Buzzy Lee (USA, Kalifornia, Los Angeles)
label: Roc Nation (Wardell), Future Classic (Buzzy Lee), KRO Records (Buzzy Lee)
prepojené na: Wardell (= Brother/Sister), Just Friends
Buzzy Lee je Sasha Rebecca Spielberg.
Je dcérou režiséra Stevena Spielberga a herečky Kate Capshaw.
Bolo by veľmi zjednodušujúce a neúctivé, ak by sme Sashu Spielberg považovali len za protežovanú protekčnú dcérenku vplyvného (predovšetkým v show-biznise) Žida. Bolo by to zbytočne negativistické a zlomyseľné. Pretože to dievča vie spievať. To dievča vie ne-ho-ráz-ne dobre spievať. A tá pekná farba hlasu... hmmm.
Ale, samozrejme, že jej štartovacia línia bola niekde inde (minimálne každodenná blízkosť osôb z umeleckého kumštu pôsobí ako stimul a ako formujúci prvok už na osobnosť malého dieťaťa). A nedá sa tiež pochybovať, že „známe priezvisko“ otvára dvere vlastne všade... Predovšetkým ku zaujímavým a talentovaným spolupracovníkom (hudobníkom, producentom, režisérom klipov).
S priezviskom Spielberg je jednoduchšie zdvihnúť telefón a povedať: „Hi... Sasha Spielberg speaking. How do you do?... Really?... It’s cool... Ehmmm... We met about two weeks ago... I have the question... Would you like to help me with my homemade demo-recordings? We discussed it before... Would you be interested?“
Ešte nemá ani 30 rokov a hudbu robí už takmer 10 rokov. Najprv v indie skupine Wardell (spolu s adoptívnym bratom Theom), potom v tanečno-down/tempovo-ambientnom projekte Just Friends (spolu s producentom Nicolasom Jaarom, ktorého spoznala počas štúdia na Brown University).
Jej novým hudobným pseudonymom - teraz už sólovo - je Buzzy Lee. 27. apríla 2018 pod týmto menom vydala svoje prvé ep FACEPAINT na 12“ vinyle na značke Future Classic, na ktorom sa ako spoluautor a producent podieľal aj už spomínaný Nicolas Jaar.
Po prvýkrát má hudobný projekt iba za seba a iba pre seba (teda... dúfam, že trochu aj pre nás). Prvýkrát je v situácii, že vydáva hudbu sólovo (aj keď významne jej aj tentoraz „drží chrbát“ kreativita a talent Nicolasa Jaara). A je pre ňu dôležité, ak poslucháči jej hudbu dokážu vnímať bez „labelingu“ jej slávneho priezviska. Napomohla im tým, že aj pre sólový projekt zvolila radšej pseudonym.
Ani sa už nemá na koho vyhovárať. Už nemôže povedať „Theo wrote this song“. Jej hudba pod značkou Buzzy Lee je už len jej vizitkou (resp. predovšetkým jej vizitkou). “I was so trained to finish songs with my brother and always having a partner is so much easier when it comes to finishing songs,” povedala pre wmagazine.com. Ale čas dozrel na to, aby sa hodila do vody a plávala sama... A dopadlo to dobre. Nadmieru dobre. Zaujímavá hudba a nebanálne texty (aj keď miestami tak osobné, že až nezrozumiteľné...)
Jej debutový singel pod pseudonymom Buzzy Lee má názov Coolhand. Vyšiel 16. februára 2018 ako avízo ep FACEPAINT. Coolhand je jej úvahou o negatívnom vplyve sociálnych sietí na psychiku ľudí, na sebaobraz ľudí, na ich neistotu a pochybnosti.
Sociálne siete ešte stále môžeme považovať za relatívne nový fenomén, ktorého vedľajšie účinky sa ešte len postupne prejavujú. Ešte ich dopad a kauzalitu v úplnosti nepoznáme. Vieme napr. o fenoméne "digitálna demencia", ale to zďaleka nie je koniec zoznamu... tie následky sa ešte len teraz dejú a nie sú ešte jasne vidieť.
Byť prítomný na sociálnych sieťach je intenzívna „namotávka“ (hlavne pre nezrelé osobnosti, hodnotovo neustálené osobnosti). V prvom rade prinášajú „kvantitatívny problém“. S človekom to fakt zamáva, ak má tisíce, desaťtisíce odberateľov či followerov. Kedysi nás uznávalo (resp. kritizovalo) len naše najbližšie fyzické okolie - rodina a zopár priateľov. Teraz však vzniká veľké množstvo virtuálnych prepojení v krátkom čase, veľa reakcií a feedbackov často sýtených nebrzdenými emóciami (lebo keď to nie je face-to-face, tak sme všetci veľkí hrdinovia).
Trvá to celé roky, kým si uvedomíme, že to nie je realita ako taká... A okrem toho, že nás to odkláňa od skutočnej 3D-reality, môže to spôsobiť aj také zmeny osobnosti, ktoré sa budú (pri budúcej nevyhnutnej zrážke s realitou) len veľmi ťažko opravovať. Resp. že nevytvorené štruktúry a zvládacie či komunikačné mechanizmy osobnosti budú chýbať pri dozrievaní na autentickú a samostatnú osobnosť.
Na prvý pohľad negatíva nevidno. Ale virtualita je nielen pohodlná a instantná, ale aj zradná. Na sociálnych sieťach sa prezentujeme tak, ako chceme byť videní, zámerne vytvárame falošnú ideálnu identitu („public image“) a zároveň (akoby na odvrátenej strane toho procesu) postupne rastie neistota a úzkosť z toho, že vlastne nikto (resp. málokto) pozná naše skutočné ja a že naši virtuálni fanúšikovia nás akceptujú len cez túto potemkinovskú social-media fasádu.
A ono sebapotvrdzovanie si vyžaduje čoraz väčšie dávky lajkov... potrebujeme čoraz viac zvyšovať dávky. Negatívne to ovplyvňuje hlavne emocionálne labilné osobnosti.
V piesni Coolhand Buzzy Lee poukazuje na neistotu a na plazivú úzkosť, ktorú sociálne siete v ľuďoch indukujú a pýta sa, či sa musíme vzdať svojho ja, aby sme boli spoločensky akceptovaní.
Pre stereogum.com o tom Sasha povedala: “I wanted to write a song about how our self-worth is so wrapped up in the ways we present ourselves on social media. There’s this constant hunger for validation, and it takes a toll - it’s all nonsense, but we do it anyway.”
Pre atwoodmagazine k téme povedala: “We learn which parts of us are the parts that people want the most, and we give it to them when we need to make ourselves feel whole. We want people to see this version of ourselves. And then we see that it works and people like it. So we keep feeding into this hunger and that's always, personally, a battle for me.”
Asi aj preto je klip akoby námesačný a Sasha sa v ňom niekoľkokrát z "reality" zobúdza do reality.
Like I'm painted on a show
It takes me by the hand
And it wants me to be afraid
Do I have to act like that?
Coolhand. Rytmicky najzaujímavejšia, najtanečnejšia, najpopovejšia skladba z ep FACEPAINT.
Podľa mňa jedna z najlepších piesní roka 2018. Ale hit z toho nebol... škoda.
Od mala ju priťahovali príbehy a „performance“. Asi to je predovšetkým efekt génov, ale do značnej miery sa na tom musel podpísať vplyv prostredia... keď žijete v Hollywoode, v prostredí ľudí z oblasti filmu. Keď bola Sasha malá, nacvičovala si svoju oscarovú reč pred zrkadlom. Rada sa predvádzala... chcela hrať malé roly vo filmoch, v 13-tich rokoch chcela, aby jej rodičia dovolili zúčastniť sa súťaže Teen Idol. Všetko (resp. takmer všetko) je rodičia „zatrhli“. Chceli svoje deti ochrániť pred show-biznisom. Je však celkom fajn, že v nej neuhasili jej detský „drive“ a kreativitu. Až do istého veku jej teda ostalo "vystupovať" len pred rodinou a priateľmi. Čo aj naplno využívala.
Podľa vlastných slov spievala odkedy si pamätá a na klavír hrala od 7-ich rokov (1997). Bola vtedy posadnutá piesňou My Heart Will Go On a spievala ju rodine vraj hodiny a hodiny (asi by som po nej niečo hodil)... Bohvie, čo si myslel Steven Spielberg. Po dome mu pobehuje jeho malá žaba a spieva si titulnú pieseň z filmu Jamesa Camerona. Život vie byť ironický :-)
Vlastné piesne (resp. vlastné hudobné motívy) sa pokúšala skladať od 12-tich rokov. Najprv počúvala Spice Girls a Britney Spears, ale keď sa dostala ku albumu LED ZEPPELIN III, uvedomila si jednu dôležitú vec - že je ešte jeden obrovský hudobný priestor... ten, čo existoval pred 90-tymi rokmi. Následne mala obdobie klasického rocku a pohrúžila sa do neho s nadšením, ktoré je pre ňu typické. “I was the girl who was correcting people on the spelling of Led Zeppelin,” povedala pre w.magazine.com. Za svoje vzory pokladá (dnes) Joni Mitchell, Carole King, Carly Simon a tiež Kate Bush.
Vplyv na ňu mali aj skladby pre sólové piano od Chilly(ho) Gonzalesa. Priťahovali ju svojou hravosťou (podľa jej slov sú "ako balet pre deti") a presne takú ľahkosť a hravosť sa pokúsila dosiahnuť v materiáli na svojom debutovom ep FACEPAINT. Jej vokál v nich pôsobí, ako keby tancoval po miestnosti. Na druhú stranu texty sú veľmi osobné, skôr temné a pôsobia ako zápisy do denníka, ktorý nemal nikto čítať. To je aj jediné drobné mínus... že texty sú tak melancholické, pocitové a osobné, že nie je jednoduché nielen sa s nimi stotožniť, ale občas ani mať jasno v tom, o čom vlastne sú. (Pomerne ťažko sa aj dohľadávajú, lebo Sasha je trochu b*rdelárka v tom, aby boli niekde uploadnuté oficiálne verzie. Všetko, čo sa dá nájsť na internete sú len akési fanúšikovské prepisy tých textov, plné otáznikov a hluchých miest... takže ak nejaké časti textov uvádzam, tak sú to pre istotu len také útržky...).
Klip ku skladbe Walk Away z mája 2018.
Meno Buzzy Lee tiež visí v opare tajomstva. Lee je časť mena jej babičky a „buzz/buzzy“ necháva Sasha bez odpovede. Pre wmagazine.com povedala: „There is a story, but I'm not sure exactly how to tell it quite yet.“
Pre crackmagazine.net zdôraznila, že je pre ňu dôležité zachovať si detský pohľad na svet: „It´s about childhood quality that I’m constantly trying to preserve in my life. I never want to grow up, I always want to make my own music sound like there’s a child inside.“
Sasha Spielberg mala ambície aj na poli filmu a herectva. Aj keď ju to nikdy neťahalo úplne ku full-time herectvu, ale s chuťou a nadšením hrala aj drobné (často bezmenné) roly vo filmoch svojho otca (napr. žena s balíčkom v The Post alebo dievča pozerajúce televíziu v Munich).
Z času na čas za ňou Steven Spielberg prišiel a povedal jej niečo v zmysle: „Sasha, potreboval by som helfnúť... Nechcela by si byť v tejto malej úlohe? Budeš môcť dať facku Shia LaBeoufovi!“ (bolo to vo filme Indiana Jones and the Kingdom of the Crystal Skull). Často to boli tak malé roly, že vynechala len 1 vyučovací deň v škole. Stále jej zostalo to, že rada hrá (krátke herecké improvizácie zverejňuje aj na sociálnych sieťach), ale hudba je u nej na prvom mieste.
(Viac info o jej filmových postavách si nájdete v linku pod článkom. Jej herecké „brigády“ nie sú predmetom tohto článku. Bolo by to na dlhšie a za znalca filmov sa rozhodne nepovažujem.)
Na otázku či sa Buzzy Lee sa podobá na niektorú z postáv, ktoré hrala, odpovedala pre rollingstone.com: „Buzzy lee is me. That’s more me than even me, in a way.“ Spomína, že v súkromnom živote často veľa energie vkladala do toho, aby sa ľudia okolo nej cítili dobre, robila vtipy a "šaškovala", aby sa ľudia okolo nej smiali. „I think my whole life, I put a lot of energy into pleasing other people, and trying to make jokes, and trying to make people laugh. That does bring me joy, but at the same time it’s obviously really draining. It’s a bit narcissistic, actually, to be like, “I’m gonna make everyone laugh.” So I feel like it’s a test to work on this project. I’ve been a bit more subdued in myself and not feeling the pressure to please others...“ Povedala, že potrebovala „stop trying to be funny all the time“.
5. apríla 2018 vyšiel druhý singel No Her z vtedy nadchádzajúceho ep FACEPAINT (27. apríla 2018). Pomerne krátka, pomerne temná, dosť minimalistická... Jedna z najlepších vecí na ep. Decentný minimalistický hudobný podklad dáva vyniknúť textu.
If you love me the way you love her
Then there will be no her
And you had all that I could give you
And maybe I'm just easy
And maybe she's just crazy
Or maybe I'll have to save myself
No Her je o obavách z toho, že jej partner je zamilovaný do jeho predstavy o nej a že ona v skutočnosti nie je „ona“. „‘No Her’ is about that piece of myself that I’m worried my partner will discover isn’t really there. That there is an ideal ‘her'; someone’s idea of me is different from who I am, and yet, I’m worried the other ‘her’ is the one who has drawn them in… But to be fully honest it’s about not believing someone loved me.” povedala pre gorillavsbear.net
Naša predstava o tom druhom je vlastne vždy plná predstáv a projekcií. Keď hovorí „But to be fully honest it’s about not believing someone loved me“ je vám jasné, že to nemá vo vzťahoch ľahké. Dokonca aj pred samotným vydaním ep FACEPAINT (vraj niekedy v marci 2018) jej život prichystal rozchod.
Je to pre mňa aj trochu prekvapenie, ale Sasha Spielberg nie je práve bezstarostná "zlatá mládež". Je neurotická a neistá o čosi viac, než by sa dalo čakať. Pre blog.dice.fm o sebe povedala: “I’m so indecisive - I always let decisions be made for me ‘cos I remain passive. Making decisions is hard for me ‘cos it means there’s a loss and I’m so afraid of losing something.”
Hudobné motívy si zvykne nahrávať do schránky hlasových správ. Za čias fungovania skupiny Wardell ich posielala Theovi a potom niektoré spolu dokončovali, ale jej nadprodukcia spôsobila, že sa dostala do stresu. Pre rollingstone.com v roku 2018 povedala: „Around two years ago, I saw that I had about 5000 voice memos in my phone, and I was like, oh, I have a problem...“
Nahrávanie hlasových správ a ich nedokončenie bolo pre ňu aj spôsobom ochrany pred zlyhaním - keď hudobný motív zostáva v telefóne, nedokončený, nikto ho nemôže kritizovať.
Ale nakoniec sa predsa len rozhodla niektoré s týchto hmkaných hudobných motívov dokončiť... najprv len ako skúšku, či sa jej to vôbec podarí („to see if I could do it“). To bol začiatok samostatnej Buzzy Lee.
Keď pripravovala materiál, ktorý potom vyšiel ako Buzzy Lee, bola po prvýkrát vo svojom živote uzavretá do seba, stíšená a oslobodila sa postupne od tlaku (ktorý si sama vytvorila) vylepšovať náladu všetkým okolo seba. Buzzy Lee je akoby rebéliou voči jej predošlému „socializovanému životu“. Pri nahrávaní FACEPAINT bola po prvýkrát v živote dlhé hodiny len sama so sebou a začalo sa jej to páčiť...
Pre rollinstone.com povedala: „I remember during the writing and recording process it was hard for me to then go out after a day in the studio. I was like, wow, this feels so good to just be only myself for 10 or 11 hours. And then to go meet up with a bunch of people at a bar … that was really hard for me. But truly being with myself, oh, God, it was such a gift to have that.“
Titulná piseň Facepaint vyšla s klipom presne v deň vydania ep FACEPAINT (27. apríla 2018). Pre crackmagazine.net o nej povedala: „The song was me trying to get help for myself, reaching my arms out and hoping someone pulls me out of something. It’s about me trying to get out of my own head really, but out of a specific relationship that I was really drawn to.“
You wanna take my heart
Make a big mess with it all
Honey, like facepaint
Približne posledná minúta nahrávky je hlasová improvizácia nahratá na jeden take. Ku videu, ktoré režiroval Alex Ashe pripísala (asi ironicky): „At last a video where I cry crystal tears.“
Spolupráca s Nicolasom Jaarom pod názvom Buzzy Lee nie je ich prvý pokus. Predtým už pracovali spoločne ako projekt Just Friends. Hneď od jej prvého ročníka na Brown University, kde študovala literatúru a písanie. Nicolas Jaar je veľmi dôležitou osobou v jej živote. Nielen hudobnom, ale aj osobnom. “I feel very safe with him and he pushes me. He knows me so well,” povedala pre wmagazine.com.
Avalanche je jeden z výsledkov ich spoločnej spolupráce... Je to dosť radikálne poňatý cover skladby pôvodne od Leonarda Cohena... Cover tak odlišný od originálu, že pieseň je možné spoznať len podľa textu. Také celkom typické jaarovské minimalistické downtempo, na pozadí ktorého dobre vynikne Sashin hlas. Cover vyšiel v roku 2012 na kompilácii DON’T BREAK MY LOVE na značke Other People Records.
A ešte trochu ku projektu Wardell, ktorý bol tiež zaujímavý. Duo Wardell tvorila Sasha Spielberg so svojím adoptívnym bratom Theom Spielbergom (Thea adoptovala Kate Capshaw ešte pred tým, než sa vydala za Stevena Spielberga). Wardell začali niekde okolo roku 2010, od roku 2012 aj koncertne (hrávali napr. aj cover Bette Davis Eyes)...
Wardell bola pomerne ekletická hudba, ťažko ju jednoznačne žánrovo zaradiť. Balansovalo to od indie-folku až po pop. Zdroje sa v tomto dosť rozchádzajú. Lebo pri žánrovej nejednoznačnosti sa otvára veľký priestor pre nebrzdenú „tvorivosť“ hudobných žurnalistov a recenzentov. V skupine Wardell Theo Spielberg obsluhoval všetky nástroje a komponoval, Sasha spievala a komponovala. Ona robila základ melódie, ona väčšinou prichádzala s hudobným motívom, Theo robil akordový postup (chord progression). V prvej fáze na piesňach pracovali každý samostatne a dokončovali ich spolu.
Wardell začínali pôvodne pod názvom Brother/Sister a pod týmto menom zverejnili aj svoju prvú nahrávku (Opossum), ktorá bola k dispozícii najprv len online. Až následne zmenili meno na Wardell. Ale aby bol chaos dokonaný... v roku 2013 (už ako Wardell) vydali ep s názvom THE BROTHER / SISTER. To môže trochu mýliť, keď sa budete prípadne hrabať v ich minulosti a diskografii.
Opossum. Vyšlo 4. apríla 2011 ako digitálny release. Ale až na konci roka 2011 si pieseň všimla aj širšia verejnosť - keď sa dostala do výberu NPR Song of the Day.
A propos diskografia. S tým úvodným obdobím Wardell je trochu problém, pretože niektoré zdroje uvádzajú, že Opossum je súčasť „albumu“ THE ACCIDENTAL ZOO (ktorý vraj mal vyjsť práve 4. apríla 2011), ale v oficiálnej diskografii Wardell sa taký titul nenachádza... Ak viete viac, napíšte mi do diskusie (možno to bola nejaká kompilácia s viacerými skupinami... neviem... Wardell majú oficiálne iba jeden vydaný album, myslím tým long play, a to je LOVE / IDLENESS z roku 2015). Moje hľadanie neprinieslo žiadny rozumný výsledok. Ani ťuk... na ich bandcampe je Opossum stále jediná(!) zverejnená skladba, na ich SoundCloude je uvedené, že Wardell ešte nemajú(!) album. Nestarajú sa o to :-) Vzdávam sa...
Takže spät k Opossum... Tá pieseň je zaujímavá tým, že v prvých dvoch refrénoch nie je text. Sasha tam spieva len také to „oooooo oooooooh“. To je celkom drzé od nich alebo je to z núdze cnosť. Nie je veľa takých piesní. Do refrénu pribudne text až po medzihre. Celkom zaujímavo vymyslené.
Často je prezentovaný názor, že fyzické (materiálne) bohatstvo zabíja kreativitu. A je to aj logické a zrozumiteľné, lebo nutnosť darwinisticky „bojovať o život“ je v takom prípade výrazne menšia. Je tak aj menšia potreba, menšia motivácia hľadať v sebe tie sily, ktoré túžia vynikať, dominovať nad ostatnými, pobiť sa o svoje miesto pod Slnkom. Také to ustrnutie v pohodlnej zóne, kde je život pekný, bezpečný a všetky potreby sú naplnené. Ale asi to neplatí vo všetkých prípadoch... talent nakoniec vždy hľadá spôsob ako sa prejaviť a hlavne Sasha Spielberg je (našťastie!) dostatočne neistá (neurotická), takže má stále témy, o ktorých môže písať texty a hmkať si hudobné motívy do smartphonu... aj keď je z bohatej rodiny a mohla by mať „vyložené nohy“. Práve jej neistota, pochybnosti, úzkosť sú do značnej miery jej kreatívne palivo.
Call It What You Want... skladba určite vyšla v roku 2013 na ep THE BROTHER / SISTER na značke Roc Nation, upload je však z roku 2011, a teda v nejakej podobe vyšla už predtým... To je ten problém, že ako vlastne išla diskografia a čo do nej patrí a nepatrí (spomínal som vyššie). OK, v tomto diele teda bude niekoľko nepresností. Každopádne je to zaujímavá pieseň s prvkami zo 60-tych rokov, hlavne zbory v refréne pripomínajú sixtiesové "girl groups".
Nahrávacia spoločnosť Roc Nation si ich všimla po tom, čo skladba Opossum sa koncom roku 2011 dostala do výberu NPR Song of the Day. Štvorpiesňové ep THE BROTHER / SISTER vyšlo v lete 2013.
Prekvapujúco mnohí hudobní žurnalisti projekt Wardell nebrali príliš vážne. Čiastočne z averzie voči „protekčnému“ pôvodu a čiastočne z dôvodu výhrad, že ich hudba je málo moderná. Že nie je ani retro, ale je jednoducho len pozadu... tak o dva až štyri roky. Ako sa hovorí, nie je nič staršie než včerajšie noviny... Bola im vyčítaná nepôvodnosť a malá miera originality.
Oni sa zase bránili tým, že presné žánrové ukotvenie bolo dôležité v časoch, keď sa hudba predávala výhradne fyzicky na nosičoch a vtedy bolo označenie žánru práve akoby tou tvrdou predelovou kartičkou, ktorou sa jedna skupina interpretov oddeľovala (vyhraňovala) voči inej. Bol to spôsob, ako sa definovať voči niekomu. Teraz sa už ale všetko k sebe priblížilo a hudba sa nakupuje hlavne digitálne. Theo Spielberg k tomu povedal, že ak by chceli urobiť country-folkovú pieseň urobili by to... a stále to bude Wardell. V časopise Spin ich hudbu ironicky nazvali ako „post-everything internet pop“.
Ako robili hudbu? V rozhovoroch priznávali, že najdôležitejšou súčasťou ich tvorby bolo „veci nechávať samé dozrieť“. Nebolo zriedkavé, že sa do niečoho pustili, ale nebolo to ono. Tak pieseň nechali „odležať“ a potom (v inom kontexte) občas zistili, že to funguje a song dokončili. Nevyhovovalo im, keď sa veci forsírovali. Tvrdili, že komponujú a nahrávajú „kozmicky“. Že nechávajú veciam voľný priebeh.
Za najväčšiu výhodu svojej súrodeneckej spolupráce vždy považovali to, že sa dobre poznajú a nemuseli pred sebou hrať a mohli komunikovať úplne otvorene. Vznik kapely iniciovala Sasha, ale ako duo už predtým mali nejaké skúsenosti s vystupovaním na detských a školských akciách.
Pre pretextsocialclub.com Theo povedal o ich spolupráci a vzťahu: “We grew up being really close. I think in having a lot of shared history, you can say things without really having to explain them. You don’t have to be afraid to say you love or hate something. I love making music with Sasha and we’re really lucky to have this kind of relationship.”
Singel Funny Thing vyšiel začiatkom decembra 2014 ako avízo pred albumom LOVE / IDLENESS, ktorý následne vyšiel 10. februára 2015. Hoci predošlé ep vyšlo na značke Roc Nation, album si vydali sami. (Nepodarilo sa mi dohľadať dôvody, pre ktoré sa rozišli s vydavateľstvom Roc Nation.)
Ako už bolo spomenuté vyššie, v niektorých zdrojoch je LOVE / IDLENESS (2015, Wardell) označovaný ako „debut album“, iné zdroje uvádzajú ešte THE ACCIDENTAL ZOO z roku 2011... a ja som rezignoval sa v tom dokázať orientovať :-) Ich bandcamp a SoundCloud je veľmi neúplný a skúpy na informácie... Vlastne nie je mi ani úplne jasné, čo je s Wardell teraz. Či je ten projekt len „uložen k ledu“ alebo úplne zastavený.
Klip Funny Thing bol natáčaný v priebehu leta 2014 a zverejnený bol v decembri 2014. Veľmi zaujímavý klip s použitím „spätného chodu“. To je celkom atraktívny vizuálny princíp, ktorý dáva dosť zvláštne výsledky. Tento spôsob natáčania inšpiruje pravidelne rôznych režisérov (z nášho blízkeho prostredia si pozrite napr. klip Barbora Poláková - Po válce).
Album LOVE / IDLENESS (2015, Wardell) je celkom fajn. Nie je to album, z ktorého by ste išli "do kolien" alebo že by bol prelomový pre históriu hudby, ale je veľmi príjemné, že na ňom nie je ani žiadna „vata“ (ak vám vyhovuje štýl Wardell). Piesne sú tam veľmi vyrovnanej kvality, čo je výhodou, keď album počúvate v celku. Zostávate stále v jednej a tej istej nálade... Prepínate len medzi popom (Act My Age + Pray To The City + Funny Thing) a folkom (Virginia, Wait) s prechodom cez niečo ako indie-rock (Opossum + Waters + Dancing on the Freeway).
A tým, že sa aranže vyhli tomu, aby boli extra aktuálne (teda aktuálne pre rok 2015), tak sa stalo to, že ten album za 4 roky od vydania de facto vôbec nezostarol (nemá tam čo zostarnúť). Prednedávnom som si ho opätovne „preskipoval“ a čas mu vôbec neublížil... práve naopak. Ešte to chytilo patinu a ešte viac ma to baví počúvať. Len je mrzuté, že sa z toho neurodil žiaden väčší hit...
Singel Dancing on the Freeway. Vyšiel v novembri 2014 a klip pôsobí filmovo.
Ich eklektický sound sami vysvetľovali tak, že si vo Wardell urobili spojnicu z dvoch rôznych smerov. Theo mal rád The Clash alebo Strokes a Sasha do spoločného kreatívneho priestoru prichádza s vplyvmi Christiny Aguilera alebo Fiony Apple, filmovej hudba či klasického rocku. Theo o svojej nevlastnej sestre pre New York Times podpichovačne povedal: „You’re like the only 7-year-old in history that was into Eagles.“ (Bola si jediné 7-ročné dieťa na svete, ktoré malo rado Eagles).
Nižšie je posledná mne známa nahrávka Wardell. Upload je z novembra 2017. Skladba ale mala byť vydaná/zverejnená v marci 2016. Nejde o upload Wardell, ale o upload spoločnosti Sebring Revolution, ktorá robila klip. Je to pieseň, ktorá sa neobjavila na albume, takže vznikla (predpokladám) až po albume LOVE / IDLENESS. Zatiaľ nemám žiadne ďalšie informácie, či Wardell pokračuje alebo nie... Sasha robí svoje sólové veci, takže ja som spokojný... vlastne viac nepotrebujem vedieť.
Buzzy Lee má trochu smolu, lebo sa tu mala pôvodne objaviť už ako diel 9 či 10, ale potom som rozbehol tie novinkové diely a tematické sviatočné diely (Vianoce, Valentín) a pribúdali nekrológy a stále som ju odsúval a odsúval a odsúval (aj kvôli faktografickým nejasnostiam okolo Wardell)... až tak som ju popresúval, že sa zase objavilo niečo nové od nej.
Na konci marca 2019 vyšla skladba Sundown Queen, aby avizovala nový materiál od Buzzy Lee.
Sundown Queen je z troj-piesňového ep CLOSE ENCOUNTERS OF THEIR OWN KIND (Sundown Queen + Close Encounters + Bone Dry High), ktoré (a zatiaľ iba digitálne) vyšlo 26. apríla 2019 prostredníctvom KRO Records. Fyzické nosiče budú k dispozícii až v lete 2019. Ide o nový label, ktorý funguje od februára 2019. Je to label producenta Justina Raisena (produkoval napr. nahrávky Angel Olsen alebo Kim Gordon, ale aj iných).
Nové piesne Buzzy Lee produkoval práve Justin Raisen (takže tentoraz už nie Nicolas Jaar) a boli v nich použité sample zo synth-popového albumu MELLOW MAGIC od Tommyho Mandela z 80-tych rokov. Čo je výrazne cítiť vo zvuku, ktorý je retro. Retro is the new black.
Buzzy Lee a Wardell na weboch a sociálnych sieťach:
https://en.wikipedia.org/wiki/Wardell_(band)
https://www.facebook.com/wardellmusic
https://en.wikipedia.org/wiki/Sasha_Spielberg
https://www.instagram.com/buzzytunes/
https://www.facebook.com/buzzyleemusic/
Ďalšie tagy na samoštúdium :-)
buzzy lee live at the fiftyfifty session
indie band wardell talk musical tastes and writing songs using voice memos
get to know indie folk duo wardell
wardell – the last word on love/idleness
