. zostala zámerne len štúdiovým projektom), ale singel Election Day vraj Duran Duran občas hrávali v rámci turné k albumu NOTORIOUS (1986, EMI).
V roku 2010 vydali remastrovaný album SO RED THE ROSE a, samozrejme, s veľkým množstvom bonusov pre zberateľov... a medzi nimi je aj extended verzia ich (druhého) singla Goodbye Is Forever, ktorý som mal asi ešte aj radšej než Election Day.
Duo Erasure bolo treťou kreatívnou inkarnáciou Vincea Clarkea po jeho odchode z Depeche Mode (po ich prvom albume SPEAK & SPELL (1981, Mute Records)).
Po relatívne krátkom živote dua Yazoo (1981 - 1983) a ešte kratšej existencii dua The Assembly (s producentom Yazoo Ericom Radcliffom, len jeden singel Never Never s b-stranou Stop Start v októbri 1983) Vince Clarke v roku 1985 postavil duo Erasure (so spevákom Andym Bellom)... a to pretrváva (hoci so smutne klesajúcou kvalitou hudby) až doteraz... možno budeme o nich hovoriť "až kým nepomreli".
Prvé dva albumy Erasure boli vynikajúce (1986, 1987), tretí album v zásade dobrý (1988, produkoval ho šikovný Stephen Hague) a od roku 1989 to s nimi išlo dolu vodou... postupne, postupne, ale zreteľne... dalo by sa povedať, že to začalo byť až príliš "teplé" aj keď nutne to také nemuselo byť... Erasure v začiatku predsa len mali v sebe aspoň trochu "elektronickej temnosti" a tú postupne strácali a všetko to začalo byť nejaké trblietkové a kostýmové... a gýčové.
V 90-tych už som nad nimi ohrnoval nos a v 21. storočí v podstate nenastal moment, aby mi napadlo systematickejšie počúvať od nich niečo nové... V ostatnom období aj Vince Clarke (jeseň 2023) aj Andy Bell (jar 2025) vydali aj nejaké sólové veci, ale ukážky z ich novej tvorby ma nepresvedčili, aby som im venoval viac času.
https://www.erasureinfo.com/vince-clarke-songs-of-silence/
Druhý album Erasure - THE CIRCUS - vyšiel pôvodne na konci marca 1987, a v obohatenej a remastrovanej zberateľskej verzii potom v roku 2011. Cez Mute Records.
A toto je jedna z najlepšie vymyslených extended verzií singlovej piesne v tomto dieli... predĺžená, ale nemätúca poslucháča nejakým prudkým "poprehadzovaním" stavebných prvkov... Sexuality v extended verzii má drive a graduje veľmi podobne ako v krátkej (singlovej) verzii, len jednotlivým prvkom a zvukom je poskytnutý dlhší čas a slobodnejší priestor.
Už v základnom mixe je Sexuality geniálny song, extended verzia ho "nerozriedila", ale posilnila... Zmizli síce niektoré zvuky zo singlového mixu, pribudli však ďalšie perkusívne stopy (pripomínajúce bongá).
Extended verzia (samozrejme) fyzicky vyšla cca v období vyjdenia singla, neskôr vyšla v roku 2011 na zberateľskej remastrovanej verzii albumu CIRCUS spolu s množstvom ďalších zaujímavých bonusov.
A teraz trochu aj o negatívach, ktoré vám môže extended mix priniesť. Môže vám (proti vašej vôli) "rozbiť" vašu pôvodnú predstavu o piesni (hlavne v prípade songu, ktorý ste počúvali tak často a máte ho v hlave tak zažitý a zafixovaný, že ho považujete v podstate nemenný...). Tam sa dá zažiť prekvapenie...
Je to podobné, ako keby ste sa pozerali na nejaký (notoricky známy) obraz v galérii a potom by niekto prišiel, rozstrihal ho a jednotlivé výstrižky skolážoval buď trochu inak alebo dosť inak... V prípade obrazu Guernica (Pablo Picasso) by ste si možno rozdiel nevšimli (joke!), ale vo väčšine prípadov by vás to vyhodilo z nejakej prednastavenej kognitívnej schémy. A to sa môže spájať s istými negatívnymi emóciami...
Počúvanie extended mixov môže byť vzrušujúce pre ľudí, ktorí dokážu hudbu počúvať tak (a radi hudbu takým spôsobom počúvajú), že si dokážu jednotlivé nástrojové a zvukové stopy vo svojej hlave "oslobodiť" a sústrediť sa napr. na jednu zo stôp, alebo na druhej strane sledovať, ako sa zvukové stopy vrstvia a ako spolu korešpondujú a komunikujú...
Extended mix vám túto pomyselnú dekonštrukciu uľahčuje... Extended mix dáva jednotlivým zvukovým stopám väčšiu slobodu, viac vzduchu... Lepšie ich teda dokážete identifikovať, ľahšie ich nasledovať a lepšie aj rozumieť tomu, aká je ich funkcia v základnom singlovom mixe... Avšak ich preusporiadanie môže narušiť váš zafixovaný mentálny obraz o tom, ako tá pieseň plynie, graduje a vrcholí...
Jednotlivé stavebné prvky piesne sa v tomto extended mixe objavujú v nečakaných časoch (v nečakaných momentoch stopáže). Keď ide o notoricky známu pieseň z rádií, máme ju zafixovanú v pamäti, vieme čo nasleduje po čom... vieme, ako a čím pieseň graduje, vieme aké zvuky sa "rozbaľujú" skôr a ktoré až v pokročilejšom čase... a počuť prvok, ktorý máte zafixovaný z gradácie (tzn. skôr zo záveru skladby), dosť blízko v úvode stopáže, je trochu mätúce.
Tento mix je vlastne dosť odvážny, ale zároveň pre mňa (z tých dnes vybratých) aj najviac mätúci, pretože tvorca tohto mixu doslova urobil dekonštrukciu (rozobratie) songu na jednotlivé stopy (ktoré nie sú len nástrojové, ale na základe tej spomínanej "tradície a pamäti" sú spojené aj s nejakým emočným imprintingom). K dekonštrukcii došlo, nie som si však istý, že sa podarilo poskladať nový (aspoň rovnako dobrý) celok... Vnímam to tak, že tento extended mix songu Shout až tak veľmi nepomohol, lebo mu zobral hutnosť, zobral mu hustotu... V singlovej a albumovej verzii sa Shout masívne valí dopredu (je skôr rockový než tanečný), v tomto tanečnejšom mixe "kontempluje" na jednom mieste, motá sa dookola na jednom mieste... Samozrejme, zvukovo je to stále zaujímavé, ale jeden z veľmi špecifických benefitov tej piesne sa úplne stratil...
Plnší (hustejší) zvuk sa rozriedil, boli pridané nejaké ďalšie stopy perkusií (asi elektronické, ktoré majú pripomínať tympany) a akési world-musicovo pôsobiace vokály (podľa mňa toto je najproblematickejšia stopa v mixe, ktorú by som dokázal vyhodiť okamžite). Ale Shout je jeden z najpopulárnejších songov Tears for Fears z kultového albumu SONGS FROM THE BIG CHAIR (1985, Phonogram) a je tak dobre vymyslený, že pokaziť ho, by chcelo veľa úsilia...
The song Shout became a central work during the recording of the album, and the band and producer Chris Hughes spent months working on the track. (wikipédia)
Extended verzia singla The Lebanon (máj 1984) od (The) Human League ide až "na dreň" slova extended :-)
Stopáž je naozaj len (cca od 03:50) nadstavená (pôvodná stopáž singlového editu je cca 03:45, dĺžka albumovej verzie je 05:05, extended verzia cca 05:55). Architektúra piesne nie je vôbec pozmenená, je prosto len predĺžená, bez pridania ďalších stôp, ďalších zvukov či ďalších nástrojov alebo dodatočných vokálov.
Dalo by sa povedať, že ide o dosť nenápaditý prístup k veci... ale mne osobne to v tomto prípade vôbec nevadí, pretože už samotný singel je (čo sa týka soundu) v rámci výstupov (The) Human League dosť výnimočný - lebo je to vlastne "gitarovka" od elektronickej synth-popovej skupiny, ktorá už mala v tom čase na konte také parádne elektronické hity ako Don´t You Want Me alebo The Sound of The Crowd. A tá post-punková basa (resp. basový syntetizátor), ktorá ženie song dopredu, to je klenot 80-tych rokov...
Pieseň má dvoch autorov - spevák Phil Oakley a gitarista a klávesák John Callis. Takže odtiaľ vietor fúka... dá sa predpokladať, že je to predovšetkým Callisov song a Oakley pridal hlavne text.
Text sa týka masakru v Sabre a Šatíle (september 1982, v rámci libanonskej občianskej vojny) a bol masívne kritizovaný za jeho povrchnosť... Oakleymu sa tento "úkrok" do politicky angažovaných posolstiev až tak nevydaril a v roku 2007 bol text The Lebanon v ankete stanice BBC6 Music poslucháčmi umiestnený na 9. miesto v rebríčku "najhorších hudobných textov všetkých čias"... Nebudem to z môjho pohľadu nejako komentovať, mňa tieto blízkovýchodné a stredovýchodné záležitosti a potýčky zaujímajú len málo a jediné čo od moslimov naozaj chcem, je to, aby ich v Európe bolo čo najmenej... Islam nemá v Európe čo hľadať. Som euro-atlantický kultúro-centrista. A keby sa Oakley nemotal do toho, čomu (z podstaty veci) rozumie len málo, aj on sa mohol vyhnúť trápnemu failu...
Asi aj preto, že The Lebanon je "gitarovka", dosť netypická pre (The) Human League, tento singel ani len zďaleka nedosiahol popularitu iných human-leagueovských songov, napr. jemu predchádzajúceho singla (Keep Feeling) Fascination.
Ten zvuk je ale veľmi zaujímavý a v magazíne Record Mirror v tom čase napísali, že "John Callis znovuobjavil svoju gitaru a do The Lebanon vložil atraktívny gitarový riff v štýle U2 alebo Public Image Limited".
Minimalistický elektronický zvuk raných (The) Human League lepšie ilustruje singel The Sound of The Crowd z apríla 1981 (extended mix bude pravdepodobne tiež z jari/leta 1981, nenašiel som zatiaľ žiadnu info, ktorá by to spochybňovala).
Je to prvý song, v ktorom spievajú (vtedy ešte len čerstvo prijaté) vokalistky Susanne Sulley and Joanne Catherall, ktoré sa stali následne plnoprávnymi členkami skupiny.
Základný singlový mix má tesne pod 4 minúty, táto extended verzia je natiahnutá na zhruba 6 a pol minúty.
"Takto zneli bicie v osemdesiatom prvom," chcelo by sa povedať :-) Tiež som sa k tomu musel vracať spätne, lebo v osemdesiatom prvom som sa bicykloval, hádzal si frisbee (vtedy sa tomu ešte hovorilo "lietajúci tanier") a lepil som si plastikové modely... Ale elektronická hudba z toho prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov je tak šialene futuristická, že... že je futuristická dokonca aj s odstupom 40-tich rokov... Čo je dosť výnimočná situácia. Hovorí sa tomu "ahead of its time". Toto je hudba, ktorá najprv "predbehla svoju dobu" a potom sa postavila úplne "mimo času". Je tiež pravda, že (The) Human League svoje najlepšie kusy vytvorili skôr na začiatku ich kariéry...
80-te roky priniesli zásadnú paradigmálnu zmenu hudobnej formy (v porovnaní s rokmi 70-tymi, aj predošlými desaťročiami)... pravdepodobne jednu z najprudkejších, najrevolučnejších paradigmálnych zmien hudobnej formy v rámci novodobých dejín hudby (od 2. sv. vojny vyššie) a je teda pochopiteľné, že najikonickejší (resp. najextrémnejší alebo najčistejší, najpravovernejší) predstavitelia tejto hudobnej paradigmy sa zrodili v úvode tejto zmeny... keď táto nová paradigma ešte nestihla na/do seba prevziať a inkorporovať iné vplyvy, ktoré ju postupne síce zvukovo obohacovali, ale zároveň ju (dokonca už okolo roku 1986/1987) aj rozrieďovali, rozdrobovali, rozmazávali jej hranice... a postupne ju pochovávali.
A ešte raz Vince Clarke z Basildonu. Tentoraz ako súčasť dua Yazoo.
Po odchode Clarkea z Depeche Mode (po ich prvom albume, 1981) bolo elektronické duo Yazoo jeho prvou inkarnáciou na jeho post-depešovskej hudobnej trajektórii...
Yazoo ani netrvali dlho... vznikli v roku 1981, vydali dva úspešné albumy a v roku 1983 sa už rozpadli (z dôvodov kreatívnych a osobných odlišností)... Škoda, eklektické (nie úplne harmonizujúce, ale práve preto tak atraktívne) spojenie Clarkeovho synth-popového rukopisu a sýteho Moyetovej hlasu (so zaujímavou farbou) mohlo priniesť ešte dosť zaujímavého. Mohlo, nemohlo... bolo ako bolo a následne vznikli Erasure a zvuk bol (aspoň v tom úvode Erasure) dosť zachovaný, pretože Andy Bell (spevák Erasure) mal v mladosti hlas zľahka podobný Alison Moyetovej... Erasure vydržali dlhšie a minimálne prvé tri albumy sú veľmi zaujímavé, potom už je to trochu gýčovitá dance music (o tom už bolo písané aj vyššie práve v tomto článku).
Zaujímavé je, že Alison Moyet(ová) chodila do školy s Martinom Goreom a Andym Fletcherom (tých poznala), ale nepoznala osobne Vincea Clarkea... vedela o ňom síce "z videnia", ale pripadal jej divný, lebo nosil tričká s nejakými kresťanskými heslami.
Ona na začiatku 80-tych spievala v bluesových a punkových kapelách... Po Clarkeovom odchode z Depeche Mode, Clarke mal už pripravené nejaké svoje vlastné demá a chcel ich ponúknuť v Mute Records, aby mohol (aj po odchode z Depeche Mode) spolupracovať s vydavateľstvom, ale potreboval nejaký hlas... Alison Moyet bola vtedy bez skupiny a podala si v Melody Makeri inzerát, že hľadá skupinu, ktorá hrá tradičné blues(!)... vraj sa jej ozval iba jediný človek, Vince Clarke, ktorý ju potreboval ako vokalistku do elektronického synth-popu... do elektronického dua na spôsob Soft Cell. Trochu smola, ale milá... A chvíľu to aj fungovalo.
It was the fusion of Alison's warm bluesy soulful voice against Vince's icy-cold synth melodies that made Yazoo unique and unforgettable. (reakcia poslucháča na YT)
Koniec Yazoo bol nečakaný a rýchly... prispelo k tomu, že pre Clarkea bola Moyetová viac-menej "len hlas"... síce akceptoval je pripomienky a návrhy ku skladbám, ale komunikoval s ňou len málo a vlastne len v štúdiu... a pre Moyetovú to bol "lack of warmth". Clarke potom s odstupom času aj pripustil, že kvôli jeho povahe bola komunikácia pre neho trochu problém... Moyetová potvrdila, že koniec Yazoo bol rýchly aj preto, lebo medzi nimi nikdy nevzniklo spojenie, ktoré by ich stmelilo, nehrávali ani veľa koncertov... Podľa Moyetovej sa v skutočnosti ani ľudsky veľmi nepoznali, bolo to len pracovné partnerstvo... Vraj Yazoo mohlo skončiť už po prvom albume, ale Vince Clarke dostal radu, aby nerobil to, že opustí ďalší hudobný projekt hneď po jednom albume... Ľudia počúvajú tie songy a vypisujú, aké je to geniálne a ako to zmenilo ich životy, a ono to je nakoniec vlastne len "núdzovka", ktorá ani nemusela byť (alebo by bola vydaná pod menom Erasure) :-) Moyetová vraj mala záujem, aby Yazoo pokračovalo, ale na reálny vývoj vecí nemala veľký vplyv...
Aj to prináša realita... ako dobre, že na tej hudbe to vlastne nie je počuť... Niekedy je lepšie vôbec nepoznať tie "obyčajné ľudské príbehy", ktoré sú v pozadí niečoho, čo máte radi... len vám to potom pokazí dojem. Máme tendenciu si umelcov často akosi "zbožšťovať" (hlavne, keď robia to, čo nás oslovuje), ale oni sú veľmi často presne takí istí "sračkári", ako my všetci ostatní...
Nobody's Diary je jediný singel, ktorý vyšiel z ich druhého albumu YOU AND ME BOTH (1983, Mute). Singlová verzia má cca 03:56, extended verzia zľahka cez 6 minút. Okrem toho, že vyšla v 80-tych, tak vyšla aj v roku 2008 na kompilácii IN YOUR ROOM (2008, Mute).
* What powerful vocals! What a beautiful voice!
* Absolutely one of the most underrated female singers ever!
* Possibly one of the best synth tracks ever, this is such a multilayered masterpiece.
* She was called "The Voice" for a very good reason…
* Alison Moyet: the most unique voice in music history.
* I personally know Alison and her family. We lived in the same town, Basildon in Essex. She didn’t need a gimmicky Simon Cowell type show to portray her talents. In fact, electronic music wasn’t the path she ever intended to take. Unlike Adele, she built her career on just being a woman with a beautiful voice, a young girl working in a local factory whose voice was and still is mesmerising. Started her singing career busking in Basildon town square. She happened to be in the same school as Vince Clarke. Vince Clarke, in my opinion, would not have had anywhere near the success he has achieved without her. He chose Andy Bell as a replacement to form Erasure. Listen to the similarities in their voices. Coincidence?
* Something about this track is timeless... can't stop playing.
Madonna nie je niekto, o kom si chcete čítať v blogu o alternatívnej hudbe... ale nejaké "guilty pleasures" sa môžu aj tu objaviť, nie? :-)
Hlavne prvý až tretí album Madonny majú svoje čaro (v 90-tych to tiež bolo ešte dosť v poriadku) a ak by ste si vypočuli jej úplne staré veci (ktoré ešte boli rockové), tak by ste pochopili, že (teoreticky) sa z Madonny mohla stať aj ďalšia Chrissie Hynde (The Pretenders)... Zaujímavo temné (vďaka tomu, že ich produkoval Steve Bray) sú aj jej prvé tanečno-funkové nahrávky (ktoré sa potom prepracované a prearanžované objavili na prvom albume MADONNA v roku 1983)... o tom možno inokedy... Vhodne zvolený výber songov vám môže Madonnu posunúť do dosť iného svetla.
Dnes je "teta Madona" už trochu komická (aj svojou sebaprezentáciou) a otravná, ale Madonna v 80-tych rokoch bola aj talentovaná, aj ambiciózna a mala "čuch" na pop (čo považujem za pozitívnu vlastnosť).
Open Your Heart vyšiel v novembri 1986 ako štvrtý singel z tretieho Madonninho albumu TRUE BLUE (1986, Sire / Warner). Autori songu (Cole + Rafaelson) ho pôvodne napísali ako rockovejší kúsok pod názvom Follow Your Heart a uvažovali, že interpretovať ho bude Cindy Lauper... Coleov manažér sa v tom čase (1984/1985) poznal a stretával s ľuďmi z manažmentu Madonny. Madonna vtedy dávala dohromady materiál pre album TRUE BLUE a Cole im ponúkol viacero piesní, medzi inými aj Follow Your Heart (ktorú Cole nevedel uspokojujúco dokončiť a pochyboval o jej hitovom potenciáli).
Madonne sa song páčil a spolu s Patrickom Leonardom (to bol v tom čase jej veľmi dôležitý spolupracovník a spoluautor) ho prepracovali do elektronickej funkujúcej tanečnej podoby a čiastočne prepísali text (z toho potom vyplýva aj tá zmena názvu na Open Your Heart.
V USA to bol v roku 1986 No. 1 singel a Madonna sa stala druhou ženou (po Whitney Houston), ktorá dokázala mať v jednom kalendárnom roku až tri No. 1 single z jedného albumu... Madonna bola vtedy naozaj na kreatívnom aj komerčnom vrchole... a album TRUE BLUE je dodnes veľmi počúvateľný (aj pre ne-fanúšikov Madonny). TRUE BLUE je plný kvalitného hudobného remesla (craftmanship), ktoré zostarlo skôr pekne.
https://www.thisisdig.com/feature/open-your-heart-madonna-song-story/
Extended mix Open Your Heart neprekvapí nejakým výraznejším zvukovým posunom od singlového mixu (tu sa išlo skôr na istotu), ale je naozaj zdôraznená tanečnosť... a zaujímavé je, že zo základných 04:13 to extended mix dokázal natiahnuť až na vyše 10 minút... a môže sa tancovať!
A ešte veľmi krátko ilustrácia tej zmeny vo formálnej podobe tanečnej hudby, ktorá dosť upozadila a nakoniec úplne zastavila potrebu tanečných extended mixov.
Jednorazový projekt M.A.R.R.S. (Martyn + Alex + Rudy + Russel + Steven) vznikol v roku 1987 ako spolupráca medzi skupinami A.R. Kane a Colourbox, ktoré patrili do "klastra" skupín nahrávajúcich pre (vtedy dosť avantgardné a kreatívne) nezávislé vydavateľstvo 4AD. Na tejto spolupráci sa zúčastnili aj dídžejovia C.J. Mackintosh a Dave Dorrell. Vznikol jeden singel... na A-strane Pump Up The Volume a na B-strane Anitina.
Anitina bola autorstva A.R. Kane s bicími, ktoré doprogramoval Steven Youn (Colourbox), Pump Up The Volume vymyslel Martyn Young (Colourbox), A.R. Kane pridali trochu gitár (ale len vlastne v podobe tzv. sampla/vzorky). Dídžejovia pomohli s výslednou podobou zvuku...
Pump Up The Volume ukazuje vlastne to, ako sa koncom 80-tych rokov zmenila tanečná hudba využívaním technológie samplingu... Ide o (doslova) koláž zvukov a "výstrižkov" hudobných motívov podmazaných tanečným beatom. Nebola to úplne nová vec, ale predtým sa využívala napr. len v old-schoolovom hip-hope a garážovej old-school house-music...
Pump Up The Volume bol prvý No. 1 singel nezávislého vydavateľstva 4AD v britskom rebríčku v roku 1987. Vtedy mnohým došlo, že tzv. "nezávislá scéna" vie reálne generovať aj výrazný komerčný úspech... a malo to vplyv aj na tú scénu a na postupný posun od postojovo a kreatívne vyhraneného "independent" skôr ku zmierlivejšiemu a komerčne kompromisnejšiemu "alternative". Nové časy nastali, nič už nebolo ako predtým... a Pump Up The Volume stálo rovno na úsvite týchto nových časov.
Z podobného súdka... v rámci "memetickej nákazy" v tom období vzniklo väčšie množstvo podobnej hudby ovplyvnenej samplovaním a žánrom house-music.
V Doctorin´ the House (február 1988) britské duo Coldcut (okrem rôznych samplov) využilo hosťovsky aj speváčku Yazz.
Táto ukážka je z kompilácie "the best of" z roku 2004.
