Mám veľký sklz v hudobných dieloch mapujúcich, čo sa deje na alternatívnej hudobnej scéne (aspoň v istom jej výseku) a ja sa zaoberám nejakými politickými (či spolitizovanými) témami (viď diel 131, 132 alebo 135). Ale občas mi to nedá...
Francis Fukuyama dostal celý euro-atlantický svet do hrozivého sebaklamu, na zcestie... a v dnešnej dobe (povedzme od roku 2015, od Trumpa Prvého a Brexitu) sa svet vracia do "prirodzenejšieho" resp. zvyčajného behu dejín (tzn. ako sme beh dejín poznali pred Fukuyamom).
Dnes zbierame ovocie nášho sebaklamu a učíme sa (často bolestne a šokom), že mimo euro-atlantickej civilizácie existuje "zvyšok sveta" (zvyšok? v podstate je to jeho väčšia časť), ktorému je úplne šuma-fuk naša demokracia (tobôž liberálna), náš prepálený Green Deal, náš nerealistický a samovražedný multikulturalizmus alebo naše "zámená", ktoré nás majú chrániť pred dead-namingom... To my sme sa dostali mimo. Ešte v 80-tych rokoch bola euro-atlantická civilizácia v podstate v obraze, bola svojská (jedinečná), ale syntónna s vývojom sveta. Rozumela reáliám sveta a reagovala na ne vcelku príčetne a adekvátne... nemala ešte zničený pud sebazáchovy.
Od 90-tych sme sa začali odkláňať, začali sme experimentovať, začali sme "agendy" (rozumej ideológie) milovať viac ako realitu a po cca 40-tich rokoch sme to my, kto sa musíme vrátiť nohami na zem. Musíme sa opätovne učiť jednoduché pravdy, ktoré sa nám už javili prekonané. Realita je boj, život je utrpenie a "ľudské práva" alebo ekológia sú príliš malý kyjak v situácii, keď niekto proti vám drží zbraň...
Nie je to jednoduché, lebo už dorastá druhá generácia "po Fukuyamovi" a hlavne pre nich bude zrážka s realitou naozaj tvrdým pristátím... lebo takmer všetko, čo im kedy tvrdili v škole (hlavne v sociálnych vedách), je výsledkom utopických post-fukuyamovských slepých uličiek. Lebo je ľahšie ľudí oklamať, než ich presvedčiť o tom, že boli oklamaní. (Aj keď v prípade Fukuyamu to nebol úmysel, Fukuyama len pustil do sveta nejaký utopický obraz, ktorý následne spôsobil sériu civilizačných omylov. Ja síce niekedy používam formuláciu, že "fukuyamovská lož", ale je to z mojej strany hyperbola.)
Trpká pravda o euro-atlantickej civilizácii je, že:
"Spoločnosť, ktorá myslí, je myšlienkami aj zraniteľná...".
Áno, primitívnu spoločnosť musíte zlikvidovať fyzickou silou, ale kultivovanú spoločnosť založenú na ideách, môžete podmínovať a rozložiť nebezpečnými myšlienkami (často v ľúbivom prevleku).
Nie som veľký optimista... Západ je oslabený a paralyzovaný (ľavicovými a globalistickými) utópiami,
Slovensko je čistý (kmeňový) Balkán, krajina pekná, ale nedovyvinutá
a Československo neexistuje.
Hoci zaujímavým paradoxom súčasnosti je to, že slovenská hrubosť a spiatočníctvo nás chráni pred najväčšími úletmi Západu... pravdou zostáva, že sami sa nevieme zachrániť a žiadna iná inštancia nás nezachráni. Dnes už nás nemá kto kultivovať a ťahať "hore"... Sme sami. Sme holí fyzicky aj mentálne (presnejšie: myšlienkovo). Západu bude ešte nejaký čas trvať, kým pochopí, že sa sám vmanévroval do slepej uličky (ani tam nečíta každý Douglasa Murrayho, Sarrazina a ďalších... ani nie je followerom aspoň Russella Branda) a Česko sa na nás zvysoka vykašle (iba žeby vznikla opäť nejaká - zvonka definovaná - historická "nutnosť", aby vznikol robustnejší štátny útvar, ktorý bude na medzinárodnom poli požívať vyššiu mieru rešpektu... aj fyzickou veľkosťou, aj počtom obyvateľov, aj vojenskou silou).
Súžitie so Západom nám prinieslo skôr pochybnosti, "projekt EÚ" na seba nabaľuje čoraz silnejšie averzie, nejasné sú zámery Ruska (hoci jeho reálne možnosti nie sú vôbec adekvátne jeho poštekávaniu a vyhrážaniu sa) a náš južný sused nám pri najbližšom možnom historickom "okne príležitostí" odhryzne juh alebo sa nás pokúsi celkovo pohltiť (zatiaľ sú vo "vyčkávacom móde"). Nakoniec budeme musieť aj tak nájsť svoju cestu a svoju silu... Lebo je dosť možné, že budeme bojovať o prežitie.
Od roku 1989 sme premárnili hrozne veľa času... riešili sme totálne sprostosti (museli sme riešiť)... predražené cétéčká a diaľnice (= rozkrádanie štátu), riešili sme rôznych JUDr-psychopatov a ich amorálne renty. Rozhadzovali sa peniaze, hádali sme sa, či rúško jedno alebo radšej dve na sebe... Zažívali sme luxus možnosti nevenovať sa tomu podstatnému.
Príklad nášho zlyhania: Namiesto toho, aby sme vybudovali zaujímavú a rešpektovanú verejnoprávnu TV (postupne, po krokoch, s rozumom, hoci s menšími rozpočtami), tak "tomu" meníme každých 10 rokov len názov, jedna "mediálna mafia" prestrieda inú "mediálnu mafiu" a viac ako 30 rokov diskutujeme, čo je to vlastne tá verejnoprávnosť... lebo v diskusiách bez koncovky a v prešľapovaní na mieste sme naozaj majstri sveta. A tiež máme štátnu políciu, ktorá má tri rôzne dizajny vzhľadu svojich áut... To nevymyslíš, to sa musí stať! V zázračnej uhorsko-balkánskej krajinke, kde každý patrí k nejakému "klanu".
Veľkú časť času od 1989 (a od roku 1993 už ani nehovorím) sme vymíňali na hlúposti (v relatívne "dobrých" časoch)... ako keby už nemali nikdy prísť žiadne vážne problémy.
Napriek tomu, že Slovensko je zhmotnená hrubosť a zákernosť (aj na úrovni štátnych inštitúcií), je to náš štátny útvar a od nás bude závisieť, aké Slovensko bude.
Poďme k hudbe...
Ella Ion je singer/songwriter z Adelaide v Austrálii... My by sme povedali, že je to "indie-folková alebo urban-folková speváčka", ale zahraničné média ju zaraďujú k žánru fragmented-folk ("fragmented-folk musician Ella"). Čo to presne je, neviem... ani rešeršovanie veľa nepomohlo. Zostanem teda pri tom, že je to žánrovo urban-folk... Dark urban-folk.
Prvý singel Talk Slow vydala vo februári 2018. Pomerne dávno...
https://ellaion.bandcamp.com/track/talk-slow
Prvé nahrávky boli zaujímavé... Debutové épéčko LUKEWARM vydala v máji 2018, potom mala pauzičku až do prelomu rokov 2021/2022. Prvé épéčko bolo vynikajúce (tam napr. pozri song Tremble) a žánrovo bolo trochu iné, než sú nové veci... Staršie veci boli až zľahka "najazzlé" ("alternative elements of jazz") boli tam dychové nástroje... zvukovo to bolo dosť zaujímavé.
Po pauzičke prišla séria menej výrazných singlov (v priebehu roka 2022) a v marci 2023 vyšiel teda tiež menej výrazný album WAITING. Menej výrazný preto, lebo (z môjho pohľadu) bol žánrovo neujasnený...
A po cca 2-ročnej pauze od albumu WAITING prišla aktuálna (máj, júl, august 2025) silná séria singlov, ktoré sú rockovejšie a tiež viac lo-fi a garážovejšie, než bolo u nej predtým zvykom. A lo-fi, to je pre mňa, ako keď dieťa pozvú do cukrárne...
Pri finálnom mixovaní a masteringu jej nových nahrávok sa zúčastnil aj Liam "Snowy" Halliwell z austrálskej skupiny Snowy Band (a tú poznáte aj z tohto blogu z roku 2020). Ella Ion sa aktuálne pohybuje v celkom zaujímavej spoločnosti a to ju "smeruje" k minimalistickému indie zvuku...
Ale vôbec najzaujímavejšie na Elle Ion je to, že som (napriek tomu, že vydáva od roku 2018) o nej nepočul až do prelomu augusta/septembra 2025 ani ťuk. A to pritom austrálsku hudbu tu uvádzam celkom často...
A že vraj "informačná spoločnosť" :-)
Singel Blue Black Crows vyšiel 26. augusta 2025.
Dvojica piesní Mess In Your Eyes // Vultures vyšla 16. júla 2025 cez vydavateľstvo Our Golden Friend. Asi to môžeme nazývať double-A-side single (hoci len digitálne to vyšlo).
Vo Vultures rozpráva Ella Ion príbeh o tom, ako niekto, na kom vám záleží, sa pred vašimi očami mení. Pozorne ho sledujete, zatiaľ čo sa vaše (kedysi dôverné) puto s ním postupne oslabuje. Supy (vultures) sú symbolom pre sily, ktoré ho postupne pohlcujú. A voči takýmto silám sme všetci zraniteľní... a občas nie je dosť síl proti nim bojovať, takže sa len prizeráme na očakávateľný výsledok...
Krásne postavený a zaranžovaný song Mess In Your Eyes je lovesong... ale je to seba-lovesong. Zahltenie frustráciou, ktoré zostane po nejakej traume a emocionálnom vyčerpaní, môže "rozmazať" úsudok (zrak/eye) a sťažiť jasne vidieť krásu, ktorá je stále okolo, a slobodu, ktorá nám je stále potenciálne k dispozícii... Mess In Your Eyes je pripomienkou, že stále možno obnoviť základné inštinkty pre vnímanie zmyslu života - a ten dokáže prekonať smútok, nespokojnosť a sklamanie. Len to chce emocionálny detox a povoliť si mať sa opäť rád.
Približne toto tvrdí Ella Ion o nových songoch na svojom bandcampe.
Mess In Your Eyes patrí (z môjho pohľadu) k najkrajším piesňam roku 2025. Dosť nezvyčajný Ellin hlas je tu doplnený vynikajúcim aranžmánom... Nádhera. Nádhera. Veľa zaujímavých detailov a nápadov, všetko spolu harmonizuje...
Song Map vyšiel začiatkom mája 2025 ako súčasť double-A-side singla Map // Creature Skin a predstavuje skôr jemnejšiu (naozaj folkovú) výrazovú polohu Elly Ion. Mne osobne však viac vyhovuje, keď tie gitary okolo jej hlasu trochu viac "drhnú".
SLEEP CLUB je sólový projekt Matta Jonesa (tiež člena skupiny The High Lines) z mesta Boulder (Col., USA). Je to mierne zshoe-gazeovaný indie-pop... Ten zvuk je žánrovo fúzovaný a celkom zaujímavý... aj keď nie úplne originálny. Ale v dnešnej dobe je čoraz ťažšie byť originálny. Nemožné to nie je, ale umelec musí byť pritom trochu "šibnutý". Pretože okrajových osobností je naozaj pomenej (nielen v bežnej realite, ale aj v umeleckej tvorbe) spôsobuje to, že veľa hudby sa drží "v medziach", a teda až tak neprekvapuje.
Matt Jones priznáva, že má (mal) dlhoročné problémy s nespavosťou (v rozhovore z mája 2024 pre motelvoid.com uviedol, že dostal nové lieky - "I went to see a new doctor and they’ve got me on some solid new meds that have been helping to keep things under control" - tak dúfajme, že je teraz na tom lepšie). Vo svojich profiloch na soc. sieťach uvádzal do základného popisu o sebe Music I write when I can’t sleep. Obdobie, v ktorom sa rozhodol pre SLEEP CLUB, charakterizuje ako obdobia, keď takmer týždeň spával iba jednu až dve hodiny denne a bol dosť mimo...
SLEEP CLUB nie je žiadny prúser, je to fajn hudba, len upozorňujem, že túto zvukový vzorec už poznáte z iných podaní a dokonca iných období (mnohým publicistom sa tlačí na jazyk podobnosť so staršími vecami od The Smashing Pumpkins). V období albumov GISH (1991, Caroline Records) a SIAMESE DREAM (1993, Virgin) mali The Smashing Pumpkins podobný zvuk, ale o niečo rockovejšiu razanciu než SLEEP CLUB.
V rozhovoroch priznáva, že zatiaľ nemá albumové ambície, že sa zatiaľ pohybuje po "singlovej ceste", pretože ešte nenašiel svoj sound...
SLEEP CLUB sa zapisuje vo verzálkach (tzv. veľkými písmenami), pretože existuje ešte jedna austrálska skupina s menom Sleep Club.
Bellows je singel, ktorý vyšiel začiatkom septembra 2025. Prenáša nás zvukovo do prvej polovice 90-tych rokov.
O paer veľa info zatiaľ nemám. Sú duo z USA, pravdepodobne z L.A., dve ženy (Alex Stills + Anina Denove). Možno to ani nie sú iba kamarátky, ale možno aj partnerky, to zatiaľ neviem presne...
https://www.instagram.com/paerband/
Podľa všetkého sú na scéne čerstvo... Koncom apríla 2025 vydali (cez Anxiety Blanket Records) singel Temperate Danger (nájdete ho aj na YT). A začiatkom septembra 2025 druhý singel Red and Green.
Oba songy sú "about grief, death, and transformation" a Red and Green je inšpirovaný detstvom Alexy.
Prvý singel sa mi zdal zvukovo trochu ambicióznejší (aj hlučnejší), tento druhý je mäkší, hladší, popovejší... sám som zvedavý, ktorá z týchto zvukových mustier bude ďalej u v prípade paer prevládať.
Žánrovo ide asi o bedroom-pop resp. indie-pop, ktorý kombinuje organické nástroje a elektroniku... Dievčatá celkom zaujímavo aranžujú, doplňujúce sa dva hlasy sú tiež fajn... Vždy je dobré, keď v skupine dokáže spievať viac ako jeden človek, výrazové možnosti skupiny sa tak dosť rozširujú... Zatiaľ je to sľubné, ale vonku majú toho ešte málo, takže je neľahké robiť predikcie... Držaním palcov nič nepokazíme.
TWEN je americké kvinteto, ktoré začínalo pôvodne ako duo... V roku 2016 ho dali dohromady speváčka Jane Fitzimmons a (technicky veľmi zručný) gitarista Ian Rollins Jones. Verejne hrávali od roku 2017. Pandémia pribrzdila živé vystúpenia a po pandémii v podstate odštartovali úplne nový projekt (už v pätici), ale ponechali si meno TWEN.
Do značnej miery je to kočovný projekt, pretože od roku 2022 žijú vo vane (dodávke) a brázdia v nej hlavne východné pobrežie USA. Mnoho vecí vyrábajú na kolene, sami si manažujú koncertovanie, svojpomocne si financujú a vyrábajú aj merchandising, aj videoklipy si natáčajú svojpomocne... žijú naozaj slobodnú umeleckú existenciu. Preto pri ich mene sa ani neuvádza ich domovské mesto, lebo žijú "na ceste".
Ale keďže sú agilní a aktívni (ešte majú dosť energie), podarili sa im aj celkom významné míľniky, keď napr. predskakovali skupine Wet Leg (ktorá je dnes už veľkým menom na alternatívnej scéne). Info o ich diskografii boli stručné, ale v roku 2022 vydali svoj druhý album (ONE STOP SHOP), tretí album FATE EUPHORIC vyjde 4. novembra 2025 prostredníctvom ich vydavateľskej platformy Twenterprises.
Vynikajúci Godlike vyšiel 12. augusta 2025 ako prvý singel z ich tretieho albumu, koncom septembra 2025 vyšiel o niečo menej výrazný Allnighter.
Klip natáčali v júni 2025 v skateparku v Jacksonville, FL počas akcie Go-Skate-Day 2025.
Few Bits by mali byť kvinteto z Belgicka, z mesta Antwerpy (Jules Lemmens, Karolien Van Ransbeeck, Peter Pask, Steven Holsbeeks, Tim Coenen)
Vznikli v roku 2008, zostava sa trochu menila, ale nie až tak zásadne, traja-štyria ľudia sú už 17 rokov súčasťou skupiny. Hlavnou autorkou (hlavne textov) je jediná žena v skupine - Karolien Van Ransbeeck.
Singel Cobblestones vyšiel 10. septembra 2025. Album BRICK HOUSES (ich tretí album) vyjde 21. novembra 2025 cez Mayway Records. Album mal pôvodne vyjsť už na jar 2025. Medzi druhým a tretím albumom teda uplynie až 9 rokov, pretože predošlý album (BIG SPARKS) vydali ešte v roku 2016. Medzi rokmi 2019 až 2022 sa Karolien venovala materským povinnostiam...
Prvý album (FEW BITS) vydali v roku 2013. Album mal veľký ohlas a už v roku 2014 Few Bits predskakovali americkej skupine The War On Drugs na škandinávskej časti turné k ich albumu LOST IN THE DREAM.
Few Bits pravidelne hrávajú na belgických hudobných festivaloch (Pukkelpop, Gent Jazz), rastúca medzinárodná známosť ich priviedla aj na festival SXSW v Austine (Tx., USA) alebo na Canadian Music Week v Toronte.
Nový album BRICK HOUSES (2025, Mayway Records) je ohlasovaný ako ich ich "najslnečnejší" (sunny-sounding). Hoci Karolienine texty stále zostávajú skôr bittersweet (smutno-optimistické), aranžmány na ich albume majú byť ich zatiaľ najpopovejšie.
Singel Cobblestones (s Future Dives na b-strane) vyšiel 10. septembra 2025. Okolo 01:48 pribudne jedna stopa klávesov, ktoré až do konca piesne hrajú mimoriadne zaujímavú melodickú linku. To ma dosť bavilo...
Future Dives je b-strana singla Cobblestones.
Keď som na Few Bits narazil, trochu som ohŕňal nosom, lebo ten ich zvuk mi pripadal dosť "light", je to hladké, popové... ale potom mi niečo "kliklo" a Cobblestones som urobil celkom pekné čísla vypočutí.
Celkom dobre komponujú, piesne majú zaujímavú architektúru a aj pomerne zložité harmonické zvraty... tiež za tých 17 rokov existencie sú už celkom vyhratí a skúsení. Ich plagát nad posteľou nikdy mať nebudem, ale je to celkom dobrý tip z belgickej scény, ktorú u nás vlastne nepoznáme vôbec.
A v ich zvuku je niečo eightiesové a to ma takmer vždy baví...
Folkáč Samuel Beam (Iron & Wine) a Ben Bridwell (spevák a autor z indie-rockových Band of Horses) sa po druhýkrát pustili do spolupráce a nahrali épéčko MAKING GOOD TIME s piatimi coververziami (medzi nimi napr. I Still Haven't Found What I'm Looking For od U2 alebo More Than This od Roxy Music).
Je to už ich druhá coverová spolupráca, keďže pred desiatimi rokmi (v júli 2015) vydali ich prvý coverový projekt SING INTO MY MOUTH (2015, Brown Records). Ale to bol vtedy celý album (12 songov), na ktorom boli cover verzie piesní od Talking Heads, Sade, Bonnie Raitt alebo Spiritualized.
Épéčko MAKING GOOD TIME aj vizuálne (typografiou, reprodukciou výtvarného umenia na obale) nadväzuje na album SING INTO MY MOUTH, takže keby ste si ich dali doma vedľa seba, jasne by ste videli, že patria k sebe, aj keď ich delí takmer 10 rokov.
Épéčko MAKING GOOD TIME vyšlo 12. septembra 2025.
I Want To Know What Love Is (pôvodne Foreigner) si určite pamätáte, hlavne pre exaltovaný vokál v refréne... Je to jeden z notoricky známych hitov z 80-tych rokov. Až tak "epické" a ukričané to teraz nebude, lebo Beam+Bridwell to prehodili do "folkova". V závere si tam nie som úplne istý s tou trúbkou, či to bol až tak dobrý aranžérsky nápad (ja by som tam radšej použil nejakú melodickú stopu klávesovú)... ale tento song sa zase nedá až tak pokaziť.
Iron & Wine aj osamotene má celkom obľubu vo folkových cover verziách známych piesní. V októbri roku 2016 coveroval Time After Time (pôvodne Cyndi Lauper) a v máji 2009 - na albume AROUND THE WELL (2009, Sub Pop) vyšla cover verzia Love Vigilantes (pôvodne New Order).
Moonrun je hudobný one-man projekt autora a multiinštrumentalistu Justina Kohlberga (všetky nástroje obsluhuje sám). Je z Oaklandu (Ca., USA).
V júni 2020 vydal album MUSIC FOR FILMS & TOONS... no, album... je to kolekcia krátkych hudobných motívov (väčšinou od jednej do dvoch minút), ktoré potenciálne môžu byť použité pre video a film. Potom povydával aj samostatné single... postupne svoj zvuk potiahol takmer smerom ku Mac DeMarco, a to je celkom zaujímavé.
Plnohodnotný pesničkový debutový album vydáva Moonrun až teraz. Album CHANGES vyšiel 3. októbra 2025 cez Anxiety Blanket Records.
Salarymen sú austrálske girl/boy indie-popové duo (Renée de la Motte + Thomas Eagleton). Žijú v Sydney.
If You Want Me je septembrový singel z ich debutového albumu TAKE IT OR LEAVE IT, ktorý vyjde 31. októbra 2025. Vraj je If You Want Me jednou z ich najstarších piesní (mala by byť z roku 2021) a je suverénne najstaršia, ktorá sa dostala do dramaturgie ich debutového albumu
V roku 2025 mali výnimočný rok - Salarymen predskakovali menám ako Royel Otis, Ball Park Music či San Cisco, vystúpili na viacerých festivaloch (SXSW Austin)... a uskutočnili svoje prvé samostatné mini-turné mimo Austrálie (hrali v UK - pravdepodobne z toho obdobia sú aj mnohé zábery vo videoklipe).
Ich piesne spôsobujú pocity nostalgie, pretože si berú inšpiráciu z rocku aj z popu zo 70-tych až 90-tych rokov a sú postavené na unikátnej vokálnej dynamike doplňujúceho sa mužského a ženského hlasu.
V tomto dieli sa povenujem aj albumom, ktoré som minule (diel 129) avizoval, už medzitým vyšli, a hoci som sa na ne dosť tešil, nakoniec ma až tak neohúrili...
Saint Etienne som mal v 90-tych dosť rád (aj keď to nebola láska na prvé počutie), aktuálne majú finálny album, album, ktorým cielene uzatvárajú svoju (viac ako 30-ročnú) kariéru. Bob Stanley, Pete Wiggs a Sarah Cracknell odchádzajú do "umeleckého dôchodku" (v zásade aj do reálneho, pretože sú už čerství šesťdesiatnici).
Prešiel som si album INTERNATIONAL a aj keď som im držal palce (a oni urobili veľmi dobre, že na viacerých songoch spolupracovali ešte s niekým iným), tak výsledok nie je až tak bombastický...
Ak by som chcel byť silo-mocou vtipný povedal by som, že Saint Etienne ani neboli hudobný projekt ale skôr "stroj času". Schopnosť hudby zakonzervovať či vrátiť čas (cez emócie) je jednou z jej najsilnejších a najmagickejších vlastností. Stačí len pár tónov a akordov a hneď ste inde... veď len si pripomeňte ako funguje Riders on the Storm (The Doors)... a zrazu máte zvonové nohavice a korálky na krku.
Len málo hudobníkov dokázalo využívať túto vlastnosť hudby tak majstrovsky ako eklektickí Saint Etienne. "Vintage" zvuk Saint Etienne to vždy vedel... v 90-tych nás prenášal do 60-tych, do filmovej hudby toho obdobia, vzali nás na exkurziu do popu rôznych dekád... A teraz nás zase prenášajú do 90-tych, keď sa tanečné beaty a samplovanie premiešavali so starým zvukom... To znamená, že v hudbe Saint Etienne vždy bolo nielen veľa tanečnosti, ale hlavne veľa nostalgie.
Saint Etienne boli na scéne vlastne viac než tri dekády a svoju zrelosť a "dlhovekosť" využili dobre. INTERANTIONAL je ich trinástym(!) albumom a posledným albumom. Elegantný album, na ktorý sa prilepilo veľa nostalgie a sentimentu. Lebo kapely často netušia, že ich konkrétny album bude posledný, táto deklarácia Saint Etienne (a zatiaľ predpokladajme, že je pravdivá a neodvolateľná) je svojím spôsobom výnimočná... Preto ten album bol celkom očakávaný... tak, ako čakáte na prídavok (encore), po ktorom už definitívne zhasnú reflektory pódia.
Niektoré ich predošlé albumy naznačovali zvukovú tému (THE NIGHT bol takmer ambientný) alebo náladovú či geografickú tému (TIGER BAY alebo TALES FROM TURNPIKE HOUSE). INTERNATIONAL je len oslava... oslava jubilea... preto vlastne trochu trpká.
Dá sa na to pozerať ako naozaj rekapitulačný album, rozlúčka s aktívnou kariérou a zároveň ohliadnutie za vzťahmi a priateľstvami, pretože Saint Etienne si na album prizvali obľúbené postavy a spolupracovníkov, resp. si vyžiadali od nich pieseň alebo im ponúkli spoluautorstvo. Keď žúrka, tak poriadna, so všetkými, ktorí sú ochotní prísť...
Tak pod singel Glad (viď v dieli 129) je spoluautorsky podpísaný aj Tom Rowlands z The Chemical Brothers a na gitaru v ňom hrá Jez Williams z Doves.
Dancing Heart and He’s Gone - spoluautorom je Tim Powell zo Xenomania,
The Go Betweens - spoluautorom je Nick Heyward (je to duet so Sarah Cracknell),
Sweet Melodies - spoluautorom je Erol Alkan (anglický dídžej a producent),
Brand New Me - duet s Janet Planet z austrálskej skupiny Confidence Man (to sú kolegovia z Heavenly Records),
Take Me To The Pilot - spoluautorom je Paul Hartnoll z Orbital,
Two Lovers - spoluautorom je Vince Clarke (ex Depeche Mode, Erasure atď.).
Niektorí recenzenti tiež poukázali na to, že tento "posledný" album je trochu opatrný, že Saint Etienne sú až príliš precitlivelí, aby naozaj zachytili reálnu bolesť duše spojenú so starnutím a zatváraním dverí. Že keďže je to celkom bolestivá téma, tak nešli až úplne na dreň ... album tak pôsobí trochu ako retro diskotéka typu "poďme sa baviť tak, ako keď sme boli mladí". Problém s týmto prístupom je však v tom, že v ich minulej diskografii sa dá nájsť všetko to, čo predvádzajú na albume INTERNATIONAL len v intenzívnejšom a prekvapujúcejšom podaní. Niektorí recenzenti si dali aj tú prácu, že na základe podobností zostavili dvojičky nový song = starší lepší song... ale naozaj je ťažké na prahu šesťdesiatky a po vyše 30 rokoch na scéne stále prichádzať s niečím novým. Toto je v zásade aj najväčší problém albumu INTERNATIONAL, že sme to všetko už predtým počuli...
Ale ak sa na album budem pozerať ako na retro-párty, všetka prísnosť by mala ísť bokom. Načo hrotiť situáciu prísnymi umeleckými očakávaniami, keď ide "len" o milú rozlúčku.
Počúvanie albumu INTERNATIONAL je horkosladké. Ten pocit sa objaví vždy, keď vám niekto prezradí, že niečo nevyhnutne bude „poslednýkrát“.
Ani ja sa k albumu INTERNATIONAL nebudem vracať nejako veľmi často (chýbali mi na ňom výraznejšie melódie a prekvapujúcejšie aranžérske nápady)... ale je to dôstojná bodka za zaujímavou kariérou. Každý príbeh má svoj koniec. A tento je konceptuálne zvládnutý a bez zbytočného pátosu.
Album INTERNATIONAL vyšiel 5. septembra 2025 cez Heavenly Records.
Spoluautorom songu Two Lovers je Vince Clarke (ex Depeche Mode, ex The Assembly, ex Yazoo, Erasure...)
HALLOWS je dark-electronic duo z L.A. (Vanee Dusoruth + Dom Rolando). Recyklujú starý melancholický elektronický sound z 80-tych rokov... jednak minimalistický cold-wave a tiež trochu synth-popu. Ale vo zvuku nájdeme aj vplyvy diska, punku a post-punku.
Vznikli v roku 2019, svoje prvé épéčko SUBTLE vydali v roku 2020 cez undergroundový label Phage Tapes. Ich prvý album ALL THAT IS TRUE (2021, Cold Transmission Music) prišiel v roku 2021, následne prvé turné po USA a účasť na festivaloch tohto žánru (napr. Darkspring Boston). Druhý album A QUIETER LIFE (2023, Stoic Media) prišiel s trochu menej minimalistickým zvukom.
V roku 2025 HALLOWS podpísali zmluvu s renomovaným kanadsko-islandským nezávislým vydavateľstvom Artoffact Records a vybrali sa na svoje prvé európske turné...
Aktuálne pripravujú svoj tretí album. Singel Catalyst vyšiel začiatkom septembra 2025, pred dvomi mesiacmi to bol singel Regret a pred piatimi mesiacmi Despite Those Times. Všetko sa dá nájsť na streamoch.
Ďalší album, ktorý som čakal lepší, je tretí album WHEN I PAINT MY MASTERPIECE (2025, Saddle Creek) kanadskej pesničkárky s menom Ada Lea (reálne sa volá Alexandra Levy).
Ada Lea komponuje piesne, píše poéziu a maľuje... je to multižánrová umelkyňa.
Kirsty Ann Thomson v recenzii na portáli whenthehornblows.com veľmi sympaticky napísala: "Blending songwriting, poetry and painting, Ada Lea’s new album brings all her artistic endeavours into a masterpiece of storytelling. There’s few artists that truly can do it all but in the case of Ada Lea, everything she touches becomes beautiful. An interdisciplinary trailblazer, there's few things she hasn’t turned her hand to and for her new album, WHEN I PAINT MY MASTERPIECE, every note and stroke of the paintbrush is crafted with intention and feeling. Words, images and sound become one."
Napriek tomu sa (ani po opakovanom posluchu) neviem do toho albumu dostať, neviem sa naň naladiť. A bol som rád, že sa mi podarilo vybrať nejaké 3 piesne (4 aj so singlom Something In The Wind z dielu 129). A to je na ňom až 16 songov! Takže súzniem len s cca jednou štvrtinou obsahu na albume... To ma trochu prekvapilo.
Pred časom sa Ada Lea rozhodla stiahnuť z mesta aj zo šoubizu a presunula sa na vidiek a do "tichšej podoby žitia". Album WHEN I PAINT MY MASTERPIECE je teda možné vnímať aj ako akési zavŕšenie(?) toho obdobia sebaobjavovania a zrieknutia sa komerčných očakávaní a tlaku hudobného priemyslu... Podľa jej vlastných slov ide o schopnosť „zapojiť sa skôr do procesu než do výsledku“ a jej novoobjavenú lásku k praktickej výučbe umenia.
Zakaždým, keď sa zapojíte do kreatívneho procesu, môžete maľovať svoje majstrovské dielo. A nebyť fixovaný na jeho výsledok... (Ada Lea)
Je to jej tretí album ako pesničkárky a je to asi album najjemnejší vo výraze, najfolkovejší, najtichší... Druhý album ONE HAND ON THE STEERING WHEEL THE OTHER SEWING A GARDEN (ktorý mám radšej) bol rockovejší a kompaktnejší... Ale posilnený folkový výraz tretieho albumu je dôsledkom aj toho, že album bol nahrávaný naživo na vidieku v Ontáriu, v dosť zjednodušených nahrávacích podmienkach. Pre album mala Ada Lea pripravených až 200 skladieb (resp. hudobných skíc) a tak vyberala dosť prísne...
Viaceré skladby na tomto albume fungujú ako krátke medzihry... piesne majú veľmi prosté, civilné vyznenie, ktorá dáva nahliadnuť do obyčajnej tichej existencie, ktorú Ada Lea hľadala.
Rozsiahle turné po druhom albume viedlo u nej k vyhoreniu a neúprosné maniere hudobného priemyslu v nej naštartovali potrebu iného životného modelu. Na svojom treťom albume odstúpila od veľkolepej produkcie a vytvorila piesne, ktoré nie sú viazané žiadnou predom očakávateľnou mustrou... Tá jazda cez album je potom trochu hrboľatá a neučesaná, ale veľmi slobodná. Tretí album je tak jej najosobnejším a najautentickejším albumom. Nezaťažovala sa obavami o jeho výslednú podobu, ale užila si čo najviac jeho prípravu a nahrávanie.
Jeden z recenzentov (myslím, že to bolo v recenzii pre portál pastemagazine.com) pri porovnávaní druhého a tretieho albumu sa zahral (sám so sbou) takú hru. Hru na "predstavi si" a napísal cca toto: "Ak by som mal využiť to, že Ada Lea je aj výtvarníčka a mal by som si predstaviť oba albumy ako výtvarné dielo… tak druhý album by bol ako obrovská olejomaľba zavesená na stene malého múzea, zatiaľ čo tretí album by bol pohľad do skicára umelca."
A to je povedané veľmi symbolicky a zároveň presne a mne to aj vysvetľuje to, prečo zatiaľ preferujem jej predošlý (druhý) album pred tým novým (tretím). Na treťom albume viaceré piesne pôsobia skôr ako "naznačené" než "dokončené".
Everything Under The Sun z albumu WHEN I PAINT MY MASTERPIECE (2025, Saddle Creek)
Diner z albumu WHEN I PAINT MY MASTERPIECE (2025, Saddle Creek)
A nasledujúce 3 songy vyšli aktuálne, ale vôbec nie sú novinka :-)
29. augusta 2025 český Supraphon vydal vinylový výročný dvojalbum POVÍDEJ (NEJVĚTŠÍ HITY 60. LET). Na stopáži cca 80 minút sú skompilované songy Petra Nováka. Z jeho najsilnejšieho obdobia, zo 60-tych rokov.
Edícia je presne načasovaná - v auguste 2025 by Petr Novák oslávil 80-te narodeniny (zomrel v roku 1997)... Nie je to veľmi originálny počin, pretože týchto singlových kompilácií už bolo viacero. Ale výročie 80-tych nedožitých narodenín pravdepodobne stálo za to...
Obdobie, v ktorom Petr Novák (hudba) a Ivo Plicka (texty) spolupracovali so skupinou George & Beatovens, patrí v jeho kariére k najvýznamnejším. Niektorí hudobní novinári poukazujú na to, že pri mapovaní histórie Petra Nováka sa pozabúda na neskoršie obdobia konceptuálnych albumov KRÁSKA A ZVÍŘE a MEMENTO.
Na kompilácii je 24 piesní a tie pokrývajú obdobie iba troch rokov (koniec 60-tych a začiatok 70-tych) . Aj keď možno nie rovno podľa názvov, ale podľa zvuku určite by ste spoznali Já budu chodit po špičkách, Povídej, Náhrobní kámen (tie nahraté ešte so skupinou Flamengo).
Tvorivá dvojica Novák/Plicka v tom období dokázala vytvoriť výrazný, zvukovo veľmi príťažlivý a vyrovnaný materiál, ktorý dobre obstál v skúške času a v podstate nestarne... A niektoré songy majú aj pridanú historickú hodnotu - Den štěstí sa stala jedným zo symbolov sovietskej okupácie z augusta 1968.
Plickove texty pomohli Petrovi Novákovi nájsť samého seba v obraze rozorvaného melancholického básnika... V 18-tich kusoch z 24 je autorom hudby priamo Petr Novák a to ukazuje aj na jeho kompozičné schopnosti, zmysel pre melódiu a odvahu vydať sa aj nečakanými smermi. Tie songy majú takmer 60 rokov a stále nás bavia, stále znejú veľmi dobre... je na nich niečo esenciálne a veľmi muzikálne.
Nový kompilačný dvojalbum má veľkolepú výpravu... recenzenti oceňujú ako obal, tak aj množstvo fotografií a hutné textové podklady (ja som však "ťahal" konkrétne uploady ešte s vizuálom staršej kompilácie). Piesne prešli remasteringom, takže hrajú s vylepšenou dynamikou. Supraphon si na tomto novom vydaní dal celkom prácu...
Prečo spomínam Petra Nováka v blogu o alternatívnej hudbe? Nielen preto, lebo osobne mám túto hudbu rád, nielen preto, že vtedy československá (česká?) hudba bola (svojím zvukom) asi najbližšie tomu, čo sa hralo aj na Západe (a takýchto momentov nie je v českej a slovenskej umeleckej hudobnej histórii priveľa)... Ale aj preto, že práve tento sixtiesový zvuk sa na alternatívnej scéne recykluje v podstate pravidelne...
Pripomeniem ale hlavne obdobie prelomu 80-tych a 90-tych rokov, keď vlna akejsi "novej psychedélie" priniesla zintenzívnený záujem o tento retro zvuk (prvý album The Stone Roses, Inspiral Carpets, The Charlatans, The Farm, The Soup Dragons... a mnohé ďalšie (Northside, New Fast Automatic Daffodils)... zo sixtiesov vychádzala tzv. "madchesterská scéna", čiastočne zo sixtiesov vychádzala aj skupina Blur (*1988), hlavne na svojom prvom albume LEISURE (1991, Food Records).
Samozrejme, v tom období to nebola úplne čistá recyklácia sixtiesov, ale fúzia s brejkovými tanečnými rytmami (kapely niekedy vystupovali aj s DJmi) a s post-punkom.
Move z albumu LIFE (1990, Cow Records / Mute Records)
There´s No Other Way z albumu LEISURE (1991, Food Records)
Táto časť textu mala začínať pasážou: "V priebehu 90-tych rokov sa na českej hudobnej scéne objavili (minimálne) dve výrazné ženské interpretky - Aneta Langerová a Lenka Dusilová", ale potom som zistil, že som sa poplietol... Aneta Langerová je produktom až nultých rokov (v roku 2004 vyhrala českú SuperStar), patrí do inej dekády... Každopádne Aneta sa postupne hudobne vyvinula do "ani-neviem-čoho" kým "Dusilka" zostala (našťastie) stále prevažne rocková. Tiež si myslím, že Lenka Dusilová má výraznejší "faktor X" (charizmu).
Koncom roka 2025 bude mať Lenka Dusilová 50 rokov. A pri tej príležitosti sa vo februári 2026 v divadle Archa uskutoční výročný koncert LD_50, na ktorom vystúpi nielen ona so skupinou, ale aj väčšie množstvo hostí (David Koller, Čechomor, Clarinet Factory...)
Od roku 1988 spievala v detskom súbore Bambini di Praga. Medzi rokmi 1991 až 1995 bola speváčkou pražskej rockovej skupiny Sluníčko (s ktorou vyhrala súťaž Marlboro Rock-In). Potom v rokoch 1994 až 1997 spolupracovala so skupinou Lucie. Po odchode zo Sluníčka s Davidom Kollerom založila skupinu Pusa.
Pusa nemala dlhé trvanie, vydali iba jeden album PUSA (1996, Ariola)... od nultých rokov už bola Lenka Dusilová na sólovej dráhe, počas ktorej spolupracovala napr. aj s Čechomorom
Pieseň Muka bola nominovaná na cenu Anděl v roku 1996. Pôvodná verzia piesne má nedostižný aranžmán, v podstate nemá žiadne slabšie miesto. Len je škoda, že na YT sa nedá nájsť žiadny oficiálny upload. Iba takýto fanúšikovský, ktorý môže mať dočasné trvanie...
V súvislosti s propagáciou koncertu LD_50 Lenka Dusilová (a jej band) pripravili novú verziu songu Muka.
Aranžmán pôvodnej verzie je minimalistickejší (minimalistickejší je tam aj samotný vokál Dusilovej). To mi vyhovuje viac... pôvodná verzia pôsobí alternatívnejšie. Hráči vyložene nepokazili ani novú verziu, len tá pôsobí o kusisko mainstreamovejšie (hlavne klávesy sú tam miestami neakceptovateľne banálne).
Tieto upgrades ja nemám veľmi rád, nedopadá to väčšinou až tak dobre, lebo ak je niečo už hotové a má to hlavu a pätu, nie je ľahké to znovu interpretovať (ak neuvažujete, že to prehodíte žánrovo niekam úplne inam). Väčšina tvorcov potom pojme prerábku tak, že tam niečo pridá. Ale čo pridať k tomu, čo je formálne v podstate dokonalé a vyladené? Už to môžete len rozriediť... len tomu uškodiť, pridať nezmyselné ornamentíky, nadbytočnosti, vyhrávky, ktoré rušia... Veľmi často sa to stáva aj v automobilovom dizajne. Pôvodne vyvážený dizajn (v prvej, druhej generácii) sa postupne przní a przní, len aby zákazník dostal silou-mocou niečo nové... Takto pokazili Suzuki Swift, Kiu Sportage alebo aj VW Beetle (a mnohé ďalšie autá).
V prípade songu Muka sa nejaká veľká škoda až tak neudiala... napriek tomu musím konštatovať, že pôvodná verzia (z roku 1996) túto novú (2025) stále výrazne preskakuje. Stará verzia je neoddiskutovateľným adeptom do rubriky "aranžmány ako z učebnice" a nová verzia je síce "nice try" (pekný pokus), ale až tak nutne sme ju nepotrebovali...
* Legendární písnička... ale moc nechápu ten důvod předělávat něco, co je perfektní :) ale jako propagace asi je to zamýšlený?
V 90-tych rokoch Lenka Dusilová svojimi šťavnatými vokálmi doplňovala zvuk skupiny Sluníčko.
Trio HighSchool (súrodenci Lilli Trobbiani, Rory Trobbiani + Luke Scott) sú z Melbourne (Victoria, Austrália), ale od leta 2024 žijú v Londýne... možno aj preto, lebo "neznejú príliš ako austrálska kapela" ("we don’t sound like a very Australian band").
Tvrdia, že presídlenie do Londýna im pomohlo. Že svoje plány by na južnej pologuli nemohli rozbehnúť tak ako v Londýne, pretože v Londýne je jednoducho viac hudobného "industry" a aj kapela ich rangu vie prežiť, aj keď nehrávajú zrovna po štadiónoch... Koniec-koncov teraz už majú britský label, britský manažment a v Austrálii sú už len ako "hostia". Ale myslia si, že mnoho austrálskych kapiel by sa dobre uchytilo "na ostrovoch", ak by trochu zdvihli zadok...
Existujú od roku 2021 a hrajú indie-rock silne postavený na post-punkových vzorcoch. Sami o sebe vravia, že sú (alebo chcú byť) skôr "gothic". Veľký dôraz kladú na image a vizuálnu/dizajnovú stránku svojich výstupov.
"Myslím, že zvuk alebo obraz sú len iné médium na vyjadrenie pocitov a myšlienok. Ak k niečomu cítim určitý pocit, môžem to vyjadriť vizuálne alebo to môžem vyjadriť zvukovo prostredníctvom hudby. Keď sme založili túto kapelu, boli sme tam len ja a moja sestra a premýšľali sme o vzhľade - o gotickom image. Všetky kapely, ktorými sa inšpirujeme - Joy Division, The Sisters of Mercy, ich estetika bola tiež gotická a melancholická." (Rory Trobbiani pre monsterchildren.com)
"Všetko to, čo je okolo hudby, tzn. fotografie a grafika, štýl a móda, má rovnakú umeleckú hodnotu ako hudba samotná. Nie je dôvod, aby sme uprednostňovali hudbu ako najdôležitejšie z umení. Je to len jedna časť z väčšieho celku. To ako vyzeráme, je veľmi dôležitou zložkou nášho vyjadrenia a uvádza našu hudbu do kontextu." (Lilly Trobbiani pre monsterchildren.com)
Album HIGHSCHOOL vyjde 31. októbra 2025 cez Play It Again Sam Records (PIAS).
Singel Dipped vyšiel na konci augusta 2025 cez PIAS. V refrénoch tu HighSchool pripomínajú skôr The Strokes.
149 vyšlo ako singel v polovici júna 2025 cez PIAS. Začiatkom októbra 2025 vyšiel ešte singel Sony Ericsson. A potom už bude album...
