Dnes jedna nová rubrika. Premýšľal som, ako ju nazvať a napadali mi názvy ako „keď dvaja robia to isté“ alebo „prerábky / prestavby / rekonštrukcie“ a podobne. Nakoniec som sa rozhodol pre najjednoduchšie možné riešenie. Žiadne srandičky, žiadne mystifikácie, žiadne vodenie za nos. Jednoduchý názov najlepšie povie, čo bude...
Takže COVER ME.
Nepravidelná rubrika pre takzvané cover verzie. Tzn. pre situácie, keď vznikne remake, re-work, reinterpretácia, nové podanie už existujúcej a oficiálne vydanej skladby. To, čo sa vo výtvarnom umení trestá ako falzifikácia a plagiátorstvo (asi ťažko môžete urobiť výtvarný "cover" Picassa/Warhola/Moneta a čakať potlesk a honorár), je v hudbe celkom zaujímavá a hlavne legálna hra (tantiémy idú k pôvodným autorom).
Pojem „cover version“ údajne vznikol v 50-tych rokoch minulého storočia, v rock’n’rollovej ére a v ére rozkvetu súkromných komerčných rádiostaníc (predovšetkým v USA). Vtedy sa bežne (omnoho bežnejšie než dnes) stávalo, že jednu a tú istú skladbu re-interpretovali viacerí umelci. Častokrát už pomerne skoro po jej prvom vydaní (aj po cca 2 - 3 rokoch od vydania originálu). Preto aj cover - akože konkurenčná (prekrývajúca) verzia skladby.
Nebolo až také výnimočné, že cover verzia bola nakoniec úspešnejšia než originál. Dokonca mnohé nám dnes notoricky známe hity sú vlastne covery (lebo sme buď nezachytili originály alebo nás originály nezaujali).
Napr. Blue Suede Shoes (Elvis Presley) je pôvodne od Carla Perkinsa. Twist And Shout (The Beatles, 1963) je pôvodne od The Top Notes (1961) a „coverovali ho“ nielen The Beatles, ale aj The Isley Brothers, The Mamas & The Papas alebo The Tremeloes. A dokonca ešte viacerí ďalší... Please Mr. Postman (The Beatles, 1963) je pieseň pôvodne od dievčenskej skupiny The Marvelettes. Skladbu Black Magic Woman (pôvodne Fleetwood Mac) preslávil Carlos Santana (úprimne? neznášam tú jeho verziu... ako vlastne aj celého Santanu). All Along The Watchtower (pôvodne Bob Dylan) bola zase výraznejšia a známejšia v interpretácii Jimmyho Hendrixa.
Pohnútky v minulosti (50-te, 60-te roky, začiatok 70-tych) pre nahratie cover verzie boli teda prevažne komerčné a praktické. Akoby kompozícia (pieseň) bola prvotná a úplne sekundárne bolo, kto ju interpretuje. V ďalších desaťročiach (80-te, 90-te) cover verzií trochu ubudlo (hudba sa viac šírila priamo nákupom nosičov než cez rádio a dôraz sa viac kládol na vlastnú autorskú tvorbu). Ale keď sa už objavili, tak sa mnohým dali pripísať skôr umelecké ambície (aspoň v tej zóne hudby, ktorú som ja sledoval). Kedysi bola cover verzia v podstate bežná záležitosť, neskôr to bola stále viac a viac pikoška, výnimka a úlet. Atrakcia, ktorá doplňovala a spestrovala diskografiu umelca o niečo raritnejšie.
Mám rád cover verzie. Veľmi rád. Z viacerých dôvodov. Jednak rád hľadám rozdiely a podobnosti a porovnávam, kto to chytil z akého konca. Je to skoro až vedecký (darwinistický) prístup k veci. Ako porovnávanie dvoch živočíchov, dvoch vzoriek pod mikroskopom.
Pretože základnou vlastnosťou živej hmoty je variabilita, a tak ako je každý z nás originál, tak aj umenie (hudobná produkcia) je originál (áno, aj tá, ktorá vám pripadá hlúpa a neoriginálna). Hudba je umelecký výstup natoľko osobne spojený so svojím tvorcom, že v podstate je nemožné, aby niekto cudzí urobil jej odtlačok jedna k jednej (dokonca ani keby tam bol od začiatku taký úmysel). Nedá sa robiť hudbu nijako inak, ako po svojom. A ešte sa navyše do toho „montujú“ technické obmedzenia (že výsledný zvuk závisí od schopností ovládať nástroje a od technických možností záznamu). Svoje vie urobiť aj kvalita nástrojov a rôzne situačné faktory, resp. „chémia“ ľudí prítomných na nahrávaní... Tam je tooooľko faktorov, že je ich je viac ako sedačiek na FAVI. Či sa cover podarí alebo nepodarí je lotéria s mimoriadne zriedkavým víťazstvom (podobá sa to lotérii s názvom "nahrám hit", v ktorej vyhráva naozaj len zopár šťastlivcov).
A cover má často aj akúsi pomyselnú zberateľskú hodnotu. Filatelisti tiež zbierajú rôzne odlišnosti (chybné aršíky, chybotlače, obrátené vizuály, vady zúbkovania a pod.) a zberateľ hudby si môže svoju zberateľskú vášeň stimulovať aj práve zbieraním cover verzií, resp. zbieraním informácií, že také covery vôbec existujú (dnes je množstvo hudby dostupnej aj tak, že ju nemusíte mať doma fyzicky, dokonca nemusíte vlastniť ani dáta). Tiež je to vlastne zbieranie rôznych odlišností a raritiek.
Myslím, že je celkom vzrušujúci ten moment tesne pred tým, než sa prvýkrát započúvate do niečoho, čo tak trochu poznáte a predsa je tam niečo nové a niečo cudzie a nečakané a prekvapujúce. Je to veľmi zvláštny pocit postavený na paradoxoch. Ako keď sa chcete novej slečne „pozrieť pod sukňu“. Viete, že tam nenájdete nič také, čo ste ešte nevideli (aspoň teda v drvivej väčšine bežných prípadov), ale láka vás novosť a tie drobné odlišnosti.
To isté na milión rôznych spôsobov, pričom pre pozorné ucho práve tie odlišnosti často povedia o umelcovi veľmi veľa. Niekedy neviete porovnať dvoch umelcov, lebo je to objektívne takmer nerealizovateľná vec (nie je tam nič merateľné), ale keď dvaja umelci urobia cover tej iste piesne, zrazu máte nejaký referenčný rámec, nejaké pozadie, na ktorom môžete robiť aké-také porovnávania. Mnohokrát práve pridaná hodnota v coveri mi umožnila uvedomiť si typické črty, typický zvuk alebo typické hudobné postupy umelca, ktorý „coveruje“. Tým, že to urobí „podľa seba“ alebo „na svoj obraz“, prezradí o sebe veľmi veľa. Práve „na cudzom“ ešte viac vynikne to, čo tam priniesol a vložil „svoje“.
A cover je (podľa mňa) hlavne máločím prekonateľný priestor slobody. V "ríši cover verzií" sa môže stať úplne čokoľvek. Ten priestor je úplne voľný a neohraničený... Cover je možné urobiť akokoľvek... Možno ho odfláknuť, možno sa s ním pohrať, možno ním prekvapiť, možno ním šokovať. Možno skladbu vyzliecť až na jej akordovú kostru alebo naopak jej pridať také nové vrstvy, ktoré ešte zvýraznia jej špecifiká a náladu. Práve na tom, ako sa umelec zhostil cover verzie, je vidieť jeho kreativita až bláznovstvo (alebo naopak konzervatívnosť a opatrnosť).
Fenomén „coverov“ nie je o kopírovaní. Občas je (v motivácii) cítiť akýsi kalkul ohľadom prevzatia prevereného hitu, ale na pôde alternatívnej hudby väčšinou ide o umelecký „challenge“... vyskúšať si to. Často ide aj o „hommage“ - poctu vybranému umelcovi. Nevylučujem, že pre niekoho to môže byť jednoduchý spôsob ako prísť ku hitu, ale verím, že pre väčšinu je to rozšírenie ich umeleckej verejnej tváre a možnosť ako sa ukázať v inom svetle. Verím dokonca, že mnohí, ktorí sa púšťajú do cover verzie, sa pre ňu rozhodnú hlavne z emocionálnych dôvodov (že sa im pieseň páči). A tak cover vytvára aj akúsi "virtuálnu socializáciu" a identifikáciu... Máločo je tak uspokojujúce, ako keď vaša obľúbená kapela urobí cover vašej inej obľúbenej kapely. Vtedy sa cítite súčasťou jednoho klanu. Klanu, ktorý vie svoje.
Dokonca v kategórii „hommage/tribute“ nie je vôbec nezvyčajné, že vychádzajú celé kompilácie (tzn. formát extended play alebo long play) cover verzií venovaných jednému interpretovi (covery, ktoré vznikajú „na objednávku“ pre ten konkrétny projekt... covery tak trochu vyprovokované dopytom). Kompilácia zrodená z pohnútok klanu nejakej kapely potom plodí ďalších členov klanu obdivovateľov tej kapely...
Tieto tribute albumy sú zaujímavé hlavne vtedy, keď tam ide o veľký kontrast žánrov (napr. hard-coreové kapely coverujú indie kapelu alebo indie-popovú kapelu). Úplne špecifický prípad je keď kapela vydá veľkú porciu cover-verzií naraz (v ostatnom čase napr. Weezer (viď PWP15) kedysi dávno napr. Siouxsie & The Banshees) alebo sa drzo pustia do takej veľkej porcie práce, že rovno odcoverujú, vycoverujú, nacoverujú (ako sa to povie správne?) kompletne celý album (napr. Camper Van Beethoven album TUSK od Fleetwood Mac).
Alebo sú aj kapely, ktoré sa systematicky venujú coverom (napr. francúzski Nouvelle Vague).
Cover sa dá urobiť od vynikajúco, cez priemerne až po hrozne (a problém je, že to sú subjektívne pojmy). Preto beží neustála diskusia (ktorá nikdy nebude mať koniec) či má byť cover verzia originálna a má prinášať výraznú zmenu, alebo má byť poplatná pôvodnému vzoru. Stačí si pozrieť diskusie pod niektorými covermi a zažijete notorický "flame" o tejto veci. A hodnotenia variujú takmer vždy od "shit" až po "awesome". Aj v tom je to dobré, lebo vás to núti urobiť si na to vlastný názor a odargumentovať si ho aspoň pred sebou. Dá sa tak trénovať svoju „nezávislosť od poľa“ (ak mám použiť psychologickú terminológiu) a toleranciu k tomu, že druhí to môžu mať v hlave zapojené inak.
Ja osobne mám rád žánrové „preskoky“ alebo prekvapivé zmeny (napr. zmeny tempa, zmena inštrumentácie). Nakoniec aj tak rozhoduje pocit alebo niečo ako „celostný dojem“. A myslím, že to veľa vypovedá aj o poslucháčovi, aký cover mu sadne. A keď sa cover nepodarí? No a čo? Stále je tu originál, ktorý máme radi. Občas sa strieľa aj slepými...
Nebudem sa v tejto rubrike (aspoň dúfam, že nie.. ak áno, kopnite ma!) zaoberať tribute-bandmi. To je (podľa mňa) dosť úpadková podoba hudobnej tvorby :-) Každopádne béčková až céčková. Life’s too short for music that sucks... To nie je coverovanie, to je imitácia (resp. pokus o imitáciu). Niekedy vydarenejšia, inokedy menej. To však úplne vyčleňujem z fenoménu „covers“.
Covery treba počúvať a z coverov je potrebné sa tešiť. A keď sa nepodaria, tak mávnuť rukou (cení sa aj snaha) a vybrať si ďalší cover. A potom ďalší cover. A tešiť sa z pestrosti (nepoužívam slovo „diverzita“, lebo to je ideologizovaný newspeak ľavicového liberalizmu).
Našťastie je coverov dosť a dosť a dosť... Neberte ich až tak vážne a bavte sa.
A je fajn, že hneď v tomto úvodnom vydaní rubriky COVER ME to vyšlo tak, že sa budeme zaoberať nielen originálom a jeho coverom, ale dokonca ešte coverom coveru... tzn. coverom na druhú resp. meta coverom. Lebo občas sa stáva, že niektorá pieseň sa coveruje (reinterpretuje) viacstupňovo.
Colourbox (písané „po britsky“ s písmenom u) bola anglická elektronická skupina, ktorá spájala viacero vplyvov (vrátane dubu) a na elektronické podklady samplovala všeličo možné (vrátane replík z filmov alebo úryvkov z rádiového vysielania). Dopĺňala to kontrastnými ženskými r’n’b vokálmi...
Vznikli v roku 1982. Základ tvorili dvaja bratia Youngovci (Steven + Martyn). V novembri 1982 vyšiel na značke 4AD ich debutový singel (7“) Breakdown / Tarantula s vokálom Debian Curry. V tomto garde vyšiel aj ako maxisingel (12“). Autormi skladby Tarantula sú Martyn Young a Ian Robbins.
V roku 1983 vydali maxisingel (12“) Breakdown / Tarantula ešte raz. Obe skladby boli znova nahraté a o vokál sa už postarala Lorita Grahame. Na obale je uvedené SECOND VERSION. Takže je v tom trochu chaos hneď od začiatku a ja sám mám niekedy problém rozoznať, ktorú verziu to vlastne počúvam. Myslím, že mám radšej ten re-recording z jari roku 1983. Každopádne krátka verzia (7“) Tarantuly vyšla (podľa toho čo viem) iba s vokálom Debian Curry. Inak, až tak to neriešim, pretože ja aj tak milujem hlavne Breakdown.
Colourbox následne nahrávali ďalej. V roku 1983 vydali ep, v roku 1985 album... o nich ešte bude niekedy reč. Bratia Youngovci boli účastní aj v hudobnom projekte This Mortal Coil, ktorý pozostával z umelcov zo značky 4AD, ale aj z externých hostí a Youngovci v roku 1987 vytvorili (spolu s členmi skupiny A. R. Kane) aj tanečný projekt M.A.R.R.S. (určite mnohí poznáte Pump Up The Volume, na ktorom sa vybláznili práve so samplovaním). Steven Young, člen kapely Colourbox, zomrel v júni 2016.
To je krátka verzia zo singla (7“). Pokiaľ viem, tak existujú ešte dve rôzne verzie z maxisingla (12“), aj sa dajú dohľadať, ale obe majú stopáž okolo 7 minút a od cca 04:30 majú už len inštrumentálnu časť. Preto teda radšej krátka verzia.
No a potom prišiel prvý re-work, prvý cover Tarantuly. Vlastne veľmi prirodzene, lebo všetko zostalo „v kuchyni“ vydavateľstva 4AD.
This Mortal Coil... Čo bolo vlastne This Mortal Coil? Niekedy sa hovorí, že „supergroup“. Ale to nie je presné. Supergroup (podľa mňa) reálne existuje a reálne koncertuje. A je zložená väčšinou z hviezd, z mimoriadne známych ľudí v rámci svojho žánru.
This Mortal Coil bol "iba" štúdiový projekt, voľné združenie alternatívnych hudobníkov okolo Ivo Watts-Russella (zakladateľa a umeleckého šéfa vydavateľstva 4AD) a Johna Fryera (producenta a zvukového inžiniera 4AD). Ivo Watts-Russell a John Fryer boli vlastne jediní oficiálni členovia a všetci ostatní mali niečo ako „rotujúce členstvo“ (to najlepšie vyjadruje ten mechanizmus, ako bolo This Mortal Coil sformované a ako fungovalo). A väčšinu repertoáru projektu tvorili re-worky (cover verzie) - častokrát re-worky skladieb interpretov z vydavateľstva 4AD. Takže to bol zároveň aj nástroj pre selfpromo.
Pod hlavičkou projektu vyšli 3 albumy IT’LL END IN TEARS (1984, 4AD) FILIGREE & SHADOW (1986, 4AD) a BLOOD (1991, 4AD). S odstupom času je možné povedať, že práve prvý album je najobľúbenejší a najvydarenejší. Koncept bol príťažlivý najviac v ten prvý raz. Opakovanie mustry neskôr už nepriťahovalo až takú pozornosť. Takisto ten eklektický sound, ktorý kombinoval prvky post-punku, gothic rocku (dark wave) a dream-popu sa najlepšie „trafil do doby“ práve v roku 1984. Vtedy bol najviac v súlade s tým, čo sa hralo na alternatívnej scéne. Melancholické piesne, zahmlené aranže a vokály s echom boli poznávacím znamením ich nahrávok. V roku 1991, keď sa na nás už valila „acid“ tanečná scéna, grunge a rozbiehal sa trip-hop, už projekt tohto druhu akosi ťažšie hľadal publikum.
Druhý album projektu FILIGREE & SHADOW (1986) mal zvuk viac ovplyvnený účasťou čelistu a skladateľa Martina McCarricka, a to sa prejavilo aj v aranžiach, v ktorých pribudlo viac sláčikov a zvuk bol menej studený. V tej druhej kolekcii nahrávok This Mortal Coil bol zaradený aj cover piesne Tarantula (pôvodne Colourbox). Vokály zabezpečili Dominic Appleton (skupina Breathless) a sestry Deirdre a Louise Rutkowski. Z pomalej post-punkovej (pomerne minimalistickej) skladby sa stala balada, ktorej aranž zdôraznila hlasy.
No a v roku 2019 Američan Beck vydal (ako súčasť kolekcie skladieb ku filmu Roma, 2019, r. Alfonso Cuarón) svoju verziu piesne Tarantula. (pozor: bol vydaný ROMA original motion picture soundtrack... tam to nenájdete... a bol vydaný ROMA music inspired by the film roma a tam to je ako track 3). V rámci PR materiálov bolo uvádzané, že ide o „radical reimagining of a 1982 track recorded by English electronic group Colourbox“, ale vy už teraz budete vedieť, že skôr než originálom sa Beck inšpiroval už-coverom. A že tak v skutočnosti vznikol cover coveru, nie cover originálu.
Ženské vokály zabezpečila tentoraz Kanaďanka Feist (pozri aj PWP08). Nie sú to však vokály, ktoré by boli jasne identifikovateľné ako typická Feist. Album vyšiel 8. februára 2019.
Toľko pre dnešok ku coverom. Z tejto trojice u mňa vyhráva This Mortal Coil. Beckova verzia mi pripadá „vlažná“ (aj keď, myslím, má ambíciu byť pompézna) a málo nápaditá. Pôvodný originál je zase z raného obdobia Colourbox, keď ani im samým ešte nebolo úplne jasné, čo chcú vlastne hrať a neboli „usadení“ ešte ani štýlom, ani personálnym obsadením. Interpretácia od This Mortal Coil je intímna a intenzívna, zdôraznila emócie a najefektívnejšie pritiahla pozornosť k textu.
